Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Mobilná aplikácia:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Vatikán \ Udalosti

Pápež František na rímskej univerzite Roma Tre: Bez dialógu niet univerzity

Pápež František sa prihovára vysokoškolským študentom na pôde rímskej univerzity Roma Tre (Taliansko, 17. februára 2017)

17/02/2017 16:59

Rím 17. februára – Pápež František strávil dnešné ráno v spoločnosti študentov a pedagógov na pôde rímskej štátnej univerzity «Roma Tre», ktorú navštevuje približne 40-tisíc mladých. Univerzitu navštívil v roku 2002 aj sv. Ján Pavol II.

Rektor univerzity Mario Panizza pripomenul 25. výročie jej vzniku a tiež dôraz, ktorý kladie na tzv. „tretie poslanie univerzity“. Tým je popri vzdelávaní a výskume zaangažovanie sa v aktuálnych sociálnych a environmentálnych potrebách spoločnosti.

Po príhovore rektora si pápež František vypočul štyri svedectvá. Vysokoškolských študentov sledoval s veľkým záujmom. Text príhovoru, v ktorom hutne reaguje na štyri otázky, ktoré mu zaslali už v predstihu, odovzdal študentom prostredníctvom rektora so slovami: „Môj príhovor je premyslená odpoveď, reflexia na štyri otázky. Ja by som však chcel odpovedať spontánne, lebo sa mi to tak viac páči,“ uviedol pápež a po silnom potlesku pokračoval bez papiera.  

Najprv reagoval na prvú otázku, ktorú mu položila 25-ročná Giulia. Svätého Otca sa spýtala, aký je najúčinnejší liek proti násiliu, ktorého sme v dejinách ľudstva svedkami. Pápež František v odpovedi položil dôraz na dialóg. Začal od prejavov násilia v elementárnych formách medziľudskej komunikácie:

„Dnes sa na ulici či doma hovorí s okrikovaním, dokonca sa s úplnou normálnosťou používajú nadávky... Existuje akési násilie vo vyjadrovaní, v tom, ako sa hovorí. A toto je realita, ktorej sme všetci svedkami. Mnohokrát si doma zabúdame povedať dobrý deň, len anonymné pozdravy... Násilie je proces, ktorý nás každý deň robí stále viac anonymnými: berie nám meno, sme anonymní voči druhým... A toto rastie a rastie, až sa z toho stáva svetové násilie. Nikto dnes nemôže poprieť, že sme vo vojne; táto svetová vojna je rozkúskovaná, ale je.

Žiada sa trochu stlmiť tón a treba hovoriť menej a počúvať viac. Ak ty uvažuješ inak než ja, musíme viesť dialóg! Dialóg zbližuje, nielen že zbližuje ľudí: zbližuje srdcia... Kde niet dialógu, tam je násilie. Hovoril som o vojne: je to pravda, sme vo vojne. Avšak vojna sa začína tu: začína sa v našom srdci. Ak nie som schopný otvoriť sa pre druhých, rešpektovať druhých, hovoriť s druhými, viesť s nimi dialóg: tam sa začína vojna... A práve univerzita je tým miestom, kde sa vedie dialóg, kde je miesto pre všetkých... Viesť dialóg patrí práve na univerzitu“.

Svätý Otec poukázal aj na riziko tzv. elitných univerzít, ktoré sú podľa jeho slov takpovediac ideologické univerzity, „kde ťa učia iba istú líniu myslenia, ideologickú líniu, a kde ťa pripravujú byť agentom tejto ideológie. Toto však nie je univerzita.“ Ozajstná univerzita stojí na dialógu, vysvetlil vzápätí pápež František:

„Kde niet dialógu, kde niet konfrontácie, kde sa nepočúva, kde niet rešpektu voči tomu, kto myslí inak, kde niet priateľstva, kde niet radosti z hry, zo športu, toto všetko, tam niet univerzity... Chodím na univerzitu, aby som sa niečo naučil. Samozrejme, naučil, povedal by som však tiež: aby som aj žil, žil pravdu, hľadal pravdu, aby som žil dobro, hľadal ho, aby som žil krásu, hľadal krásu. [Teda] pravda, dobro a krása. Toto sa však robí spoločne, všetci spolu; toto je univerzitná cesta, ktorá sa nikdy nekončí“.     

Ako druhý vystúpil so svojou otázkou 23-ročný Niccolò. Mladého Taliana zaujímalo: „Aká je hodnota a význam Ríma pre jeho biskupa, pápeža, ktorý prichádza z druhej strany sveta? Naše mesto je ešte stále «communis patria» [vlasť všetkých]. Čo by mala univerzita, akou je tá naša urobiť, aby túto úlohu zdôraznila?“

Tretiu otázku zase položil 23-ročný Riccardo. Vyštudovaný inžinier sa pápeža Františka opýtal, ako môžu mladí ľudia v dnešnej dobe zmien, ktorú radikálne ovplyvňujú sociálne siete, prispieť ku konštruktívnej obnove spoločnosti. Svätý Otec odpovedal na obe otázky naraz:

„Čo by mala urobiť univerzita, ako je tá vaša, aby zdôraznila túto úlohu mesta, ktorou je «communis patria»? Musíme vždy hľadať jednotu... Jednotu, ktorá je niečo úplne iné než uniformita... Je potrebná jednota v rozmanitosti. Jednota sa tvorí vďaka rozmanitostiam. Žijeme v dobe globalizácie a chybou je myslieť si, že globalizácia je ako lopta, guľová plocha, kde každý bod je rovnako vzdialený od stredu..., že neexistujú rozdiely, všetko je rovnaké.... Preto sa mi páči hovoriť o inom geometrickom tvare, nie o guli, ale o mnohostene. Áno, existuje mnohostenná globalizácia... A keď sa kráča touto cestou, kultúry rastú a kultúrna úroveň sa rozvíja, lebo je tu neprestajný dialóg medzi touto stranou mnohostenu a tamtou, a obe sú spojené v jednote... Pravá jednota sa uskutočňuje v rozmanitosti, a tak môžeme hovoriť o «communis patria», lebo sme spojení, každý je však odlišný, každý je iný“.

Svätý Otec František hovoril aj o komunikácii, ktorá dnes čelí nebezpečenstvu nedostatku času zastaviť sa a „zamyslieť sa, pouvažovať“, pričom použil slovo „rapidazione“, čo znamená neprestajné zrýchľovanie. „Mnohokrát sa takto rýchla a ľahkovážna komunikácia môže stať tekutou, bez konzistencie, a toto je jedno z nebezpečenstiev tejto spoločnosti,“ vysvetlil pápež použijúc Baumanov termín „tekutá spoločnosť“. Odpoveď na túto tekutosť spočíva práve v konkrétnosti.

Ako príklad tekutej spoločnosti uviedol Svätý Otec nedostatok pracovných príležitostí u mladých, ktorý v európskych krajinách, napriek veľkému rozvoju, dosahuje obrovské čísla. Nezamestnanosť potom vedie k rôznym závislostiam či až k samovražde alebo k záujmu o teroristické skupiny. Práve tu zohrávajú podľa pápežových slov významnú úlohu univerzity, na ktorých musia profesori so študentmi viesť dialóg a pýtať sa, prečo je to tak a hľadať riešenia. 

Poslednú otázku v plynulej taliančine položila Svätému Otcovi 31-ročná Nour zo Sýrie. Mladá matka, ktorá uplynulý rok pricestovala aj so svojou rodinou v lietadle s pápežom Františkom z gréckeho ostrova Lesbos, získala od talianskej vlády štipendium. Do ukončenia štúdia v odbore biológie jej ostáva len niekoľko skúšok. Nour sa na Rímskeho biskupa obrátila s otázkou týkajúcou sa strachu Európanov z migrantov a významu ich integrácie do spoločnosti hostiteľskej krajiny.

Svätý Otec vo svojej odpovedi poukázal na minulosť kresťanskej Európy, ktorá je bohatá na migrácie. „Migrácie nie sú nebezpečenstvom, sú výzvou pre rast, a to vám hovorí niekto, kto pochádza z krajiny, v ktorej viac než 80% populácie tvoria migranti,“ podelil sa s mladými o svoj postreh argentínsky pápež. Zaspomínal si na bolestnú návštevu gréckeho ostrova Lesbos, kde sa stretol s migrantmi a odkiaľ sa s ním vrátila do Ríma aj mladá Sýrčanka Nour.

Kľúč k správnemu prístupu k migrantom sú prijatie v rámci reálnych možností každej krajiny a zároveň ich integrácia, vysvetlil mladým študentom pápež František a dodal: „Prinášajú určitú kultúru, kultúru, ktorá je obohatením pre nás. Ale aj oni musia prijať našu kultúru a uskutočniť vzájomnú kultúrnu výmenu. Je potrebná úcta. A týmto opadne strach“.

Ako príklad uviedol Svätý Otec Švédsko, kde dnes z deviatich miliónov obyvateľov je takmer 900-tisíc integrovaných migrantov, mnohí z nich pochádzajú z Latinskej Ameriky. „Ak existuje prijatie, sprevádzanie a integrácia, niet nebezpečenstva z migrácií. Prijíma sa jedna kultúra a ponúka sa druhá kultúra. Toto je moja odpoveď na strach,“ zakončil svoj príhovor univerzitným študentom v Ríme pápež František.

Z textu príhovoru, ktorý odovzdal pápež František akademickej obci univerzity Roma Tre na papieri, prinášame preklad vybraných častí:

„Naša spoločnosť je bohatá na dobro, na činy solidárnosti a lásky voči blížnym: mnoho ľudí a mnoho mladých, určite aj spomedzi vás, sa angažujú v dobrovoľníctve a v pomoci núdznym. A toto je jedna z najväčších hodnôt, za ktoré je treba ďakovať a byť na ne hrdí.

Ak sa však obzrieme dookola, vidíme, že vo svete sú mnohé, príliš mnohé znaky nepriateľstva a násilia. (...) Vskutku, zažívame rozkúskovanú svetovú vojnu: v mnohých oblastiach planéty sú konflikty, ktoré ohrozujú budúcnosť celých generácií. Ako je možné, že medzinárodné spoločenstvo so svojimi organizáciami nedokáže zabrániť alebo urobiť koniec tomuto všetkému? Ekonomické a strategické záujmy majú väčšiu váhu, než spoločný záujem pokoja?

Bezpečne tieto otázky dostávajú priestor v aulách univerzít, a ozývajú sa predovšetkým v našom svedomí. Hľa, univerzita je privilegovaným miestom, kde sa formujú svedomia, v dôslednej konfrontácii medzi požiadavkami dobra, pravdy a krásy, a realitou s jej protirečeniami. Konkrétny príklad? Zbrojársky priemysel. Desiatky rokov sa hovorí o odzbrojení, zrealizovali sa aj dôležité procesy v tomto smere, ale žiaľ, dnes, napriek všetkým rečníckym prejavom a záväzkom, mnohé krajiny zvyšujú výdavky na zbrojenie. A toto je vo svete, ktorý ešte bojuje s hladom a chorobami, škandalóznym protirečením.

Zoči-voči tejto dramatickej realite sa oprávnene pýtate: aká má byť naša odpoveď? Zaiste nie postoj malomyseľnosti a skepsy. Osobitne vy mladí si nemôžete dovoliť byť bez nádeje, nádej je súčasť vás samých. Keď chýba nádej, fakticky chýba život; a takto sa niektorí vydávajú hľadať klamnú existenciu, ktorú ponúkajú obchodníci s ničotou. Títo predávajú veci, ktoré zadovážia chvíľkové a zdanlivé šťastie, ale v skutočnosti privádzajú do slepých uličiek, bez budúcnosti, do ozajstných labyrintov existencie. Bomby deštruujú telá, závislosti deštruujú mysle, duše, a aj telá. A tu vám dám ďalší aktuálny konkrétny príklad protirečenia: priemysel hazardných hier. Univerzity môžu dať hodnotný bádateľský príspevok na predchádzanie a zabránenie gemblerstvu (ludopatii), ktoré privodzuje ťažké škody na osobách a rodinách, s ďalšími sociálnymi dopadmi.“

„Každá zmena, aj tá aktuálna, je prechodom, ktorý so sebou prináša ťažkosti, únavy a utrpenia, ale prináša tiež nové horizonty dobra. Veľké zmeny si vyžadujú znovu uvažovať o našich ekonomických, kultúrnych a sociálnych horizontoch, znovu nadobudnúť ústrednú hodnotu ľudskej osoby. Riccardo, v tretej otázke si poukázal na „informácie, ktoré v globalizovanom svete prúdia zvlášť cez sociálne siete“. V tejto tak komplexnej oblasti sa mi vidí, že je nevyhnutné robiť správne rozlišovanie na základe etických a duchovných kritérií. Je teda potrebné klásť si otázku, čo je dobré, s odkazom na hodnoty, ktoré sú vlastné vízii človeka a sveta, vízii človeka vo všetkých jeho dimenziách, predovšetkým v tej transcendentnej.

A keď hovoríme o transcendentne, chcem vám ako človek človeku povedať a vydať svedectvo o tom, kto som. Vyznávam, že som kresťan a transcendentno, ktorému sa otváram a ku ktorému vzhliadam má meno: Ježiš. Som presvedčený, že jeho evanjelium je silou skutočnej obnovy, osobnej i sociálnej. Keď takto hovorím, neponúkam vám ilúzie alebo filozofické či ideologické teórie, ani nechcem robiť prozelytizmus. Hovorím vám o Osobe, ktorá mi vyšla v ústrety, keď som mal viac menej váš vek, otvoril mi horizonty a zmenil môj život. Táto Osoba môže naplniť naše srdce radosťou a nášmu životu môže dať zmysel. Je mojím spoločníkom na ceste; On nikdy nesklame a nikdy nezradí. Je vždy s nami. (...)

Nemajte strach otvoriť sa horizontom ducha a ak prijmete dar viery – lebo viera je dar, nemajte strach otvoriť sa stretnutiu s Kristom a prehĺbiť vzťah s ním. Viera nikdy neohraničuje oblasť rozumu, ale ju otvára integrálnej vízii o človeku a realite, chrániac pred nebezpečenstvom umenšenia osoby na „ľudský materiál“. S Ježišom ťažkosti nezmiznú, čelí sa im však iným spôsobom, bez strachu, bez lži sebe samým a druhým; čelí sa im so svetlom a silou, ktorá pochádza od Neho. A tak je možné stať sa, ako povedal Riccardo, „sprostredkovateľmi intelektuálnej lásky“, počnúc od samotnej univerzity, lebo to je miesto formovania k „múdrosti“ v tom najplnšom zmysle slova, integrálnej výchovy človeka. V tejto perspektíve univerzita ponúka svoj osobitný a nevyhnutný príspevok pri obnove spoločnosti.“ 

„Nour, ktorá pochádza zo Sýrie, poukázala na „strach“ západného človeka voči cudzincovi, keďže by mohol „ohroziť kresťanskú kultúru Európy“.  Odhliadnuc od toho, že prvá hrozba pre kresťanskú kultúru v Európe pochádza práve z vnútra Európy, uzavretosť v sebe samých alebo vo vlastnej kultúre nikdy nie je cestou pre prinavrátenie nádeje a pre sociálnu a kultúrnu obnovu. Kultúra sa utužuje v otvorenosti a v konfrontácii s inými kultúrami, za podmienky, že má jasnú a zrelú predstavu o vlastných princípoch a hodnotách. Povzbudzujem preto učiteľov a študentov, aby brali univerzitu ako prostredie skutočného dialógu, ktorý nevyhladí rozmanitosti a ani ich nevyhrocuje, ale ich otvorí voči konštruktívnej konfrontácii.“          

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ej, jb-

17/02/2017 16:59