Veľkonočná vigília s pápežom Františkom: Tlkot srdca vzkrieseného Ježiša

Vatikán 16. apríla – Veľkonočná vigília, ktorej predsedal Svätý Otec František vo Vatikánskej bazilike, sa začala o 20.30 ako zvyčajne liturgiou svetla s požehnaním ohňa a veľkonočnej sviece. Svätý Otec počas slávnosti za účasti členov Rímskej kúrie a množstva pútnikov z celého sveta udelil krst jedenástim katechumenom. Boli medzi nimi dospelí muži a ženy z Albánska, Českej republiky, Číny, Malajzie, Španielska, Talianska a USA, ako aj dvaja chlapci vo veku 9 a 12 rokov z Talianska a Malty.

Plné znenie homílie pápeža Františka

«Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob» (Mt 28,1). Môžeme si predstaviť tie kroky... typický krok človeka, ktorý ide na cintorín, unavený krok zmätenosti, ochabnutý krok toho, kto nie je presvedčený, že sa takto všetko skončilo... Môžeme si predstaviť ich bledé tváre, vlhké od sĺz... A otázka: Ako je možné, aby Láska zomrela?

Na rozdiel od učeníkov, ony sú tam – Majstra sprevádzali až do posledného dychu na kríži a potom s Jozefom Arimatejským ho pochovali. Dve ženy schopné neutiecť, schopné odolať, čeliť životu tak, ako prichádza a znášať horkú chuť nespravodlivostí. A hľa, sú tam, pred hrobom, medzi bolesťou a neschopnosťou vzdať sa, prijať, že by všetko muselo vždy skončiť takto.

A ak sa posnažíme s našou predstavivosťou, v tvári týchto žien môžeme nájsť tváre mnohých matiek a žien, tváre detí a mladých, ktorí znášajú ťarchu a bolesť veľkej ľudskej nespravodlivosti. Vidíme v nich odzrkadlené tváre všetkých tých, ktorí kráčajúc mestami cítia bolesť biedy, bolesť zneužívania a obchodovania. V nich vidíme aj tváre tých, ktorí zakusujú pohŕdanie, pretože sú prisťahovalcami, sirotami bez vlasti, domu, rodiny; tváre tých, ktorých pohľad prezrádza samotu a opustenosť, pretože majú príliš zvráskavené ruky.

Oni odrážajú tváre žien, matiek, ktoré plačú, keď vidia, že život ich detí ostáva pochovaný pod ťarchou korupcie, ktorá odníma práva a ničí ašpirácie, [pochovaný] pod každodenným egoizmom, ktorý ukrižováva a pochováva nádeje mnohých, [pochovaný] pod paralyzujúcou a sterilnou byrokraciu, ktorá nedovolí, aby sa veci zmenili. V ich bolesti sú tváre všetkých tých, ktorí kráčajúc mestom vidia ukrižovanú dôstojnosť.

V tvárach týchto žien je veľa tvárí, možno tam nájdeme tvoju i moju tvár. Tak ako ony sa môžeme cítiť pobádaní kráčať, nevzdávať sa pred tým, že by veci museli skončiť takto. Je pravda, že v našom vnútri nesieme prísľub a istotu Božej vernosti. Ale aj naše tváre hovoria o zraneniach, hovoria o mnohých nevernostiach – našich i tých druhých –, hovoria o pokusoch a o prehratých zápasoch.

Naše srdce vie, že veci môžu byť iné, avšak takmer bez toho, že by sme si to uvedomili, môžeme si privyknúť na život s hrobom, na život s frustráciou. A ešte viac, môžeme prísť k presvedčeniu, že toto je zákon života, omamujúc sa únikmi, ktoré spôsobia, že uhasíme nádej, ktorú Boh vložil do našich rúk. Veľakrát takto vyzerajú naše kroky, takéto je naše kráčanie, tak ako u týchto žien, kráčanie medzi túžbou po Bohu a smutnou rezignáciou. Nezomiera iba Majster: s ním zomiera naša nádej.

«Vtom nastalo veľké zemetrasenie» (Mt 28,2). Zrazu tie ženy pocítili silný otras, niečo a niekto zatriasol zemou pod ich nohami. A niekto im znovu ide v ústrety, aby im povedal: „Nebojte sa“, ale tentoraz dodá: „Vstal zmŕtvych, ako povedal!“

A taká je zvesť ktorú nám, z generácie na generáciu, táto Svätá noc dáva do daru: Nebojme sa bratia, vstal z mŕtvych ako povedal! «Život pretrhnutý, zničený, zdrvený na kríži sa prebudil a opäť začal pulzovať» (R. Guardini: Pán, Milano 1984, 501). Pulz Zmŕtvychvstalého sa nám dáva ako dar, ako obdarovanie, ako perspektíva. Pulz Zmŕtvychvstalého je to, čo nám bolo darované a čo sa žiada darovať na oplátku ako premieňajúcu silu, ako kvas nového ľudstva. Zmŕtvychvstaním Kristus nielen odvalil skalu z hrobu, ale chce tiež zničiť všetky bariéry, ktoré nás uzatvárajú do nášho neplodného pesimizmu, do našich vykalkulovaných myšlienkových svetov, ktoré nás vzďaľujú od života, do našej posadnutosti v hľadaní istoty a do prehnaných ambícií,  schopných zahrávať sa s dôstojnosťou iných.

Keď sa Veľkňaz a náboženskí predstavitelia v spolupráci s Rimanmi nazdávali, že si môžu vykalkulovať všetko, keď si mysleli, že posledné slovo už zaznelo a že určiť ho prislúchalo im, Boh náhle vstupuje, aby zatriasol všetkými kritériami a ponúkol tak novú možnosť. Boh, ešte raz, nám prichádza v ústrety, aby ustanovil a upevnil novú dobu, čas milosrdenstva. Toto je ten prísľub udržiavaný odjakživa, toto je prekvapenie Boha pre svoj verný ľud: raduj sa, pretože tvoj život ukrýva zárodok zmŕtvychvstania, ponuku života, ktorý očakáva prebudenie.

A hľa, toto je to, čo nás táto noc pozýva ohlasovať: tlkot srdca Vzkrieseného, Kristus žije! A to je to, čo obrátilo kroky Márie Magdalény a inej Márie: to je to, čo ich núti urýchlene vyraziť späť a bežať odovzdať správu (Mt 28,8). To je to, čo ich prinútilo vrátiť sa po vlastných stopách a obrátiť pohľad späť. Vracajú sa do mesta, aby sa stretli s ostatnými.

Ako sme s nimi vošli do hrobu, tak vás pozývam spolu s nimi ísť a vrátiť sa do mesta, vrátiť sa po našich vlastných stopách, za naším pohľadom. Každý z nás vošiel do vlastného hrobu. Pozývam vás vyjsť. Poďme s nimi ohlasovať tú správu, poďme... Na všetky tie miesta, kde sa zdá, že hrob mal posledné slovo a kde sa zdá, že smrť bola jediným riešením. Poďme ohlasovať, podeliť sa, zjavovať, že je to pravda: Pán je živý. Je živý a chce vstať z mŕtvych v toľkých tvárach, ktoré pochovali nádej, pochovali sny, pochovali dôstojnosť. A ak nie sme schopní nechať sa viesť Duchom po tejto ceste, tak nie sme kresťanmi.

Poďme a nechajme sa prekvapiť týmto iným ránom, nechajme sa prekvapiť novosťou, ktorú len Kristus môže dať. Dovoľme, aby jeho nežnosť a jeho láska hýbala našimi krokmi, dovoľme tlkotu jeho srdca premeniť náš slabý pulz.

AUDIO:

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ľm, ab, jb-