Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Mobilná aplikácia:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Príhovory kard. Tomka

Veľkonočný príhovor kardinála Jozefa Tomka

Zo slávenia Veľkonočnej nedele vo Vatikáne - ANSA

16/04/2017 20:24

Veľká noc je najväčší sviatok v roku. Pripomíname si a oslavujeme mimoriadnu udalosť zo života Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, ktorá je základom našej viery. Ježiš je historická osoba. Žil v krajine, ktorá jestvuje aj dnes. narodil sa pred dvetisíc rokmi v Betleheme, pôsobil v Júdsku a v Galilei, zomrel na kríži v Jeruzaleme. V týždňoch pred Veľkou nocou sme si pripomenuli jeho život a činnosť náboženského kazateľa, ktorý svojim učením ovplyvnil celý svet.

Židovskí predáci dosiahli u rímskej kolonizačnej správy jeho odsúdenie na smrť ukrižovaním. V piatok pred Veľkou nocou ho pribili na kríž, kde skončil svoj život v ukrutných bolestiach a rímsky vojak mu na uistenie o ozajstnej smrti kopijou prebodol bok, z ktorého vyšla krv a voda. Pochovali ho do kamenného hrobu uzavretého ťažkým kameňom. Na tretí deň včas ráno našli zbožné ženy hrob otvorený a prázdny.

Ako referuje novozákonný spis „Skutky apoštolov“, ktorý sa pripisuje spolupracovníkovi sv. Pavla, lekárovi Lukášovi a  je takmer súčasný s dobou Ježiša Krista,  „po svojom umučení Ježiš poskytol (apoštolom) mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve“ (Sk 1,3). Apoštol Peter prehlasuje: „Boh ho tretieho dňa vzkriesil a dal mu, aby sa zjavil – nie všetkému ľudu, ale svedkom, ktorých Boh vopred určil“ (Sk 10,40n).

Podľa presnej správy kronikára evanjelistu Marka Ježiš sa ukázal ako živý najprv Márii z Magdaly, po nej iným zbožným ženám, potom dvom učeníkom, ktorí odchádzali z Jeruzalema do Emaus, nato pochybujúcim jedenástim apoštolom, zídeným a ustrašeným ešte v Jeruzaleme, medzi nimi aj neveriacemu Tomášovi, neskôr zas loviacim ryby pri Genezaretskom jazere a počas štyridsať dní sa zjavoval ešte iným.

Po svojom vzkriesení sa teda Ježiš ukázal mnohým svedkom. Kto si chce posilniť svoju slabú vieru, ak má ešte nejaké pochybnosti, nech si prečíta v Jánovom evanjeliu (Jn 20,24-29)  udalosť o stretnutí Ježiša s apoštolom Tomášom, ktorý sa tak veľmi podobá mnohým moderným pochybovačom. On totiž nebol medzi apoštolmi, keď sa im zjavil vzkriesený Ježiš Kristus. Keď mu o tom stretnutí rozprávali, odmietol ich svedectvo: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím“.

O osem dní nato boli Ježišovi učeníci zasa vo večeradle a Tomáš bol s nimi. Evanjelium vyzdvihuje, že prišiel k nim Ježiš, „hoci dvere boli zatvorené“, pozdravil všetkých „Pokoj vám!“ a vyzval Tomáša: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Neviem, či to Tomáš naozaj spravil, evanjelium však zaznačuje jeho odpoveď: „Pán môj a Boh môj!“ Tou odpoveďou je Tomášove plné vyznanie viery, že Ježiš je Boh a Pán, jeho Pán a jeho Boh. Také intenzívne vyznanie viery si viem dobre predstaviť s Tomášom vzpriameným, ale aj na kolenách, na každý pád s Tomášom veriacim. Jeho neviera, ako hovorí sv. Augustín, mnohým neveriacim pomohla k tomu, aby sa obrátili a uverili.

Pre všetkých platia Ježišove slová, ktorými oslovil Tomáša: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“. Blahoslavení sme všetci, ktorí sme nevideli, a uverili. To je najkrajšia útecha z viery. Viera je vzácny dar, ktorý si treba vážiť, ale aj chrániť a pestovať. Keď rastieme vekom, tak zveľaďujeme aj svoje znalosti. Treba však, aby sme rástli aj vo viere, nemôžeme sa uspokojiť s detskými predstavami.

Rásť vo viere značí aj postarať sa, aby naša viera bola živá, treba ju oživovať, prehlbovať. Nato slúži aj účasť na liturgických a bohoslužobných úkonoch, ako aj čítanie vhodných kníh,  používanie iných informačných prostriedkov a podľa možnosti a schopnosti tiež aktívna účasť v kresťanskom duchu na sociálnom, kultúrnom a politickom poli. Viera musí osvetľovať celý život kresťana. Ako hovorí sv. Pavol: „Spravodlivý bude žiť z viery“ (Rim 1,17). Viera nám prinesie vnútorný pokoj, ktorý si zachováme aj v ťažkostiach. Veriaci zakúsi blahoslavenstvo, o ktorom hovorí vzkriesený Kristus apoštolovi Tomášovi.

Je naozaj veľký zázrak, aby mŕtvy človek s prebodnutým bokom vstal z mŕtvych, odvalil ťažký náhrobný kameň a vrátil sa k životu. Preto sa ani nedivíme, že Tomáš nechcel ani veriť rozprávaniu iných. Chcel sa presvedčiť na vlastné oči, ba priam vlastnými rukami overiť túto skutočnosť. Bola to priveľká požiadavka na jeho čisto ľudské chápanie. Jeho rozum potreboval vyššie svetlo.

Evanjelium sv. Lukáša nám prináša správu o inom podobnom prípade, ktorý sa odohral na veľkonočnú nedeľu (Lk 24, 13-35). V ten deň išli dvaja Ježišovi učeníci z Jeruzalema do dediny zvanej Emauzy, vzdialenej asi jedenásť kilometrov, jeden z nich sa volal Kleopas. Pripojil sa k nim aj Ježiš, ale oni ho nepoznali.

To sa dá ľahko pochopiť, lebo na semitskom východe si muži na prašných cestách zahaľujú tvár. Na jeho otázku o čom sa zhovárajú, zadivení nad jeho zdanlivou neznalosťou posledných udalostí, umučenia a smrti Ježiša Nazaretského, ktorého oni sami považovali za „proroka, mocného v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom“, dajú mu úprimnú odpoveď: „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, čo sa to všetko stalo“.

Už vedeli aj o zjavení anjelov ženám pri otvorenom hrobe, aj o ich tvrdení, že Ježiš žije. Dvaja učeníci sa však stavajú k tým správam veľmi pochybovačne: „Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli“. Neprehlbili svoju vieru a stratili aj nádej, ktorú do Ježiša vkladali: „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael“.

Pokušenie proti viere a strata nádeje v Boha môžu byť veľkou skúškou aj v našom živote. Ako to spravil s dvoma učeníkmi, sám Ježiš aj nám ukazuje, kde máme hľadať obranu a posilu: v Božom slove a „pri lámaní chleba“ v Eucharistii. Svojim spolucestujúcim rozohrial nechápavé a ťarbavé srdce, keď im vyložil zo Svätého písma zmysel svojho utrpenia a proroctiev: „Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“

Keď si potom s učeníkmi sadol k večeri, poznali ho pri typickom „lámaní chleba“: vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho“. Ako to podľa jeho príkazu („Toto robte na moju pamiatku!“) robíme aj my, keď slávime Eucharistiu. Kiež by sa aj nám otvorili oči. Kiež by sme aj my „nechápaví a ťarbaví srdcom“ vedeli si nájsť čas a miesto vo svojom živote na stretnutie a na rozhovor s ním, na tie minúty, ktoré nám ostanú v pamäti: „Či nám nehorelo srdce?“

Vzkriesený Ježiš sa zjavoval svojim učeníkom s pozdravom „Pokoj vám“. Jeho prítomnosť im zanechávala radosť. Lukáš hovorí, že z jeho prítomnosti „stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili“. Pokoj a radosť – to sú jeho veľkonočné dary.

K tomu veľkému sviatku aj ja vám všetkým vyprosujem a zo srdca žičím pokoj a radosť. Dnes i zajtra!                     

Jozef kard. Tomko

AUDIO:

16/04/2017 20:24