Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Milovať znamená trpieť

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 5. pôstnu nedeľu cyklu A (Jn 11, 1-45): Milovať znamená trpieť

Jeden kňaz spomína na chvíľu, keď mu zomrel otec. Keď cestoval domov autom na pohreb mysľou mu prebiehali myšlienky na otca, na roky mladosti strávené s ním, na rozličné udalosti, ktoré spolu zažívali. Zrazu z ničoho nič prepukol do plaču. Snažil sa ho potlačiť. Nešlo to. Naopak, plač sa stával stále silnejším. Slzy  mu tak stekali na košeľu, až bola celá mokrá. Nebol schopný šoférovať. Musel sa zastaviť na najbližšej pumpe a tam prečkať, kým mu plač neprestane.

Keď prišiel domov myslel si, že bude pevný a že ako kňaz, ktorý verí vo večný život, o tejto svojej viere vydá svedectvo. Nedokázal to. Keď sa stretol so svojou mamou a súrodencami, plač ho znova prepadol.

Žiaľ to je ako únos. Odborníci popisujú jeho prejavy, predpovedajú jeho fázy a odhadujú jeho trvanie. No toto sú ľudia, ktorí sa práve v tej chvíli nenachádzajú, alebo možno sa ani nikdy predtým nenachádzali v žiali. Ich vedomosti o žiali sú teoretické. Dáta majú z pozorovania iných ľudí. No keď človek zrazu náhle stratí milovaného človeka a do jeho duše prenikne bolesť a žiaľ, ako keby sa nečakane ocitol na okupovanom území. Každý vzdor alebo rozumové presviedčanie jeho samého je márne.

Toto je jeden z dôvodov, milí priatelia, prečo je tak silný evanjeliový príbeh z dnešnej nedele. Je to príbeh o Ježišovi, ktorého správa o smrti priateľa Lazára tak silne zasiahla, že ho emocionálne premôže a on od žiaľu prepukne do plaču. Prečo plakal? Preto, lebo Lazára miloval. Medzi Ježišom a Lazárom bola silná priateľská láska. Prečo plakali nad Lazárom Mária a Marta? Pre to isté, pre čo Ježiš: lebo Lazára milovali. Keby Ježiš Lazára nemiloval, bol by mohol mať o situáciu Lazára a jeho sestier tak nanajvýš záujem, no plač by tam určite nebol.

Tak je to aj v životoch našich. Istá mladá vdova sa vyjadrila: „Nikto mi nepovedal, že manželstvá sa končia buď rozvodom alebo smrťou!“ Čím hlbšia láska, tým hlbší žiaľ pri strate. Toto je pravda, na ktorú sotva kto myslí, keď sa rozhodne niekomu dať svoje srdce. A predsa nič nie je pravdivejšie, ako toto. V krehkom a pominuteľnom svete, v ktorom žijeme, platí, že začiatok našej lásky je zároveň semienkom nášho žiaľu. Keď sadíme lásku, sadíme i utrpenie. Spisovateľ Gabriel Marcel to vyjadril po svojom: „Keď ideme niekoho milovať myslíme si, že on nikdy nezomrie.“ No aj keď to nikto z nás nevypovie nahlas a my si to iba pošepneme v hĺbke svojho srdca, každý z nás predsa vie, že láska nás pripravuje na plač. Náš prvý bozk a naša prvá slza sú navzájom prepojené. Ak nechceš trpieť, potom sa rozhodni nemilovať – hoci otázkou je, či toto je riešenie. A často sa stane, že láska, ktorej sme sa chceli vyhnúť, si nás nakoniec predsa len nájde.

Pozrime sa, ako sa toto odohralo v živote známeho spisovateľa C.S. Lewisa. Leonore Fleischerová, ktorá o ňom napísala životopisný román, mu dáva do úst tieto slová: „Prečo máme milovať, keď strata lásky tak bolí? Neviem na to odpovedať inak, iba životom, ktorý prežívam. Dva razy v živote som mal na výber. Ako chlapec a muž. Chlapec si vybral bezpečie a muž utrpenie. Terajšia bolesť je súčasťou budúceho šťastia. Taká je dohoda, taký je môj životný príbeh.“ A aký bol jeho príbeh? Vypočujme si ho. Lewis sa narodil r. 1898. Známy je ako spisovateľ, teológ a profesor renesančnej literatúry na univerzitách Oxford a Cambridge. Až do 58 roku svojho života bol neženatý. Žáner, v ktorom písal bol veľmi široký, od detských kníh po kresťanskú apológiu. V apológii písal hlavne o zmysle ľudského utrpenia. Jeho argumenty boli natoľko presvedčivé, že bol pozývaný na mnohé miesta ako rečník. V 58 rokoch do jeho života znenazdania prišla istá žena, Američanka Joy Davidman. Jej záujem o Lewisa bol spočiatku čisto pracovný. No ten sa postupne zmenil, oni sa do seba – hoci Lewis sa tomu dlho vzpieral – zamilovali a nakoniec sa i zosobášili. Po čase bola Joy diagnostikovaná na rakovinu kostí. Začalo jej utrpenie. Po 4 rokoch boja s chorobou zomrela. Lewis prežíval ťažké chvíle. Svoje teórie o zmysle utrpenia zrazu nechápal. Po smrti Joy ostal na čas akoby paralyzovaný. Svoj život nakoniec vyjadruje jednou silnou vetou, ktorú povedal 14 ročnému Douglesovi, ktorý mu ostal po zomrelej Joy: „Keď som bol v tvojom veku zomrela mi matka, ktorú som veľmi miloval. Šialene som trpel. Preto som sa rozhodol, že už nebudem milovať nikdy nikoho, aby som znova netrpel. Svojmu prísľubu som bol verný, až dokedy neprišla do môjho života tvoja matka. Znova som sa zamiloval a znova šialene trpím.“

Takto to, milí priatelia, je. Láska a utrpenie idú ruka v ruke, nevyhnutne patria k sebe. Možno niekto si povie: nechcem trpieť a preto nebudem nikdy nikoho milovať. Dá sa to? Je toto riešenie? Uvediem príbeh, ktorý uvádza známa írska rehoľná sestra Briege McKenna. Raz rečnila pred veľkým zhromaždením kňazov. Po prednáške prišiel za ňou jeden, asi 80-ročný kňaz. Hovorí jej: „Sestra, povedzte mi, ako by som sa mohol naučiť milovať?“ Sestra bola prekvapená. „Viete, som už starý človek“, pokračoval. „Keď som bol mladým kňazom, rozhodol som sa, že nebudem sa približovať k žiadnemu človeku príliš blízko, aby som sa vo svojom sľube celibátu vyhol všetkým pokušeniam. Dnes, takmer na konci svojho života, som čistý ako ľalia, avšak nikoho nemilujem. A ja vlastne ani neviem, čo to je láska.“ Smutný príbeh.  

Ježiš si volil inú cestu. Milovať ľudí neznamená zapliesť sa do hriechu. Milovať znamená priblížiť sa k ľuďom natoľko, že sa stanú súčasťou môjho života a ja sa stanem súčasťou života ich. Ježiš si takéto vzťahy pestoval a tak ich i nám odporúčal. Takéto vzťahy sú nebezpečné len v jednom: totiž, že keď sa skončia, a oni sa skončia vždy, my budeme trpieť. A čím budú hlbšie, tým hlbšie bude i naše utrpenie.

Avšak utrpenie nemá posledné slovo. Ani smrť nemá posledné slovo. Ani straty nie sú definitívne. Tie nekalé možno áno, no tie, ktoré boli založené na skutočnej a čistej láske nekončia nikdy. A presne toto je posolstvo dnešného evanjelia, milí priatelia. Naše vzťahy sa nikdy nekončia. Oni sa iba menia. Ježiš hovorí Marte: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“ A pridáva: „Veríš tomu?”

Toto je veľké posolstvo, milí priatelia. Ono nám hovorí, že láska spôsobuje nielen žiaľ a utrpenie, ale nám ponúka aj nádej a útechu. Nech nám ono dá silu pred láskou neutekať, ale naopak milovať ľudí i Boha ešte plnšie a vrúcnejšie.