Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Mobilná aplikácia:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Homílie M. Bubáka

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Bože, ty si krajší, než som si ťa predstavoval

Ilustračná snímka - RV

25/03/2017 09:57

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 4. pôstnu nedeľu cyklu A (Jn 9, 1-41):  Bože, ty si krajší, než som si ťa predstavoval

V dnešnú nedeľu je reč o slepote. Ježiš v evanjeliu uzdravuje slepca. No zakiaľ slepec v príbehu zrak dostáva, iní ho strácajú. Pozrime sa ako. Poznáme dva druhy slepoty: telesnú a duchovnú. Uveďme si na každú príklad.

Písal sa rok 1818. Luise bol vtedy 9-ročným chlapcom a žil so svojou rodinou vo Francúzsku. Jeho otec bol sedlár. Bol zručným majstrom a Luise trávil dlhé chvíle pozorovaním svojho otca pri práci. „Keď budem veľký, chcem aj ja robiť toto isté, čo vy, otec,“ hovorí mu. „No dobre, tak prečo nezačať už teraz?“ Vzal kúsok koženého pásu a nakreslil naň obrazec. „Pozri,“ hovorí otec chlapcovi. „Zober si tento kožený pás, polož si ho na stôl. Potom zober do jednej ruky tento dierovač, do druhej kladivo a rob do kože dierky, ako som ti ich nakreslil. Len daj pozor, aby si si neublížil!“ Chlapec sa vzrušený pustil do práce. No netrvalo dlho a tragédia bola na svete. Nejakou nešťastnou náhodou do dierovača udrel kladivom tak nešikovne, že ten mu odletel rovno do oka a on naň oslepol. O niekoľko rokov, oslepol aj na druhé a tak ostal slepý úplne.

Jedného dňa sedel so svojou rodinou za stolom pri obede v záhrade. Ktosi mu dal do ruky šišku z pínie. Louis sa s ňou začať hrať, jeho prsty ohmatávali jej jednotlivé lupienky. Vtom mu čosi napadlo. Čo tak vytvoriť nejakou špeciálnou hmotou podľa vzoru týchto lupienkov obrazce, ktoré by reprezentovali jednotlivé písmená abecedy a dali by sa čítať prstami? A tak sa zrodilo písmo, ktoré dnes nazývame – po jeho tvorcovi Luisovi Braillovi – Braillove písmo. Toto písmo, ktoré sa zrodilo z tragickej nehody, otvorilo slepcom celý nový svet a ponúklo im nevídané možnosti. Určite nie je príjemné byť slepým. No Boh môže použiť aj takýchto ľudí, ako bol aj napríklad Louis Braille, alebo slepec z dnešného evanjelia, aby priniesli do života mnohých často až neslýchané dobro. Takto je Boh oslávený a ľudia obohatení.   

A potom je tu i duchovná slepota. Pred mnohými rokmi noviny New York Times uverejnili článok o skupine asi 100 kambodžských žien, ktorým sa podarilo ujsť zo svojej krajiny a tak si zachrániť život pred vražednými jednotkami Pol Pota. Tieto ženy žili v tom čase v Kalifornii v meste Long Beach a každá jedna z nich bola slepá. Čudná vec bola, že všetci oční lekári, ktorí ich doteraz vyšetrovali zhodne tvrdili, že ich oči nie sú poškodené a že podľa všetkého každá jedna z nich by mala vidieť. Avšak nevideli. Všetky do jednej boli slepé. Neskôr ich slepotu odborníci nazvali názvom hysterická slepota. Je to stav ľudí, ktorí prežili takú hroznú traumu, že ich telo ako keby si vytvorilo akúsi obrannú clonu, pretože nebolo schopné prijať už nič viac. Všetky tieto ženy prežili podobnú traumu.

Každý z nás zaiste poznáme ľudí, ktorí sa podobajú obrazne týmto ženám.  Sú to ľudia, ktorí síce telesne vidia, no duchovne sú slepí. A pritom by vidieť mohli. Niektorí nechcú vidieť, iní majú na očiach klapky. Ich mysle i srdcia sú nadobro uzatvorené, žiadna situácia na nich nezaberá. Ich názory a postoje sú sformulované a nezmeniteľné. Možno prežili traumatickú stratu, možno sa v čomsi sklamali, možno boli svedkami vecí, s ktorými sa neboli schopní vyrovnať. Alebo majú povahu, ktorá vidí len zlo a tmu. Všetci títo ako dôsledok odmietajú Boha.

Ako by sa im dalo pomôcť, aby znova videli? Mnohým takýmto ľuďom dokázalo vrátiť zrak svedectvo viery preniknuté nádejou a svetlom. Hovorí o tom príbeh Dr. Diany Kompovej. Ako sama spomína, keď ako mladá lekárka začala pracovať na detskej onkológii všade hlučne vyhlasovala, že je agnostička, a že neverí v žiadneho Boha. No po čase sa veci zmenili. A ona sa po rokoch práce medzi zomierajúcimi deťmi stala ženou neotrasiteľnej viery v Boha. Čo sa stalo? Spomína jeden prípad z počiatočných rokov svojej praxe. Anna mala 7 rokov. Po piatich rokoch boja s leukémiou boli jej sily už na konci. No pár minút pred svojou smrťou sa stala zaujímavá vec. Anna sa náhle posadí na svojej posteli a všetkým povie, že videla anjelov a so žiariacou tváričkou im popisovala, ako krásne spievali. Potom si znova ľahla a tíško zomrela. Keď toto a podobné prípady, ktorých nebolo málo, Doktorka Kompová videla, hovorí, jej viera znova ožila.

Pravdou je, milí priatelia, že každý z nás je do istej miery slepý. Každý.  Každý máme mnoho úprimných otázok a málo jasných odpovedí. Často sa ocitáme v situáciách, kedy sa pýtame, kde v našom živote je Boh? Alebo či je tu vôbec? Ako mohol Boh dopustiť koncentráky? sa pýtame. Prečo sa darí zločincom, mafiánom, nepoctivým politikom, arogantným podnikateľom? Prečo sa dobrým ľuďom stávajú zlé veci? Prečo je toľko chorých? Prečo musíme trpieť a nakoniec zomrieť? Veľa otázok, málo odpovedí.

A predsa, odpoveď na všetky tieto otázky jestvuje. Dáva nám ju sv. Pavol: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 12, 9) Čo tým myslí? Napovie nám to nasledujúci príbeh.

Keď mal William Dyke 10 rokov náhle nešťastne oslepol. Napriek tomu však s vyznamenaním skončil univerzitu. Ešte počas štúdii spoznal jedno pekné dievča, dcéru vysokého britského vojenského dôstojníka, s ktorou sa zblížili až sa nakoniec zasnúbili.

Keď si plánovali svadbu, William sa rozhodol, že skôr než sa zoberú, sa dá na svoje oči operovať. Počul, že jestvuje nádej, že by mohol znova vidieť. Operácia prebehla, William sa po nej zotavoval. Cez oči mal previazanú šatku. Svadba sa blížila.  

Keď ho prepustili z nemocnice, rozhodol sa, že šatku si z očí neodviaže až do svadby. Ak sa operácia podarila, prvá žena, ktorú chcel na tomto svete vidieť, mala byť jeho nastávajúca.

Svadobný deň prišiel. V kostole sa zhromaždilo veľa ľudí. Boli tam slávne osobnosti, šľachtici, lordi, zámožní hostia. Williamov otec a doktor, ktorý operáciu jeho syna konal, sa postavili hneď vedľa ženícha, ktorého oči boli stále prekryté bielou šatkou.

Organ sa rozozvučal. Nevesta sa počas svadobného pochodu uberala pomalým krokom uličkou medzi lavicami k oltáru. Keď prišla ku kľakátku, chirurg vzal nožnice a  rozstrihol ženíchovi bielu šatku. V kostole nikto nedýchal. S napätím každý čakal, či ženích bude naozaj schopný uvidieť svoju nevestu. Vtom katedrálou zaznejú ženíchove slová: „Ty si omnoho krajšia, než som si ťa dokázal v svojej mysli predstaviť!“

Myslím, milí priatelia, že tento príbeh veľmi presne vyjadruje to, čo hovorí apoštol Pavol: že totiž príde deň, keď nám šatka, ktorá pokrýva oči nášho smrteľného života bude z nich odstránená a my budeme stáť tvárou tvár Bohu, v ktorého sme verili. A vtedy na plné hrdlo vykríkneme: „Bože, ty si omnoho krajší, než som si ťa kedy doteraz predstavoval.“

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu. 

25/03/2017 09:57