Pápež František: Zasvätený život musí vyžarovať nádej a radosť

Vatikán 28. januára – Zvíťaziť nad „logikou svetskosti“ a „kultúrou provizória“. Tak znela jedna z hlavných myšlienok pápeža Františka, ktorý dnes vo Vatikáne prijal účastníkov plenárneho zasadnutia Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.

Členovia vatikánskeho dikastéria sa v týchto dňoch zišli vo Večnom meste, aby uvažovali nad faktormi, ktoré ovplyvňujú vernosť a zanechanie povolania. Ako Svätý Otec na úvod svojho príhovoru uviedol, „vernosť je podrobená skúške“ a treba si položiť otázku, čo sa stalo:  

„Ako ste správne podčiarkli, je mnoho faktorov, ktoré podmieňujú vernosť... Raz mi jeden biskup hovoril, že k nemu raz prišiel jeden správny mladík s univerzitným titulom, ktorý pracoval vo farnosti, a povedal mu: ,Chcel by som sa stať kňazom, ale len na desať rokov’. To je kultúra provizória“.

Faktorov, ktoré majú vplyv na stav a záujem o zasvätený život v dnešnom svete je niekoľko, pokračoval Petrov nástupca: 

„Prvým faktorom, ktorý nenapomáha uchovávať vernosť je sociálny a kultúrny kontext, v ktorom sa pohybujeme. Žijeme ponorení v takzvanej kultúre fragmentu, provizória, ktorá môže viesť k tomu, že žijeme «à la carte» (z francúzštiny podľa jedálneho lístku, pozn. red.), a že sme otrokmi módy. Táto kultúra vyvoláva potrebu mať vždy otvorené ,bočné dvierka’ pre ďalšie možnosti, podporuje konzumizmus a zabúda na krásu jednoduchého a prostého života, častokrát vyvolávajúc veľké existenčné prázdno“.

K sociálno-kultúrnemu kontextu sa pridávajú ďalšie faktory, ktoré majú vplyv na svet mladých, „svet komplexný, ktorý je bohatý a zároveň plný výziev“. Podľa slov pápeža Františka nechýbajú v Cirkvi mladí, ktorí hľadajú skutočný duchovný život, „mladí, ktorí sú hladní po niečom odlišnom od toho, čo ponúka svet“. Na druhej strane sa však mnohí stávajú „obeťami logiky svetskosti“, ktorú možno zhrnúť ako „hľadanie úspechu za každú cenu“:

„Tretí podmieňujúci faktor prichádza z vnútra samotného zasväteného života, kde popri toľkej svätosti nechýbajú situácie, ktoré protirečia svedectvu, ktoré robia vernosť náročnejšou. Týmito situáciami okrem iných sú: rutina, únava, ťarcha riadenia štruktúr, vnútorné rozdelenia, baženie po moci – karieristi, svetský spôsob riadenia inštitútov, služba autorít, ktorá sa niekedy stáva autoritárstvom alebo niekedy ,liberalizmom’. Ak si chce zasvätený život udržať svoju prorockú misiu a svoj pôvab, (...) musí ukázať krásu nasledovania Krista a vyžarovať nádej a radosť“.

Inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života by mali podľa slov pápeža Františka klásť dôraz najmä na „bratský život v komunite“. Ten je možné živiť najmä „spoločnou modlitbou, čítaním Božieho slova, aktívnou účasťou na sviatostiach eucharistie a zmierenia, bratským dialógom a úprimnou komunikáciou medzi členmi, bratským napomenutím, milosrdenstvom voči bratovi alebo sestre, keď zhreší, rozdelením si zodpovednosti“.

Ďalším dôležitým aspektom je duchovné sprevádzanie. „Je nevyhnutné, aby zasvätený život investoval do prípravy kvalifikovaných ľudí, ktorí sprevádzajú v tejto službe,“ vysvetlil Svätý Otec a dodal:

„Hovorím ,zasvätený život’, lebo charizma duchovného sprevádzania, či duchovného vedenia, je laická charizma. Aj kňazi ju majú, avšak [je] laická. Koľkokrát som sa stretol s rehoľnými sestrami, ktoré mi hovorili: ,Otče, nepoznáte nejakého kňaza, ktorý by ma mohol [duchovne] viesť?’. ,A v tvojej komunite nie je žiadna múdra sestra, Božia žena?’. ,Áno, je tam tá starenka, ktorá ... ale keď... ’. ,Choď za ňou!’ Starajte sa o členov svojej kongregácie... Je ťažké zachovať vernosť, keď kráčame sami alebo keď kráčame sprevádzaní bratmi a sestrami, ktorí nie sú schopní pozorne a trpezlivo načúvať, alebo ktorí nemajú adekvátnu skúsenosť zasväteného života. Potrebujeme bratov a sestry, ktorí sú expertmi Božích ciest, aby mohli robiť to, čo Ježiš s Emauzskými učeníkmi: sprevádzať ich na ceste života a v momente dezorientácie, a znova v nich zapáliť vieru a nádej skrze Slovo a eucharistiu (porov. Lk 24,13-35)“. 

Ako ďalej Svätý Otec František vysvetlil, práve kvôli nedostatku zdatných duchovných vodcov, sa povolania strácajú. Zároveň prítomných varoval pred akýmkoľvek spôsobom sprevádzania, ktorý by vytváral závislosť. Naopak, malo by nás viesť k „objavovaniu Božej vôle“, pričom „v rozlišovaní nejde len o voľbu medzi dobrom a zlom, ale medzi dobrom a tým lepším, medzi tým, čo je dobré a tým, čo vedie k identifikácii sa s Kristom“. -ej-