Pápež oslovil konferenciu TED 2017 vo Vancouveri cez video

Vatikán/Kanada 26. apríla – Účastníkom konferencie TED 2017 v kanadskom Vancouveri sa dnes prihovoril Svätý Otec František. Vystúpil ako mimoriadny hosť  prostredníctvom videa, ktoré mohli účastníci konferencie sledovať dnes nad ránom stredoeurópskeho času.

Účastníkom konferencie TED pápež predložil ako inšpiráciu Ježišov príbeh o milosrdnom Samaritánovi. Poukázal na potrebu uzdravovať vzájomné vzťahy medzi ľuďmi, pretože neodpustené zlo je „kúskom vojny, ktorý nosíme vo vnútri“.

Konferencia TED (Technology, Entertainment and Design) od roku 1984 ponúka svedectvá osobností z rozličných končín sveta z vedecko-technologickej a podnikateľskej oblasti, a to najmä o otázkach globálneho záujmu. Tohtoročné podujatie vo Vancouveri má názov „The future you“ (Budúci ty).

Pre účastníkov podujatia bolo vystúpenie pápeža prekvapením, ktoré organizátori v programe avizovali, ale bez uvedenia mena osobnosti, ktorá sa prihovorí. Vo videu, ktoré zachytili pracovníci Vatikánskeho televízneho centra, Svätý Otec hovorí o potrebe vnímať dôležitosť ľudskej vzájomnosti vo vzťahu „ja-ty“ a o spolupatričnosti v podobe „my“ ako základe pre bratstvo, solidaritu a nádej pre budúcnosť. Rozpráva tiež o kreativite v konaní dobra a o revolúcii láskavej nežnosti, ktorá sa prejavuje konkrétnymi formami blízkosti človeku v núdzi. Pre tieto postoje uvádza motívy na základe evanjelia.

V 18-minútovom videoposolstve, ku ktorému organizátori pripravili titulky v 20 jazykoch, Svätý Otec František okrem iného hovorí:

 „Veľmi sa mi páčil názov „The future you“ [budúci ty] – lebo zatiaľ čo hľadí na zajtrajšok, pozýva už dnes k dialógu: hľadiac na  budúcnosť, pozýva obrátiť sa na „ty“. „The future you“ – budúcnosť vytváraš ty, čiže je tvorená stretnutiami, lebo život plynie cez vzťahy. Nemálo rokov života mi dalo čoraz viac dozrieť v presvedčení, že existencia každého z nás je viazaná na existenciu druhých: život nie je ubiehajúcim časom, ale časom stretnutia.

Keď stretávam či počúvam chorých, ktorí trpia, migrantov čeliacich hrozivým ťažkostiam pri hľadaní lepšej budúcnosti, väzňov nosiacich peklo vo vlastnom srdci, ľudí, najmä mladých, ktorí nemajú prácu, vtedy ma často sprevádza jedna otázka: „Prečo oni a nie ja?“ Aj ja som sa narodil v rodine migrantov: môj otec, moji starí rodičia, ako mnoho iných Talianov odišli do Argentíny a stretli sa s osudom tých, čo zostávajú bez ničoho. Aj ja by som mohol byť medzi „skartovanými“ dneška. Preto v mojom srdci vždy zostáva tá otázka: „Prečo oni a nie ja?“

Predovšetkým by sa mi páčilo, keby nám toto stretnutie pomohlo pamätať na to, že všetci potrebujeme jedni druhých, že nikto z nás nie je ostrovom, akýmsi „ja“ autonómnym a nezávislým od druhých, že budúcnosť môžeme budovať jedine spoločne, bez toho, aby sme niekoho vyraďovali. Častokrát na to nemyslíme, avšak v skutočnosti je všetko prepojené a naše väzby potrebujeme uzdraviť: aj to tvrdé posudzovanie, ktoré nosím v srdci proti môjmu bratovi či mojej sestre, tá neliečená rana, to neodpustené zlo, tá zášť, ktorá mi jedine ublíži, je kúskom vojny, ktorú si nesiem vnútri, je ohniskom v srdci, ktoré treba uhasiť, aby nevzbĺklo do požiaru a nezanechalo len popol.“ (...)

„A tu prichádzam k môjmu druhému odkazu. Aké by bolo pekné, keby rastu vedeckých a technických inovácií zodpovedala aj čoraz väčšia rovnosť a sociálne začlenenie! Aké by bolo pekné, keby sme, zatiaľ čo objavujeme nové vzdialené planéty, znovuobjavili potreby brata a sestry, ktorí krúžia okolo mňa! Aké by bolo pekné, keby sa bratstvo, toto tak pekné a niekedy nepohodlné slovo, neredukovalo len na sociálnu pomoc, ale stalo sa základným postojom pri rozhodnutiach na politickej, ekonomickej, vedeckej úrovni, vo vzťahoch medzi ľuďmi, medzi národmi a krajinami. Jedine výchova k bratstvu, ku konkrétnej solidarite, môže prekonať „kultúru vyhadzovania“, ktorá sa netýka len jedla a materiálnych vecí, ale predovšetkým osôb, ktoré sú vyraďované na okraj technicko-ekonomickými systémami, v ktorých centre, bez toho, aby si to všimli, častokrát nie je človek, ale ľudské produkty.“ (...)

„Tretím a posledným odkazom, o ktorý by som sa chcel dnes podeliť sa týka práve revolúcie: revolúcie láskavej nežnosti. Čo je to láskavá nežnosť? Je to láska, ktorá sa stáva blízkou a konkrétnou.“ (...)

„Nežnosť je jazykom tých najmenších, toho, kto potrebuje druhých: dieťa si zamiluje otca a mamu a pozná ich vďaka pohladeniam, pohľadu, hlasu, vďaka nežnosti. Ja rád počúvam, keď otec či mama hovoria k svojmu maličkému dieťatku, keď sa aj oni urobia deťmi, prihovárajú sa tak, ako hovorí ono, dieťa. Toto je nežnosť: znížiť sa na úroveň druhého. Aj Boh sa v Ježišovi znížil, aby bol na našej úrovni. Toto je cesta, ktorú prešiel Dobrý Samaritán. Toto je cesta prejdená Ježišom, ktorý sa ponížil, ktorý prešiel celým životom človeka s konkrétnym jazykom lásky.

Áno, láskavosť je cesta, ktorou kráčali tí najodvážnejší a najsilnejší mužovia a ženy. Neha nie je slabosťou, je pevnosťou. Je cestou solidarity, cestou pokory. Dovoľte mi povedať to jasne: čím si mocnejší, čím viac majú tvoje činy dopad na ľudí, tým viac si povolaný byť pokorným. Lebo ináč ťa moc ničí a ty budeš ničiť druhých. V Argentíne sa hovorilo, že moc je ako gin vypitý nalačno: spôsobí ti závraty, opije ťa, oberie ťa o rovnováhu a privedie ťa k ubližovaniu tebe samému a druhým – ak k nemu nepridáš pokoru a nehu. S pokorou a konkrétnou láskou sa naopak moc – tá najvyššia, najsilnejšia –  stáva službou a rozširuje dobro.

Budúcnosť ľudstva nie je len v rukách politikov, veľkých lídrov, veľkých firiem. Áno, ich zodpovednosť je obrovská. Avšak budúcnosť je predovšetkým v rukách osôb, ktoré druhého vnímajú ako „teba“ a seba samých ako časť „nás“.

Potrebujeme jedni druhých. A preto prosím, pamätajte s láskavosťou aj na mňa, aby som plnil svoju úlohu, ktorá mi bola zverená pre dobro druhých, všetkých, všetkých vás, všetkých nás. Ďakujem.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-

Celý text v angličtine