Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Svätý Otec \ Iné príhovory

Zelený štvrtok pápeža Františka vo Vatikáne a vo väznici Paliano

Svätý Otec počas slávenia svätej omše svätenia olejov v Bazilike sv. Petra - ANSA

13/04/2017 19:25

Vatikán 13. apríla – Slávenie Zeleného štvrtku začal pápež František o 9.30 omšou svätenia olejov vo Vatikánskej bazilike za účasti členov Rímskej kúrie a veľkého počtu kňazov, ktorí sa nachádzajú v Ríme. Medzi hlavnými koncelebrantmi pri oltári nad hrobom svätého apoštola Petra bol aj kardinál Jozef Tomko.

Po slávnosti sa Svätý Otec tak ako po iné roky stretol pri spoločnom obede s desiatkou rímskych farárov. V neformálnej atmosfére v byte pápežovho úzkeho spolupracovníka Mons. Angela Becciu mali kňazi možnosť diskutovať so Svätým Otcom o svojich skúsenostiach z pastorácie i o rozličných problémoch ich farností.

Vo večerných hodinách Svätý Otec navštívil väznicu v Paliane, 70 km juhovýchodne od Ríma, kde spolu s väzňami slávil Pamiatku Pánovej večere spojenú s obradom umývania nôh. Slávenie malo súkromný charakter a nebolo prenášané televíziou. Pápež František v homílii spontánnymi slovami hovoril o Ježišovej láske až do krajnosti. Vysvetlil symboliku umývania nôh podľa príkladu Ježiša, ktorý sa pre to, aby nás zachránil, stal naším služobníkom a daroval pre nás život.

Pápež pri slávení umyl nohy dvanástim odsúdeným. Desiati boli talianskej národnosti a po jednom z Argentíny a Albánska. V skupine boli aj tri ženy a jeden pôvodom moslim, ktorý sa pripravuje v júni prijať krst. Viacerí z odsúdených majú dlhoročné tresty. Dvaja si odpykávajú doživotný trest, ostatným sa výkon trestu uzavrie v horizonte od 2019 až do 2073. 

Ide o odsúdených, ktorí si vykonávajú dlhoročné tresty za účasť na mafiánskych zločinoch a ktorí sa rozhodli spolupracovať s políciou. Na slávení vo väzenskej kaplnke sa zúčastnilo 58 väzňov, ďalších 8 navštívil Svätý Otec osobitne na tuberkulóznom oddelení.

Homília Svätého Otca z Omše svätenia olejov v plnom znení

«Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, slepým, že budú vidieť a utláčaných prepustiť na slobodu» (Lk 4,18). Pán, Pomazaný Duchom, prináša Radostnú zvesť chudobným. Všetko, čo Pán ohlasuje, a aj my, kňazi, je Radostnou zvesťou.

Radostnou, naplnenou evanjeliovou radosťou toho, kto bol vo svojich hriechoch pomazaný olejom odpustenia a vo svojej charizme pomazaný olejom poslania, aby pomazal ostatných. A rovnako ako Ježiš, aj kňaz celou svojou osobou robí zvesť radostnou. Keď prednáša homíliu – krátku, podľa možnosti – robí to s radosťou, ktorá sa dotýka sŕdc ľudí prostredníctvom slova, ktorým sa Pán dotkol jeho v osobnej modlitbe.

Ako každý učeník-misionár, kňaz robí celým svojím bytím zvesť radostnou. A na druhej strane, práve v drobných detailoch – ako sme to všetci zakúsili – sa radosť najlepšie udrží i komunikuje: v tom detaile, že niekto urobí o krôčik viac, aby milosrdenstvo prekypujúco zvlažilo osirelé končiny zeme; v tom detaile, že niekto sa rozhodne skonkretizovať veci a určí deň a hodinu stretnutia alebo v tom detaile, že niekto s pokorou dá k dispozícii svoj čas...

Radostná zvesť sa jednoducho zdá byť iný spôsob ako povedať „evanjelium“, „dobrá novina“ či „dobrá správa“. Predsa len obsahuje niečo, čo v sebe zhŕňa všetko ostatné: radosť evanjelia. Zahŕňa všetko, pretože je radostná sama osebe.

Radostná zvesť je tou vzácnou perlou z evanjelia. Nie je predmetom, lež poslaním. Vie to ten, kto zakúša «sladkú a potešujúcu radosť z evanjelizácie» (Evangelii gaudium, 10).

Radostná zvesť sa rodí z pomazania. Prvé „veľké kňazské pomazanie” Ježiša je to, ktoré vykonal Duch Svätý v Máriinom lone.

V tých dňoch radostné zvestovanie rozospievalo Panenskú Matku v Magnifikate, naplnilo posvätným tichom srdce Jozefa, jej ženícha, a radosťou rozhýbalo Jána v lone svojej matky Alžbety.

Dnes sa Ježiš vracia do Nazareta a radosť Ducha Svätého obnovuje toto pomazanie v malej miestnej synagóge – Duch na ňom spočinie a rozlieva sa na neho, mažúc ho olejom radosti (porov. Ž 45,8).

Radostná zvesť. Jedným slovom – evanjelium – v samotnom akte ohlasovania sa stáva radostnou a milosrdnou pravdou.

Nech sa nik nesnaží oddeliť tieto tri milosti evanjelia – jeho pravdu nepodliehajúcu zjednávaniu, jeho bezpodmienečné milosrdenstvo voči všetkým hriešnikom a jeho vnútornú a inkluzívnu (všetkých zahrňujúcu) radosť. Pravda, milosrdenstvo a radosť: všetky tri spolu.

Pravda Radostnej zvesti nikdy nebude môcť byť len abstraktnou pravdou, jednou z tých, čo sa naplno nevtelia do života ľudí, pretože sa cítia pohodlnejšie v tlačenej litere kníh.

Milosrdenstvo Radostnej zvesti nikdy nebude môcť byť falošným poľutovaním, ktoré ponechá hriešnika v jeho biede, lebo mu nepodá ruku, aby ho pozdvihlo na nohy a nesprevádza ho urobiť krok vpred v jeho úsilí.

Táto Zvesť nikdy nebude môcť byť smutnou či neutrálnou, lebo je výrazom úplne osobnej radosti: «radosti Otca, ktorý nechce, aby sa stratil čo len jediný z jeho maličkých» (Evangelii gaudium, 237): Ježišovej radosti, keď vidí, že chudobní sú evanjelizovaní a že maličkí idú evanjelizovať (porov. tamže, 5).

Radosti evanjelia – teraz používam plurál, lebo sú mnohé a rozličné, podľa toho, ako chce Duch komunikovať v každej epoche, každej osobe, v každej jednotlivej kultúre – sú osobitnými radosťami. Treba ich dať do nových mechov, do tých, o ktorých hovorí  Pán, aby vyjadril novosť svojho posolstva.

Podelím sa s vami, drahí kňazi, drahí bratia, o tri ikony nových mechov, v ktorých sa Radostná zvesť dobre uchováva – je nevyhnutné ju uchovávať –, nestáva sa octom a nalieva sa v hojnosti.

Jednou ikonou Radostnej zvesti je ikona kamenných džbánov zo svadby v Káne (porov. Jn 2,6). Osobitne, dobre odzrkadľujú ten dokonalý „mech“, ktorým je Panna Mária – ona sama, vcelku. Evanjelium hovorí, že «ich [nádoby] naplnili až po okraj» (Jn 2,7). Predstavujem si, že niekto zo sluhov hľadel na Máriu, aby videl, či to tak stačí a že bolo aj gesto, ktorým povedala, aby dodali o jedno vedro viac. Mária je novým „mechom“ nákazlivej plnosti.

Nuž, drahí, bez Panny Márie nemôžeme napredovať v našom kňazstve! Ona je «služobnicou Otca, ktorá sa chveje radosťou z jeho chvály» (Evangelii gaudium, 286), Panna Mária je pohotovou, tou, ktorá hneď po tom, ako vo svojom nepoškvrnenom lone počala Slovo života, ide navštíviť sesternicu Alžbetu a slúžiť jej. Jej nákazlivá plnosť nám dovoľuje prekonať pokušenie strachu: to, že by sme nemali odvahu naplniť sa až po okraj a v ustrašenosti nešli nainfikovať radosťou druhých. Nič z toho, lebo «radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom» (tamže,1).

Druhou ikonou Radostnej zvesti je krčah, ktorý – so svojou drevenou naberačkou – v plnej poludňajšej páľave prinášala na hlave Samaritánka (porov. Jn 4,5-30). Dobre vyjadruje základnú otázku: otázku konkrétnosti. Pán, ktorý je zdrojom Živej vody, nemal prostriedok, aby nabral vodu a dal si nejaký dúšok. A Samaritánka odobrala naberačkou z vody vo svojom krčahu a uhasila Pánov smäd. A uhasila ho ešte väčšmi vyznaním svojich konkrétnych hriechov. Zatrasením mechom tej samaritánskej duše, prekypujúcej milosrdenstvom, sa Duch Svätý vylial na všetkých obyvateľov toho malého mestečka, ktorí pozývali Pána zotrvať u nich.

Jeden nový „mech“ s touto (inkluzívnou) konkrétnosťou zahrňujúcou všetkých nám Pán daroval v tej „samaritánskej“ duši, akou bola Matka Tereza z Kalkaty. Zavolal na ňu a povedal jej: «Žíznim». „Poď, malá moja, zanes ma do dier chudobných ľudí. Poď, buď mojím svetlom. Nemôžem ísť sám. Nepoznajú ma, preto ma nechcú. Zanes ma k nim.“ A ona, začínajúc od jedného konkrétneho [človeka], s jej úsmevom a s jej spôsobom ako sa rukami dotýkala rán, priniesla Radostnú zvesť všetkým. Ten spôsob, ako sa rukami dotknúť rán, tie kňazské pohladenia chorých, zúfalých: kňaz – človek jemnocitu. Konkrétnosť a jemnocit!

Treťou ikonou Radostnej zvesti je nekonečný „mech“ prebodnutého Pánovho Srdca: integrita tichá, pokorná a chudobná, ktorá priťahuje všetkých k sebe. Od neho sa musíme učiť, že ohlasovať veľkú radosť tým, ktorí sú veľmi chudobní, sa nedá ináč, než spôsobom úctivým a pokorným až po uponíženie. Evanjelizácia nemôže byť povýšenecká. Konkrétna, citlivá a pokorná: takáto evanjelizácia bude radostnou.

Evanjelizácia nesmie byť povýšenecká, integrita pravdy nemôže byť rigídna, pretože pravda sa stala telom, stala sa nehou, stala sa dieťaťom, stala sa človekom, stala sa hriechom na kríži (porov. 2 Kor 5,21). Duch ohlasuje a vyučuje «plnú pravdu» (Jn 16,13) a nemá strach dávať sa jej napiť po dúškoch. Duch nám v každej chvíli hovorí to, čo máme povedať našim protivníkom (porov. Mt 10,19) a osvetľuje malý krok vpred, ktorý v tej chvíli môžeme urobiť. Táto tichá integrita dáva radosť chudobným, kriesi hriešnikov, dáva dýchať tým, ktorí sú utláčaní zlým duchom.  

Drahí kňazi, kontemplujúc tieto tri mechy a pijúc z nich, nech má v nás Radostná zvesť nákazlivú plnosť, ktorú Panna Mária odovzdáva celým svojím bytím, inkluzívnu konkrétnosť hlásania Samaritánky a tichú integritu, s ktorou Duch neustále vyviera a rozlieva sa z prebodnutého Srdca Ježiša, nášho Pána.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ak, zk, jb-

13/04/2017 19:25