Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Mobilná aplikácia:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Svätý Otec \ Iné príhovory

Homília pápeža Františka na slávnosť Zvestovania Pána: Možnosť nemožného

Priestor slávenia pontifikálnej omše v Parku Monza pri Miláne - AFP

26/03/2017 13:04

Vatikán/Taliansko 25. marca – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri liturgickej slávnosti Zvestovania Pána, ktorej predsedal v parku Monza pri Miláne v sobotu 25. marca 2017 v rámci svojej pastoračnej návštevy Milánskej arcidiecézy.

Práve sme si vypočuli ten najdôležitejší oznam v našich dejinách: zvestovanie Panne Márii (porov. Lk 1,26-38). Je to úsek hutný a plný života, ktorý rád čítam vo svetle iného zvestovania – o narodení Jána Krstiteľa (porov. Lk 1,5-20). Tieto dve oznámenia nasledujú jedno po druhom, sú vzájomne spojené, a keď ich vzájomne porovnáme, obe nám ukazujú, čo nám dáva Boh vo svojom Synovi.

Zvestovanie narodenia Jána Krstiteľa sa odohráva v čase, keď kňaz Zachariáš, pripravený začať liturgiu, vstupuje do svätyne chrámu, zatiaľ čo celé zhromaždenie stojí v očakávaní vonku. Zvestovanie narodenia Ježiša sa však odohráva na zastrčenom mieste v Galilei, v periférnom mestečku, ktorého povesť nie je zvlášť dobrá (porov. Jn 1,46), v anonymite domu jednej mladej devy menom Mária.

Vidíme tu rozdiel nemalej vážnosti, ktorý naznačuje, že nový Chrám Boží, nové stretnutie Boha so svojím ľudom sa odohrá na miestach okrajových a periférnych, t. j. na miestach, na ktorých to obyčajne neočakávame. Práve tam sa ale odohrá schôdzka Boha s ľudom, tam sa odohrá ich stretnutie; tam sa Boh stane telom, aby z lona svojej Matky začal kráčať spoločne s nami. Už viac nebude miesta, ktoré by bolo rezervované iba niekoľkým, zatiaľ čo väčšina by stála vonku v očakávaní. Jemu nebude nič a nikto ľahostajný, nebude situácie bez jeho prítomnosti: radosť zo spásy má začiatok v každodennom živote domácnosti jednej mladej devy z Nazareta.

Je to sám Boh, kto sa ujíma iniciatívy a rozhodne sa vstúpiť do našich príbytkov – tak ako to urobil v prípade Márie  –, vstúpiť do našich každodenných zápasov, plných tiesne i túžob. Práve uprostred našich miest, škôl a univerzít, námestí a nemocníc sa napĺňa to najkrajšie zvestovanie, ktoré môžeme počuť: „Zdravas’ [Raduj sa], Pán s tebou!“ Je to radosť, ktorá vyvoláva život, vyvoláva nádej, ktorá sa stelesňuje v spôsobe, akým sa pozeráme na zajtrajšok, a v postoji, s akým hľadíme na druhých. Je to radosť, ktorá sa stáva solidárnosťou, pohostinnosťou, milosrdenstvom voči všetkým.

Rovnako ako Márii, aj nám sa môže stať, že budeme zmätení. „Ako sa to stane“ - v časoch tak poznačených špekuláciami? Vypočítavo sa špekuluje o živote, práci, rodine. Špekuluje sa o chudobných a migrantoch, o mladých ľuďoch a o ich budúcnosti. Všetko sa zdá byť zredukované na čísla, nechávajúc na druhej strane, aby každodenný život mnohých rodín zatemnila neistota a nestabilita. Zatiaľ čo na dvere mnohých klope bolesť a v mnohých mladých ľuďoch rastie nespokojnosť z dôvodu chýbajúcich ozajstných príležitostí, špekulácia sa rozrastá všade.

Niet pochýb, že toto závratné tempo, ktorému sme vystavení, akoby nás oberalo o nádej a radosť. Tlaky a bezmocnosť zoči-voči mnohým situáciám akoby nám vysušovali dušu a robili nás necitlivými voči nespočetným výzvam. Je to paradox, že keď sa na vytvorenie teoreticky lepšej spoločnosti všetko uponáhľa, nakoniec nezvýši čas na nič a na nikoho. Stratíme čas na rodinu, na spoločenstvo, na priateľov, na solidárnosť i na spomienky.

Osoží nám položiť si otázku: ako sa dá žiť evanjeliová radosť dnes uprostred našich miest? Je možná kresťanská nádej v takejto situácii, tu a teraz?

Tieto dve otázky sa dotýkajú našej identity, života našich rodín, našich krajín a miest. Dotýkajú sa života našich detí, mládeže a vyžadujú si z našej strany nový spôsob, ako sa zaradiť do súčasných dejín. Ak sú kresťanská radosť a nádej naďalej možné, tak potom nemôžeme, a ani nechcime pred všetkými bolestnými situáciami zostať iba divákmi, ktorí hľadia na oblohu v čakaní „kedy už prestane pršať“. Všetko to, čo sa deje, si od nás žiada hľadieť na súčasnosť smelo, s odvahou toho, kto vie, že radosť zo spásy dostáva svoju podobu v každodennosti domáceho života jednej devy z Nazareta.

Vo chvíli Máriinho zmätenia, a tiež toho nášho vlastného, nám anjel ponúka tri „kľúče“, ktoré nám pomôžu prijať misiu, ktorá nám je zverená.

1. Oživenie pamäti

Prvú vec, ktorú anjel robí je, že vyvoláva spomienky, a tak otvorí Máriinu súčasnosť celým dejinám spásy. Pripomenie jej prísľub daný Dávidovi ako ovocie zmluvy s Jakubom. Mária je dcérou zmluvy. Aj my sme pozvaní zaspomínať si, pozrieť sa do našej minulosti, aby sme nezabudli, odkiaľ pochádzame. Aby sme nezabudli na našich predkov, starých rodičov a všetko to, čím prešli, aby sme sa dostali tam, kde sme teraz. Táto krajina a jej ľud zažili utrpenie dvoch svetových vojen; a videli, ako niekedy ich zaslúženú povesť pracovitosti a kultivovanosti poškvrnili nezriadené ambície. Spomienky nám pomáhajú, aby sme nezostali väzňami rečnení, ktoré zasievajú rozkol a rozdelenie ako jediný možný spôsob riešenia konfliktov. Oživovať si spomienky je ten najlepší protiliek, aký máme k dispozícii proti magickým riešeniam rozdelenia a odcudzenia sa.

2. Príslušnosť k Božiemu ľudu

Pamäť umožňuje Márii hlásiť sa k svojej príslušnosti k Božiemu ľudu. Je dobré si pripomínať, že sme súčasť Božieho ľudu! Milánčania, áno, Ambroziáni, isteže, ale vždy ako súčasť jedného veľkého Božieho ľudu; ľudu sformovaného z tisícov tvárí, príbehov a proveniencií, ľud multikultúrny a multietnický. To je jedno z našich bohatstiev. Je to ľud povolaný prijímať rozdiely, integrovať ich s rešpektom a kreatívnosťou a oslavovať každú novosť, ktorá pochádza od druhých; sme ľud, ktorý sa nebojí objať deliace čiary a hranice; ľud, ktorý nemá strach prijať toho, kto to potrebuje, lebo vie, že práve tam je prítomný jeho Pán.

3. Možnosť nemožného

„Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,37): týmito slovami zakončuje anjel svoju odpoveď Márii. Keď sa nazdávame, že všetko závisí výlučne len od nás, zostaneme väzňami našich vlastných schopností, našich vlastných síl a krátkozrakých horizontov. Keď sa však odhodláme nechať si pomôcť a dať si poradiť, keď sa otvoríme milosti, potom začneme vidieť, že nemožné sa začína stávať skutočným. Veľmi dobre to poznajú tieto kraje, v priebehu svojich dejín totiž dali život mnohým charizmám, mnohým misionárom, veľkému bohatstvu pre život Cirkvi! Prekonaním neplodného a rozdeľujúceho pesimizmu sa tu veľa ľudí otvorilo Božej iniciatíve a stali sa znamením toho, aká úrodná môže byť zem, keď sa neuzavrie do vlastných ideí, do vlastných limitov a schopností, ale sa otvorí iným.

Tak ako v minulosti, Boh neustále hľadá spojencov, hľadá mužov a ženy schopných uveriť, schopných spomínať, cítiť sa súčasťou jeho ľudu, aby spolupracovali s kreativitou Ducha Svätého. Boh naďalej prechádza našimi štvrťami a ulicami, zachádza na každé miesto a hľadá srdcia schopné počuť jeho pozvanie a dať mu stelesnenie tu a teraz. Parafrázujúc sv. Ambróza v jeho komentári k tomuto úryvku [evanjelia] môžeme povedať: Boh naďalej hľadá srdcia ako to Máriino, ochotné uveriť aj za tých najneobvyklejších okolností (porov. Výklad Evanjelia podľa Lukáša II, 17: PL 15, 1559). Nech v nás Pán rozhojní takúto vieru a nádej.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-

26/03/2017 13:04