Svätý Otec odpovedal na otázky detí z Farnosti sv. Magdalény z Canossy

Rím 13. marca – V nedeľu 12. marca vo večerných hodinách Svätý Otec František absolvoval návštevu Farnosti sv. Magdalény z Canossy na severozápade Ríma. Farnosť spravuje kongregácia Synov dobročinnej lásky, známa ako „kanosiáni“. Po príchode o 16. hodine sa pápež najprv na športovisku stretol v spontánnom dialógu s deťmi a mládežou. Jednu z otázok položil mladší chlapec:

„Volám sa Edoardo. Milý pápež František, ktoré chvíle boli najkrajšie v tvojom živote?“

Pápež František: „Nuž, bolo ich veľa. Veľa pekných chvíľ... Jeden pekný moment v mojom živote bol, keď som ako dieťa chodieval s otcom na futbal, zopár ráz aj mama išla s nami pozrieť si zápas. V tých časoch neboli problémy na štadiónoch a to bolo krásne. V nedeľu popoludní, po obede ísť na futbal a potom sa vrátiť domov... Bolo to veľmi pekné, nádherné. To bol krásny moment. Ďalší pekný moment je...“

Edoardo: „Ocitnúť sa v televízii...“

Pápež František: „Nie, to sa mi nepáči: z televízie mi je zle! [smeje sa spolu s deťmi] Všimol si si, že televízia ti mení tvár? Robí ťa iným ako si. Nie, mne sa páčia veci priamo. Tamto sa mi nepáči, je to strácanie času.

Ďalším pekným momentom je stretnúť sa s priateľmi. Predtým, ako som prišiel do Ríma, každé dva mesiace sme sa stretávali desiati priatelia, spolužiaci, ktorí sme ukončili spoločne strednú školu, skončili sme v sedemnástich, a pokračovali sme v stretávaní spolu s rodinami. To bolo veľmi pekné. Nádherné chvíle.

A ďalšou veľmi peknou chvíľou pre mňa je – a to mám veľmi rád – keď sa môžem modliť v tichu, čítať Božie slovo: to mi robí dobre a mám to veľmi rád. Je veľa pekných chvíľ, veľa... Neviem ktoré ďalšie pekné momenty môžem spomenúť, ale je ich veľké množstvo v mojom živote. A ďakujem Pánovi. Aj vy máte pekné momenty, však?“

Správca farnosti, ktorý moderoval stretnutie, odovzdal slovo dievčaťu zo skupiny mladých po birmovke:

„Volám sa Kamila. Milý pápež, uvedomujeme si, že niekedy priveľa používame smartfón alebo sme stále pred televízorom. Radi však ideme von s priateľmi, ale niekedy nedokážeme počúvať druhých a načúvať sebe. Ako môžeme vyriešiť tento problém?“

Pápež František: „Je pekné, že dnes môžeme komunikovať kde sa len dá. Ale chýba dialóg. Pomyslite na toto... Zatvorte oči a prestavte si: pri stole je mama, otec, ja, môj brat, moja sestra, každý z nás so svojím telefónom, a telefonujeme... Všetci hovoria, ale hovoria mimo: nehovoria medzi sebou. Všetci komunikujú, je to tak? Áno, cez telefón, ale nerozprávajú sa. Toto je problém. Toto je ten problém. Chýba rozhovor. A chýba počúvanie.

Včera som mal jedno stretnutie, prišla do Vatikánu skupina, okolo 400 ľudí  zo združenia „Priateľ na telefóne“ – počuli ste o nich? Sú to ľudia, ktorí sú k dispozícii, aby počúvali: ak si smutný, ak si v depresii alebo máš problém alebo si na pochybách, môžeš im zavolať a vždy je tam niekto, kto je pripravený ti načúvať.

Počúvanie je prvý krok dialógu, a myslím si, že tu je problém, ktorý musíme vyriešiť. Jedna z najhorších chorôb dneška ja malá schopnosť načúvať. Ako keby sme mali zablokované uši. Počúvam... Áno, „komunikujem cez telefón“, ale nepočúvaš tých, ktorí sú blízko pri tebe, nerozprávaš sa, si v komunikácii s niekým iným, i keď to možno nie je skutočná komunikácia, nie je to dialóg: ja poviem jednu vec, ty povieš inú, ale všetko virtuálne. Musíme dospieť ku dialógu, ktorý je konkrétny, a to hovorím vám mladým.

A ako sa začína viesť dialóg? Počnúc od ucha, odblokovaním uší. Uši otvorené pre počúvanie toho, čo sa deje. Napríklad: idem navštíviť chorého a začnem hovoriť: «Netráp sa, skoro vyzdravieš, bla bla bla, ... tak ahoj, nech ťa Boh žehná». A koľko krát sa to takto robí? A chudák chorý zostane tak... Ale on potreboval byť vypočutý! Keď ideš navštíviť chorého, buď ticho. Pobozkaj ho, pohlaď ho, opýtaj sa ho: «Ako sa máš?», a nechaj ho hovoriť. Potrebuje sa vyventilovať, potrebuje sa posťažovať, potrebuje aj zostať mlčky, ale cítiť sa prijatý a počúvaný.

Jazyk je na druhom mieste; čo je na prvom?“ Deti: „Uši!“ Pápež František: „A jazyk je na ktorom mieste? Vždy na druhom. Počúvať. A od počúvania k dialógu. A k dialógu, ktorý je aj konkrétny, pretože ten, čo sa robí cez telefón je virtuálny, je „kvapalný“, nie je konkrétny. Konkrétnosť dialógu, toto je veľmi dôležité. Pochopili ste?“

Po stretnutí s deťmi Svätý Otec prešiel do divadelnej sály farnosti, kde sa stretol s rodinami, zvlášť s rodičmi, ktorí mali krst dieťaťa v priebehu posledného roku. V ďalšej farskej sále ho ďalej privítali seniori a chorí z farnosti. Svätý Otec sa stretol aj s členmi mužskej a ženskej kanosiánskej komunity a tiež s ich spolupracovníkmi pri pastoračnej starostlivosti o farnosť. Osobitne sa poďakoval prítomným katechétom a katechétkam:

„Veľmi vám ďakujem. Čím by bola Cirkev bez vás? Vy ste piliermi v živote farnosti, v živote diecézy. Nemožno si predstaviť diecézu či farnosť bez katechétov. A to od prvotných čias, od doby po Ježišovom vzkriesení: boli tam ženy, ktoré chodili pomáhať priateľkám a katechizovali. Je to nádherné povolanie. Nádherné povolanie. Nie je ľahké byť katechétom, pretože katechéta musí nielen vyučovať „veci“, ale musí naučiť postojom, musí naučiť hodnotám, toľkým veciam, tomu, ako treba žiť... Je to náročná práca. Ďakujem vám, katechétky a katechéti, za vašu prácu. Veľká vďaka.“      

Pred svätou omšou Svätý Otec vyspovedal niekoľkých penitentov. V modernom farskom kostole potom slávil liturgiu 2. pôstnej nedele, pri ktorej sa v homílii zameral na hlavné posolstvo udalosti Ježišovho premenenia na hore ako prípravu učeníkov na jeho umučenie.

Pápež František upozornil na dve zmienky evanjelistu o Ježišovej kráse, ktorými sú samotný opis premenenia a Ježišova zmienka o zmŕtvychvstaní pri zostupe z hory, keď prikázal apoštolom, aby nehovorili o svojom zážitku kým nevstane z mŕtvych. Práve medzi týmito dvoma momentmi radosti a života je prítomný moment Ježišovho poníženia, jeho úplného sebazrieknutia sa na kríži, keď „sám seba urobil hriechom“ pre našu spásu. „Musíme veľa hľadieť na kríž. Je to Ježiš-Boh...“ - povedal okrem iného Svätý Otec. V závere homílie zhrnul svoje myšlienky nasledovne:

„Toto je cesta smerom k Veľkej noci, smerom k Zmŕtvychvstaniu: kráčať vpred v istote o tomto premenení; vidieť túto tak veľmi žiarivú tvár, takú krásnu, akou bude rovnako vo Vzkriesení a rovnakú ju nájdeme v nebi; a tiež vidieť tú inú tvár, ktorá sa urobila hriechom, takto zaplatila za všetkých nás. Ježiš sám seba urobil hriechom, za nás sa stal kliatbou Boha pre nás: požehnaný Syn sa v umučení stal kliatbou, pretože vzal na seba naše hriechy (porov. Gal 3,10-14).

Uvažujme nad tým. Koľko lásky! Koľko lásky! A pomyslime tiež na krásu premenenej Ježišovej tváre, ktorú stretneme v nebi. Nech nás toto kontemplovanie dvoch Ježišových tvárí – tej premenenej a tej, ktorá sa stala hriechom, stala sa kliatbou – povzbudí kráčať vpred po ceste života, po ceste kresťanského života. Nech nám pomôže prosiť o odpustenie za naše hriechy, už viac toľko nehrešiť... Nech nám pomôže mať predovšetkým dôveru, lebo ak sa on stal hriechom, tak to je preto, lebo zobral na seba tie naše. A on je vždy pripravený odpustiť nám. Musíme ho iba poprosiť.“ 

Návšteva Farnosti sv. Magdalény z Canossy bola už štrnástou návštevou pápeža Františka vo farnosti v rámci Rímskej diecézy. -jb, ab, ej-