Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Pre gréckokatolíkov

Arcibiskup Vasiľ: 90 rokov biskupskej vysviacky Vladyku Petra Pavla Gojdiča

Bl. Peter Pavol Gojdič OSBM (1888-1960) Zdroj: zivotopisysvatych.sk - RV

19/03/2017 08:11

Autorom príspevku v rámci pravidelnej rubriky Vatikánskeho rozhlasu pre gréckokatolíkov je arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi.

AUDIO:

O niekoľko dní, na sviatok Zvestovania, si Gréckokatolícka cirkev na Slovensku pripomenie 90. výročia biskupskej vysviacky blahoslaveného biskupa Vladyku Petra Pavla Gojdiča. Gojdič bol menovaný za prešovského apoštolského administrátora 26. júna 1926 (zverejnený 14. septembra) a vysvätený na biskupa bol v chráme sv. Klementa v Ríme dňa 25. marca 1927. Pri menovaní mu bol pridelený titul titulárneho biskupa arpasského. Prečo sa nestal hneď riadnym prešovským biskupom, ale  len administrátorom?  Kedy a ako sa vlastne stal riadnym  prešovským biskupom? O tom si povieme niečo v tomto dnešnom vysielaní.

Dôvodom provizórneho menovania Gojdiča za administrátora boli v tom čase ešte neujasnené konkordátne vzťahy Svätej stolice s Československou republikou, Gojdičov mladý vek  a skutočnosť, že v budapeštianskej emigrácii ešte žil predvojnový prešovský biskup Štefan Novák, ktorý zomrel až 5. septembra 1932. V zmenenej politickej a personálnej situácii sa sekretár Východnej kongregácie kardinál Tisserant už 20. novembra chcel začať proces menovania Mons. Gojdiča za sídelného prešovského biskupa. Táto iniciatíva sa však stretla s odporom pražskej vlády a nedosiahla svoj cieľ. Politické zmeny nasledujúcich rokov, na istý čas oddialili riešenie tejto otázky. Po rozpade Československa a vzniku Slovenskej republiky, koncom roku 1939 sa právne postavenie biskupa Gojdiča stalo opäť predmetom politického a cirkevnoprávneho záujmu.

Biskup Gojdič začal svoje účinkovanie v predvečer veľkej hospodárskej krízy a pokračoval v ňom v období veľkých zmien súvisiacich s II. svetovou vojnou. Jej predohrou bol aj definitívny rozpad  Česko-Slovenska, ktorý zavŕšil sa v polovici marca 1939 vznikom Slovenskej  republiky, začlenením Protektorátu  Čiech a Moravy do Veľkonemeckej ríše a anexiou Karpatskej Ukrajiny hortyovským Maďarskom

Už v tomto období sa začalo formovať negatívne stanovisko slovenských vládnych predstaviteľov voči biskupovi Gojdičovi. Slovenskí štátni predstavitelia boli presvedčení, že niektorí kňazi Prešovského biskupstva, medzi nimi aj brat biskupa Gojdiča, organizovaní v Ruskej národnej rade chcú na seba strhnúť politické vedenie gréckokatolíkov. V novom politickom usporiadaní Slovenskej republiky bola teda Gréckokatolícka cirkev a najmä jej hierarchia vnímaná ako rušivý faktor a ako brzda nového národno-obrodzovacieho procesu.

Prepiaty nacionalizmus Slovenskej republiky bol reakciou na predchádzajúce čechoslovakistické tendencie pražskej vlády a na etnicky podfarbené napätia, ktoré viedli k okliešteniu územia Slovenska. Jednou z obetí týchto napätí mala byť Gréckokatolícka cirkev a jej biskup Pavel Gojdič. Zo strany slovenskej vlády boli preto podnikané niektoré kroky, ktoré mali „spacifikovať“ biskupa. Biskup Gojdič, cítiac averziu vládnych kruhov voči svojej osobe sa nechcel stať zámienkou pre tlak na celú gréckokatolícku cirkev a preto 22. novembra 1939 adresoval Svätému Otcovi svoju žiadosť o uvoľnenie z úradu Apoštolského administrátora Prešovskej eparchie a Mukačevskej apoštolskej administratúry. Dôvody svojej rezignácie Vladyka Gojdič uviedol v piatich riadkoch: jednoducho uvádza, že k rezignácii ho vedie zmenená politická a cirkevná situácia a ďalšie osobné motívy. Svojou rezignáciou chce umožniť, aby sa na čelo biskupstva dostala silnejšia osobnosť majúca plnú dôveru vlády.

Pápežský nuncius Orsenigo komentoval Gojdičovu rezignáciu nasledovne: „... považoval som za vhodné najprv citlivo sa od neho prezvedieť,  či skutočné motívy nie sú také, ktoré by sa dali odstrániť, bez toho, aby boli ruténske biskupstvá zbavené tak váženého biskupa. Žiaľ, nechcel, alebo nevedel uviesť konkrétnejšie motívy, ani presnejšie vyjadriť skutočnosti, ktoré by vysvetľovali jeho rozhodnutie. Celkovo sa mi zdá, že ide o chvíľu duchovnej depresie zapríčinenej istou politickou nedôverou, ktorou Slováci zahŕňajú Rusínov a ktorá u niektorých fanatických slovenských nacionalistov..., nadobúda formy, ktoré sú len málo zlučiteľné s tou solidaritou, ktorú si majú prejavovať synovia Katolíckej cirkvi, bez ohľadu na ich obrad alebo na rozdielne politické sklony. ... Ako sa zdá,  črtá sa ... nepriateľstvo medzi Rusínmi a Slovákmi. Nebolo by spravodlivé celkom ospravedlniť Rusínov, keďže aspoň ich duchovenstvo by mohlo byť viac apolitické, ale predovšetkým nie je možné ospravedlniť ich protivníkov, politické vášne sú žiaľ vždy nepriamo úmerné veľkosti národov a na malom Slovensku zaiste že majú nemalý vplyv, najprv voči Čechom a teraz voči Rusínom. Vlády zasa vedia veľmi šikovne rozdúchavať tento oheň.“

Už 23. decembra 1939 bola celá záležitosť predložená osobne Svätému Otcovi Piovi XII. Pápež poveril Kongregáciu napísať Mons. Gojdičovi v jeho mene utešujúci a povzbudzujúci list  a vyjadriť mu vôľu Svätého Otca aby zotrval na svojom mieste. Otázka prijatia, alebo neprijatia Gojdičovej rezignácie nadobudla aj  politický podtón. Minister Tuka bol začiatkom roku 1940 presvedčený, že  má situáciu biskupa Gojdiča celkom pod kontrolou, že dosiahne jeho rezignáciu a preto dal dokonca  na rade ministrov schváliť aj  výšku jeho budúcej penzie, ktorú by vláda vyplácala.  Ako svedčí vnútorná nóta Východnej kongregácie, 27. februára 1940 sa Mons. Kapala, cirkevný radca slovenského zastupiteľstva pri Svätej stolici informoval na Východnej kongregácii, či môže potvrdiť, že bola konečne prijatá demisia Mons. Gojdiča.

Mons. Kapala pripomínal, že biskup Gojdič, „hoci je osobne svätým človekom, predsa ... nie je obľúbený u slovenskej vlády“.

29. februára 1940 Mons. Kapala prišiel opäť na Východnú kongregáciu a v privátnej a dôvernej forme chcel prečítať list slovenského Ministerstva zahraničných vecí, ktoré sa dozvedelo, že Gojdičova demisia bola zamietnutá a žiadalo slovenské zastupiteľstvo pri Svätej stolici, aby intervenovalo v prospech prijatia tejto rezignácie.

Medzitým sa vec Gojdičovho povýšenia na sídelného prešovského biskupa dostala do ďalšej fázy. Berlínsky nuncius Cesare Orsenigo 8. marca 1940 informoval Východnú kongregáciu o svojom stretnutí s ministrom Černákom, zastupujúcim Slovensko v Berlíne. Černák  predstavil negatívne stanovisko slovenskej vlády ku Gojdičovmu menovaniu u obavy, že Gojdič bude uprednostňovať Rusínov pred Slovákmi. Nuncius Orsenigo uvádza:

„Snažil som sa vykryť tento úder tým, že som najprv poznamenal, že čnosti Jeho Excelencie Mons. Gojdiča sú také, že ho povyšujú nad akékoľvek uprednostňovanie a rozlišovanie, a potom som navrhol, že by mohol byť vyzvaný, aby mal dvoch osobitných generálnych vikárov, jedného pre Slovákov a druhého pre Ukrajincov.“ (sic!)

Minister Černák tento návrh akceptoval a podujal sa ho tlmočiť slovenskej vláde. 7. marca 1940 potom referoval Orsenigovi súhlas slovenskej vlády s týmto riešením.

11. mája 1940 Svätý Otec schválil  návrh Východnej kongregácie menovať biskupa Gojdiča sídelným prešovským biskupom. To sa nakoniec aj udialo 17. júla 1940.

Ako historický paradox môžeme len uviesť, že to bol deň Gojdičových narodenín, ktorý sa o 20 rokov stal aj dňom jeho smrti a dnes je dňom jeho liturgickej spomienky.

19/03/2017 08:11