Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Mobilná aplikácia:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Svätý Otec \ Apoštolské cesty

Homília pápeža Františka pri návšteve Carpi: Nová stabilita sa volá Ježiš

Pápež František pri slávení eucharistie na námestí pred katedrálou v Carpi - REUTERS

02/04/2017 12:36

Vatikán/Taliansko 2. apríla – Prinášame v plnom znení homíliu Svätého Otca Františka pri pastoračnej návšteve v Carpi v severotalianskom regióne Emilia Romagna, epicentre zemetrasenia v roku 2012. Svätý Otec tu slávil eucharistiu 5. pôstnej nedele s čítaniami z proroka Ezechiela (37,12-14), z Listu Rimanom (8,8-11)  a z Jánovho evanjelia (11,1-45).

Dnešné čítania nám hovoria o Bohu života, ktorý víťazí nad smrťou. Zastavme sa obzvlášť nad posledným zo zázračných znamení, ktoré Ježiš koná pred svojou Paschou pri hrobe svojho priateľa Lazára.

Zdá sa, že všetkému je koniec: hrob je uzatvorený veľkou skalou; okolo je len plač a bezútešnosť. Aj Ježiš je otrasený dramatickým tajomstvom straty drahého človeka: «zachvel sa v duchu» a bol veľmi «rozrušený» (Jn 11,33). Potom «zaslzil» (v. 35) a pristúpil k hrobu, hovorí Evanjelium, «znova sa zachvel» (v. 38). Toto je Božie srdce: vzdialené od zla, ale blízke tomu, kto trpí. Nenecháva zmiznúť zlo mávnutím čarovného prútika, ale spolu znáša utrpenie, robí ho svojím a mení ho tak, že v ňom prebýva.  

Všimnime si však, že uprostred všeobecného zúfalstva kvôli Lazárovej smrti sa Ježiš nenecháva uniesť skľúčenosťou. Napriek tomu, že on sám trpí, žiada mať pevnú vieru; neuzatvára sa do plaču, ale – chvejúc sa – vykročil k hrobu. Nenechal sa vohnať do emotívneho ovzdušia, ktoré ho obklopuje, ale modlí sa s dôverou a hovorí: «Otče, ďakujem ti» (v. 41). Takto, v tajomstve utrpenia, pred ktorým sú myslenie i pokrok ako muchy narážajúce na sklo, nám Ježiš ponúka príklad, ako sa správať: neuteká pred utrpením, ktoré patrí do tohto života, nenechá sa však uväzniť pesimizmom.  

Okolo toho hrobu tak dochádza k veľkému stretnutiu – k stretu. Na jednej strane tu máme veľkú bezútešnosť, neistotu nášho smrteľného života, ktorá preniknutá úzkosťou zo smrti často zakúša porážku, vnútornú temnotu, ktorá sa zdá byť neprekonateľná. Naša duša stvorená pre život trpí cítiac, že jej smäd po večnom dobre je utláčaný starodávnym a temným zlom. Na jednej strane je táto porážka hrobu. Avšak na druhej strane je nádej, čo víťazí nad smrťou a zlom, ktorá má meno: nádej sa volá Ježiš. On neprináša trochu blahobytu alebo nejakého lieku na predĺženie života, ale vyhlasuje: «Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie» (v. 25) Preto s rozhodnosťou hovorí: «Odvaľte kameň» (v. 43) a na Lazára zvolá mocným hlasom: «Poď von!» (v. 43).

Drahí bratia a sestry, aj my sme pozvaní rozhodnúť sa, na ktorej strane chceme stáť. Dá sa stáť na strane hrobu, alebo na strane Ježiša. Niekto sa nechá uzavrieť v smútku a niekto sa otvorí nádeji. Niekto ostane uväznený v ruinách života a niekto, tak ako vy, s Božou pomocou pozdvihne trosky a s trpezlivou nádejou začne budovať.

Stojac pred veľkými životnými otáznikmi „prečo?“ máme dve možnosti: ostať sa melancholicky pozerať na hroby včerajška a dneška, alebo nechať Ježiša, aby sa priblížil k našim hrobom. Áno, lebo každý z nás už má malý hrob, nejakú oblasť v srdci tak trochu mŕtvu: zranenie, utŕženú alebo spáchanú krivdu, zášť, ktorá nepoľavuje, výčitku, ktorá sa opätovne vracia, hriech, ktorý nie je možné prekonať. Identifikujme dnes tieto naše malé hroby, ktoré máme vo vnútri a tam pozvime Ježiša. Je to zvláštne, ale často uprednostňujeme byť sami v tmavých hrobkách, ktoré máme vo vnútri, než by sme pozvali Ježiša; sme v pokušení hľadať vždy seba samých, prehrabávajúc sa a prepadajúc úzkosti, lížuc si rany, miesto toho, aby sme išli za tým, ktorý hovorí: «Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním» (Mt 11,28).

Nenechajme sa uväzniť pokušením samoty a malomyseľnosti. Neplačme nad tým, čo sa nám deje, nepodľahnime neužitočnej a zbytočnej logike strachu, neopakujme rezignovane, že všetko sa vyvíja zle a že už nič nie je ako predtým. Toto je ovzdušie hrobu. Pán však chce otvoriť cestu života, stretnutia s ním a dôvery v neho, cestu zmŕtvychvstania srdca, cestu onoho „Vstaň! Vstaň, poď von!“ toto chce od nás Pán, a on je pri nás, aby sme to dokázali.

Každý z nás teda cíti, že Ježišove slová Lazárovi sú adresované nám: „Poď von!“; vyjdi von zo zápchy strachu bez nádeje, strhni obväzy strachu, ktoré ti bránia v kráčaní, povrazy slabostí a nepokoja, ktoré ťa blokujú, opakuj, že Pán rozväzuje uzly. Nasledovaním Ježiša sa učíme nezauzľovať svoje životy okolo problémov, ktoré sa zamotávajú. Vždy tu budú problémy, vždy, a keď jeden vyriešime, dostaví sa zase ďalší. Môžeme však nájsť novú stabilitu – a touto stabilitou je sám Ježiš, táto stabilita sa volá Ježiš, ktorý je vzkriesenie a život. S ním v srdci prebýva radosť, opätovne sa rodí nádej, bolesť sa mení na pokoj, strach na dôveru, skúška na obetu lásky. A hoci nebudú chýbať ťažkosti, jeho ruka nás vždy pozdvihne, jeho slovo nás povzbudí a povie nám všetkým, každému jednému z nás: „Poď von! Poď ku mne!” Všetkým nám hovorí: „Nebojte sa!“

Ako vtedy, tak aj dnes nám Ježiš hovorí: „Odvaľte kameň!“ Akokoľvek ťažká by bola minulosť, akokoľvek veľký by bol hriech alebo akákoľvek silná by bola hanba, nikdy nezatarasujme vstup Pánovi. Odvaľme pred ním kameň, ktorý mu bráni vojsť. Toto je priaznivý čas na odstránenie nášho hriechu, našej naviazanosti na svetské márnosti, pýchy, ktorá nám blokuje dušu, toľkých nepriateľstiev medzi nami, v rodinách... Toto je priaznivý moment na odstránenie tohto všetkého.

Navštívení a oslobodení Ježišom, vyprosme si milosť byť svedkami života v tomto svete, ktorý po tom žízni. Svedkami, ktorí vzbudzujú a kriesia nádej v Boha v srdciach unavených a oťažených smútkom. Našou zvesťou je radosť z Pána, ktorý je živý, ktorý aj nám dnes hovorí tak ako Ezechielovi: «Hľa, ja otvorím vaše hroby a vyvediem vás z vašich hrobov, ľud môj» (Ez 37,12).

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ej, ak, jb-

02/04/2017 12:36