Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Vatikán \ Udalosti

Pápež František pri návšteve anglikánov prezradil úmysel navštíviť Južný Sudán

Pápež František pri návšteve anglikánskeho kostola All Saints v Ríme požehnáva novú ikonu - REUTERS

27/02/2017 17:47

Vatikán 27. februára – Návšteva Svätého Otca Františka v anglikánskom kostole Všetkých svätých (All Saints) v centre Ríma, ktorá sa uskutočnila v nedeľu 26. februára vo večerných hodinách bola silným gestom pokračovania ekumenických vzťahov. Tie majú za sebou už 50-ročnú históriu. Počas návštevy pápež František okrem iného oznámil, že sa venuje predbežnému skúmaniu zamýšľanej apoštolskej cesty do Južného Sudánu.

Príležitosťou pre spoločnú modlitbu Svätého Otca s anglikánskou farnosťou bolo 200. výročie založenia anglikánskej komunity vo Večnom meste. Vôbec po prvý raz tak vstúpila noha pápeža na pôdu anglikánskeho kostola priamo na území Ríma.

Ako hostitelia Svätého Otca privítali biskup anglikánskej diecézy Gibraltáru a kontinentálnej Európy Rev. Robert Innes spolu so sufragánnym biskupom Davidom Hamidom a kaplánom rímskej komunity Jonathanom Boardmanom. V sprievode pápeža Františka boli kardinál Kurt Koch, predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov a jeho predchodca v tomto úrade kardinál Walter Kasper.

Pápež František oslovil členov komunity anglikánov ako „bratov a sestry v Kristovi, vďaka spoločnému krstu“. V homílii poukázal na symbolickú príležitosť stretnutia a osobitne zdôraznil, že základ a východiskový bod na prekonanie rozdelenia je pokora, a to „nielen ako pekná cnosť, ale ako otázka identity“. Poukázal pritom na príklad sv. apoštola Pavla, ktorý „chápe seba samého ako služobníka, ktorý neohlasuje sám seba, ale Krista Ježiša, Pána.“

Okrem toho, že Svätý Otec pre anglikánsky kostol požehnal novú ikonu Krista Spasiteľa, bola oficiálne podpísaná dohoda o sesterskom vzťahu anglikánskej farnosti sídliacej neďaleko Španielskeho námestia s katolíckou farnosťou v oblasti Apijskej cesty, rovnako zasvätenej Všetkým svätým. Na záver spoločnej modlitby vešpier (Even song) to podpismi potvrdili duchovní správcovia oboch farností.

Sesterský vzťah farností sa prejaví najmä spoluprácou v oblasti charity. Každý piatok budú ich veriaci spoločne distribuovať potravinovú pomoc chudobným pri rímskej železničnej stanici Ostiense. Ako povedal anglikánsky duchovný, ďalšou formou služby bude pomoc obetiam prostitúcie a ďalším sociálne a duchovne zbedačeným osobám, napr. rozdávaním Biblií.

V závere návštevy Svätý Otec odpovedal na otázky, ktoré si pre neho veriaci anglikánskej farnosti pripravili. Vysokoškolská študentka sa opýtala na vzťahy medzi katolíkmi a anglikánmi v súčasnosti. Vo svojej odpovedi Svätý Otec potvrdil dobré vzťahy, pričom zároveň poukázal na potrebu správne sa postaviť ku konfliktnej minulosti:

„Vzťahy medzi katolíkmi a anglikánmi sú dnes dobré, ako medzi bratmi. A toto je dôležité, lebo vytŕhať kúsok z histórie a predkladať ho ako obraz reprezentujúci vzájomné vzťahy nie je správne. Historický fakt je nutné čítať v hermeneutike (kontexte) tej doby, nie v inej hermeneutike.“   

Staršia členka spoločenstva, bývalá učiteľka, sa pápeža Františka opýtala, či vo svojom prístupe k ekumenizmu má iné priority ako jeho predchodca, či dáva väčšiu prioritu  praktickej spolupráci v duchovnej a dobročinnej oblasti než teologickému dialógu. On odpovedal:

„Obe veci sú dôležité. Nedá sa robiť ekumenický dialóg, ak zostávame nehybní. Ekumenický dialóg sa robí kráčajúc, pretože ekumenický dialóg je putovaním a teologické veci sa diskutujú za pochodu. Ale medzitým si pomáhame navzájom v našich potrebách, v našom živote, aj duchovne si pomáhame. Treba sa usilovať o teologický dialóg, aby sme hľadali aj korene, ohľadom sviatostí, ohľadom toľkých vecí ešte nie sme zajedno. Ale toto nemožno robiť v laboratóriu: musí sa to robiť kráčajúc, v priebehu cesty.“

Nigérijský seminarista, ktorý bude vysvätený v Anglikánskej cirkvi za diakona poukázal na väčšiu znášanlivosť a ľahšie ekumenické vzťahy medzi mladými cirkvami v oblastiach, najmä v Afrike. „Čo sa môžeme naučiť od cirkvi na juhu sveta?“ opýtal sa pápeža Františka. Ten odpovedal:

„Mladé cirkvi majú inú vitalitu, pretože sú mladé. Napríklad, zaoberám sa, moji spolupracovníci sa zaoberajú skúmaním možností cesty do Južného Sudánu, pretože prišli za mnou biskupi, anglikánsky, presbyteriánsky a katolícky, všetci traja spolu a povedali mi: «Prosím, prídite do Južného Sudánu, len na jeden deň, ale nepríďte sám, prídite s Justinom Welbym, canterburským arcibiskupom.» Od nich, mladej cirkvi, vyšla táto kreativita. Zvažujeme, či sa to dá uskutočniť, aj keď je tamojšia situácia veľmi škaredá... Ale musíme tak urobiť, pretože oni, všetci traja spolu, chcú mier a pracujú spoločne pre pokoj.“ -jb-

Plné znenie homílie Svätého Otca

Milí bratia a sestry,

ďakujem vám za vaše milé pozvanie na spoločné slávenie výročia tejto farnosti. Prešlo viac ako dvesto rokov odvtedy, keď sa po prvýkrát slúžila v Ríme verejná anglikánska liturgická slávnosť pre skupinu Angličanov, ktorí žili v tejto časti mesta. Veľa sa odvtedy vo svete a v Ríme zmenilo. Počas týchto dvoch storočí sa veľa zmenilo aj medzi anglikánmi a katolíkmi, ktorí na seba v minulosti pozerali podozrievavo a s nevraživosťou. Dnes vďaka Bohu, sa poznávame tak ako v skutočnosti sme, ako bratia a sestry v Kristovi, skrze náš spoločný krst. Ako priatelia a pútnici túžime kráčať spolu, nasledujúc spoločne nášho Pána Ježiša Krista.

Pozvali ste ma, aby som požehnal novú ikonu Krista Spasiteľa. Kristus sa pozerá na nás, a jeho pokojný pohľad na nás je pohľadom plným spásy, lásky a súcitu. Je to ten istý milosrdný pohľad, ktorý preniká srdcia apoštolov, keď začínajú púť nového života nasledovania a ohlasovania Majstra. Keď pozeráme na tento svätý obraz Ježiša, zdá sa že sa na nás obracia s pozvaním, s výzvou: „Si pripravený zanechať niečo zo svojej minulosti kvôli mne? Chceš byť poslom mojej lásky, môjho milosrdenstva?”

Božie milosrdenstvo je zdroj každého kresťanského úradu. Hovorí to apoštol Pavol, obracajúc sa na Korinťanov, v čítaní ktoré sme si práve vypočuli. Píše: «Preto keď máme túto službu z milosrdenstva, ktoré sme dosiahli, neochabujeme» (2 Kor 4,1). V skutočnosti, sv. Pavol nemal vždy jednoduchý vzťah s komunitou v Koritne, ako dosvedčujú jeho listy. Mal aj bolestnú návštevu tejto komunity a v listoch si vymenili tvrdé slová. Ale tento úryvok zobrazuje apoštola, ktorý premáha nezhody minulosti a žijúc svoje poslanie podľa prijatého milosrdenstva sa nezastavuje pri rozdieloch, ale sa namáha o vzájomne zmierenie. Keď my, komunita pokrstených kresťanov, sa nachádzame pred nezhodami a postavíme sa pred milosrdnú tvár Krista aby sme ich prekonali, robíme presne tak, ako robil sv. Pavol v prvých kresťanských komunitách.

Ako sa Pavol správa pri tejto úlohe, kde začína? Od pokory, ktorá nie je len peknou čnosťou, ale je otázkou identity: Pavol chápe sám seba ako sluhu, ktorý neohlasuje seba samého, ale Pána Ježiša Krista (v. 5). A plní túto službu, toto poslanie, podľa milosrdenstva, ktoré mu bolo udelené; nie na základe jeho dokonalosti, ale v dôvere, že Boh naňho pozerá a podporuje milosrdenstvom jeho slabosť. Stať sa pokornými znamená „decentrovať sa“, prestať byť sami stredom, uznať svoju odkázanosť na Boha, prosiť o milosť: to je východiskový bod k tomu, aby Boh konal. Jeden predseda Ekumenickej rady cirkví opísal kresťanskú evanjelizáciu ako «keď jeden žobrák hovorí inému žobrákovi, kde nájde chlieb» (Dr. D. T. Niles). Verím, že sv. Pavol by to schválil. On sa cítil «zasýtený milosťou» a jeho prioritou bolo deliť sa s ostatnými o svoj pokrm: s radosťou byť milovaný Pánom a milovať ho.

Toto je naše najvzácnejšie dobro, náš poklad, a v tomto kontexte Pavol uvádza jeden zo svojich najznámejších obrazov, ktorý môžeme uplatniť na všetkých nás: «Tento poklad máme v hlinených nádobách» (v. 7). Sme len hlinené nádoby, ale uchovávame v sebe najväčší poklad sveta. Korinťania vedeli, že bolo bláznovstvom uchovávať niečo vzácne v hlinených nádobách, ktoré boli lacné, ale sa ľahko rozbili. Uchovávať v nich niečo cenné znamenalo riskovať, že o to prídu. Pavol, omilostený hriešnik, pokorne vyznáva, že je krehký ako hlinená nádoba. Ale zakúsil a vie, že práve tam, kde sa ľudská slabosť otvorí Božiemu milosrdenstvu, Pán robí zázraky. Takto pracuje «zvrchovaná moc» Božia (v. 7).

Dôverujúc v túto pokornú silu, Pavol slúži Evanjeliu. Keď hovorí o niektorých svojich protivníkoch v Korinte, nazve ich «veľapoštolmi» (2 Kor 12,11), možno s určitou iróniou, pretože ho kritizovali pre niektoré jeho slabosti, ktoré si mysleli že oni nemajú. Pavol naopak učí, že len uznajúc, že sme slabé hlinené nádoby, hriešnici, ktorí stále potrebujú milosrdenstvo, poklad Boží sa uchová v nás a v iných prostredníctvom nás. Inak budeme len plní našich pokladov, ktoré sa pokazia a zhnijú v nádobách naoko pekných. Ak uznáme našu slabosť a prosíme o odpustenie, tak uzdravujúce milosrdenstvo Božie zažiari v nás a bude viditeľné aj navonok, a ostatní si nejakým spôsobom všimnú, prostredníctvom nás, ušľachtilú krásu Božej tváre.

V istej chvíli, možno v najťažšom momente korintskej komunity, Pavol zrušil svoju návštevu k nim, ktorú mal na pláne, odmietnuc aj obety, ktoré by dostal (2 Kor 1,15-24). Existovali napätia v spoločenstve, ale nemali posledné slovo. Vzťah sa obnovil a apoštol prijal obety na podporu Jeruzalemskej cirkvi. Korintskí kresťania začali opäť pracovať spolu s ďalšími komunitami, ktoré Pavol navštevoval, aby podporili tých, ktorí to potrebovali. Toto je silné znamenie obnoveného spoločenstva. Aj to dielo, ktoré vaša komunita koná spoločne s ďalšími anglicky hovoriacimi komunitami tu v Ríme môžeme vnímať týmto spôsobom. Skutočné a pevné spoločenstvo rastie a silnie, keď sa pracuje spolu pre tých, ktorí to potrebujú. Prostredníctvom jednotného svedectva lásky sa milosrdná tvár Ježiša stáva viditeľnou v našom meste.

Ako katolíci i anglikáni sme pokorne vďační, pretože po storočiach vzájomnej nedôvery sme teraz schopní rozpoznať, že plodná Kristova milosť pôsobí aj v tých druhých. Ďakujem Pánovi za to, že medzi kresťanmi vzrástla túžba po väčšej blízkosti, ktorá sa prejavuje spoločnou modlitbou a spoločným svedectvom evanjelia zvlášť rôznymi formami služby. Často sa posun v napredovaní k plnému spoločenstvu môže zdať pomalý a neistý, ale dnes môžeme získať povzbudenie z nášho stretnutia. Po prvý krát Rímsky biskup navštívil vašu komunitu. Je to milosť a tiež zodpovednosť: zodpovednosť posilniť naše vzťahy Kristovi na slávu, na službu Evanjeliu a tomuto mestu.

Povzbuďme sa navzájom byť učeníkmi vždy viac vernými Ježišovi, čím viac slobodnými od vzájomných predsudkov minulosti a vždy viac túžiacimi modliť sa za druhých a spolu s druhými. Pekným znakom tejto túžby je vznik „sesterského partnerstva“ medzi vašou farnosťou All Saints (Všetkých svätých) a katolíckou farnosťou Ognissanti (Všetkých svätých). Svätí všetkých kresťanských vyznaní, plne zjednotení v nebeskom Jeruzaleme, nám otvárajú cestu, aby sme tu na zemi napredovali každou možnou cestou bratského a spoločného kresťanského putovania. Tam, kde sa spájame v mene Ježiš, tam je on prítomný (porov. Mt 18,20) a obracajúc svoj milosrdný pohľad nás volá namáhať sa pre jednotu a lásku. Nech Božia tvár žiari na vás, na vaše rodiny a na celú túto komunitu!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab-

27/02/2017 17:47