Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Svätý Otec \ Iné príhovory

Homília pápeža Františka na sviatok Obetovania Pána

Pápež František sa prihovára zasväteným osobám na sviatok Obetovania Pána (Vatikán, 2. februára 2017) - REUTERS

02/02/2017 18:46

Vatikán 2. februára – Prinášame plný text homílie Svätého Otca Františka na sviatok Obetovania Pána, kedy Cirkev tiež slávi Svetový deň zasväteného života.

Keď Ježišovi rodičia prinášajú Dieťa, aby splnili nariadenia zákona, Simeon, «z vnuknutia Ducha» (Lk 2,27), vzal do náručia Dieťa a začal pieseň požehnania a chvály: «Lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu» (Lk 2,30-32). Simeon mohol nielen vidieť, ale mal tiež privilégium objať túžobnú nádej, a to ho vedie k radostnému jasotu. Jeho srdce sa raduje, lebo Boh prebýva uprostred svojho ľudu; vníma, že je telom jeho tela. 

Dnešná liturgia nám hovorí, že skrze tento obrad, štyridsať dní po narodení, «sa Pán Ježiš teda podrobil predpisom zákona, ale predovšetkým sa chcel stretnúť so svojím ľudom, ktorý ho s vierou očakával» (Rímsky misál, 2. februára, Požehnanie sviec a procesia). Stretnutie Boha so svojim ľudom vyvoláva radosť a obnovuje nádej.

Simeonov spev je spevom veriaceho človeka, ktorý na koniec svojich dní môže dosvedčiť: je to pravda, nádej v Boha nikdy nesklame (porov. Rim 5,5), On neklame. Simeon a Anna, v strarobe, sú schopní novej plodnosti, a dosvedčujú to spievaním: život stojí za to žiť s nádejou, lebo Pán dodržuje svoj prísľub; a následne to bude samotný Ježiš, ktorý vysvetlí tento prísľub v synagóge v Nazarete: chorí, väzni, tí, ktorí sú opustení, chudobní, starí, hriešnici sú tiež pozvaní zanôtiť tú istú pieseň nádeje. Ježiš je s nimi, je s nami (porov. Lk 4,18-19).

Tento spev nádeje sme dostali do dedičstva od našich otcov. Oni nás voviedli do tejto ,dynamiky’. V ich tvárach, v ich životoch, v ich každodennom a ustavičnom nasadení sme mohli vidieť, ako sa táto chvála stala telom. Sme dedičmi snov našich otcov, dedičmi nádeje, ktorá nesklamala naše matky a našich otcov zakladateľov, našich starších bratov. Sme dedičmi našich starcov, ktorí mali odvahu snívať; a tak ako oni, aj my chceme dnes spievať: Boh neklame, nádej v Neho nesklame. Boh prichádza v ústrety svojmu ľudu. A chceme spievať, prenikajúc do Joelovho proroctva: «Potom vylejem svojho ducha na každé telo a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry; vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia» (3,1).

Pomohlo by nám prijať sen našich otcov, aby sme mohli dnes prorokovať a nanovo objaviť to, čo už raz zapálilo naše srdce. Sen a proroctvo súčasne. Pamäť na to, ako snívali naši starci, naši otcovia a matky a odvaha, aby sme prorocky niesli vpred tento sen.

Tento postoj nás urobí plodnými, ale predovšetkým nás ochráni pred pokušením, ktoré môže urobiť náš zasvätený život sterilným: pokušením prežiť. Je to zlo, ktoré sa môže pomaly usadiť v našom vnútri, v lone našich komunít. Postoj prežívania spôsobuje, že sa stávame spiatočníckymi, ustráchanými a pomaly, potichu nás uzatvára v našich domoch a schémach. Uvrhuje nás do minulosti, k oslavným gestám, ktoré však patria minulosti, namiesto toho, aby v nás vzbudzoval prorockú kreativitu zrodenú zo snov našich zakladateľov. Hľadá skratky, aby utiekol pred výzvami, ktoré dnes klopú na naše brány. Psychológia prežívania berie silu našim charizmám, pretože nás vedie k tomu, že si ich skrotíme, budú na dosah ruky, ale zbavené tej kreatívnej sily, ktorá ich vytvorila. Výsledkom je, že chceme chrániť priestory, budovy či štruktúry viac než spustiť nové procesy. Kvôli pokušeniu prežívania zabúdame na milosť, robí z nás profíkov posvätna, ale nie otcov, matky alebo bratov nádeje, ktorú sme boli povolaní ohlasovať. Táto atmosféra prežívania vysušuje srdce našich starcov oberajúc ich o schopnosť snívať a týmto spôsobom sterilizuje proroctvo, ktoré sú mladší povolaní ohlasovať a realizovať. Jednoducho, pokušenie prežívania premieňa na nebezpečenstvo, ohrozenie, tragédiu to, čo nám Pán predstavuje ako príležitosť k misii. Tento postoj nie je vlastný len zasvätenému životu, ale osobitným spôsobom sme pozvaní chrániť sa pred tým, aby sme do neho nepadli.

Vráťme sa k evanjeliovému úryvku a znova kontemplujme scénu. To, čo vyvolalo u Simeona a Anny chválospev, určite nebolo pozeranie na seba samých, analyzovanie a kontrolovanie osobnej situácie. Nebolo to uzatvorenie sa zo strachu, že sa im môže prihodiť niečo zlé. Chválospev vzbudila nádej, tá nádej, ktorá ich živila v starobe. Videli, že táto nádej sa naplňovala v stretnutí s Ježišom. Keď Mária vložila do Simeonovej náruče Syna prisľúbenia, starec začína spievať o svojich snoch. Keď postaví Ježiša doprostred svojho ľudu, ten nachádza radosť. Áno, iba to nám môže navrátiť radosť a nádej, iba to nás zachráni pre tým, aby sme žili v postoji prežívania. Iba toto urobí plodným nás život a udrží živým naše srdce. Postaviť Ježiša tam, kde má byť: doprostred svojho ľudu.

Všetci sme si vedomí multikulrútnej premeny, ktorou prechádzame, nikto to nespochybňuje. Z toho vyplýva vedomie, že zasvätený a zasvätená sú začlenení s Ježišom do života, do srdca týchto veľkých premien. Misia – v súlade s každou partikulárnou charizmou – je tá, ktorá nám pripomína, že sme boli pozvaní byť kvasom tejto konkrétnej masy. Samozrejme môže existovať aj lepšia „múka“, ale Pán nás pozval, aby sme prekvasovali tu a teraz spolu s výzvami, ktoré prichádzajú. Nie s defenzívnym postojom, nie s postojom strachu, ktorý nami hýbe, ale s rukami na pluhu a snahou nechať rásť mnohokrát zasiate zrno uprostred kúkoľa. Postaviť Ježiša doprostred svojho ľudu znamená mať kontemplatívne srdce, schopné rozpoznať, ako Boh kráča po uliciach našich miest, našich krajín, našich štvrtí. Postaviť Ježiša doprostred svojho ľudu znamená zobrať na seba a chcieť niesť kríž našich bratov. Znamená to chcieť sa dotknúť Ježišových rán v ranách sveta, ktorý je zranený a túži,  prosí o oživenie.

Postaviť sa s Ježišom doprostred jeho ľudu! Nie ako aktivisti viery, ale ako muži a ženy, ktorým je neustále odpustené, muži a ženy pomazaní krstom, aby sa podelili o toto pomazanie a Božiu útechu s ostatnými.

Postaviť sa s Ježišom doprostred jeho ľudu, pretože «cítime výzvu objaviť a sprostredkovať tajomstvo spoločného života; schopnosť stretávať sa, objať sa, podoprieť sa navzájom a byť účastnými na tomto trochu nesúrodom prílive, ktorý sa môže premeniť na opravdivú skúsenosť bratstva, na karavánu solidarity, na svätú púť. (...) Keby sme mohli kráčať po tejto ceste, bola by to dobrá vec, veľmi oživujúca, veľmi oslobodzujúca, vytvárajúca novú nádej! Vyjsť zo seba samých a pripojiť sa k druhým» (Evangelii gaudium, 87) je nielen dobrom, ale premieňa náš život a našu nádej na chválospev. Ale toto všetko môžeme uskutočniť iba vtedy, ak sa sny našich starcov stanú aj našimi snami a premeníme ich na proroctvo.

Sprevádzajme Ježiša na stretnutie s jeho ľudom, aby bol uprostred svojho ľudu, a to nie so sťažovaním si, alebo strachom toho, kto zabudol prorokovať, pretože nezobral na seba sny svojich otcov, ale vo chvále a v pokoji. Nie v nepokoji, ale v trpezlivosti toho, kto dôveruje v Ducha, Pána snov a proroctva. A tak sa podelíme o to, čo nám patrí: o spev, ktorý sa rodí z nádeje.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ej,lm- 

02/02/2017 18:46