Novoročná homília Svätého Otca: S Matkou Máriou nie sme siroty

Vatikán 1. januára – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri omši na slávnosť Panny Márie Bohorodičky vo Vatikánskej bazilike.

«Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich» (Lk 2,19). Takto Lukáš opisuje Máriin postoj, s ktorým prijímala všetko, čo sa v tých dňoch dialo. Mária je ďaleko od toho, že by chcela za každú cenu situáciu pochopiť alebo ju ovládať. Mária je ženou, ktorá vie zachovávať vo svojom srdci, čiže chrániť si, opatrovať si v srdci Božie pôsobenie v živote svojho ľudu.

Naučila sa načúvať tlkotu srdca svojho Syna, kým bol ešte v lone. A toto ju naučilo po celý svoj život rozoznávať Božie dotyky v dejinách. Naučila sa byť matkou a pri tomto učení darovala Ježišovi nádhernú skúsenosť uvedomenia si, že je Synom. Večné Slovo sa v Márii nielenže stalo telom, ale sa aj naučilo rozpoznať materskú nehu Boha. Pri Márii sa Božie Dieťa učilo načúvať túžbam, úzkostiam, radostiam a nádejam ľudu prísľubu. Pri nej objavovalo seba samého ako Syna svätého a verného Božieho ľudu.

V evanjeliách Mária vystupuje ako žena, ktorá nehovorí mnoho, bez veľkých rečí či vystupovania do popredia, ale s pozorným pohľadom, schopným opatrovať život a poslanie svojho Syna, a tak aj všetko to, čo Syn miluje. Dokázala opatrovať prvopočiatky kresťanskej komunity, a takto sa naučila byť matkou mnohých. Približovala sa k najrozličnejším situáciám, aby rozdávala nádej. Sprevádzala kríže nesené jej deťmi v tichosti ich srdca.

Túto veľkú pravdu nám pripomínajú mnohé prejavy zbožnosti, mnohé svätyne a kaplnky na odľahlých miestach, či obrázky rozmiestnené v príbytkoch. Mária nám dala materské teplo, to teplo, ktoré nás objíma uprostred ťažkostí; materské teplo, ktoré nikomu a ničomu nedovolí vyhasiť v lone Cirkvi revolúciu nežnosti započatú jej Synom.

Tam, kde je matka, tam je neha. A Mária nám svojím materstvom ukazuje, že pokora a neha nie sú cnosti slabých, ale silných; učí nás, že nie je potrebné zle zaobchádzať s ostatnými, pre pocit vlastnej dôležitosti (porov. Apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 288). A svätý a verný Boží ľud ju odjakživa uznával a pozdravoval ako svätú Božiu Matku.

Oslavovať na začiatku nového roka materstvo Márie ako Matky Božej a našej matky znamená pripomenúť si istotu, ktorá nás bude sprevádzať v nasledujúcich dňoch: sme ľud, ktorý má Matku, nie sme siroty.

Matky sú tým najsilnejším protiliekom na naše individualistické a egoistické sklony, na naše uzavieranie sa do seba a naše apatie. Spoločnosť, ktorá nemá matky by bola nielen chladnou spoločnosťou, ale aj spoločnosťou, ktorá stratila srdce; ktorá stratila „chuť rodiny“. Spoločnosť bez matiek by bola spoločnosťou bez zľutovania, ktorá by ponechala miesto iba suchej vypočítavosti a špekuláciám. Pretože matky, dokonca aj v tých najhorších chvíľach, vedia prejaviť nehu, nepodmienečnú oddanosť, silu nádeje.

Veľa som sa naučil od tých matiek, ktoré mali deti vo väzení, pripútané na nemocničné lôžko alebo pod jarmom otroctva drog. Tieto matky v zime či horúčave, v daždi či za nesmierneho sucha sa nevzdávajú, ale ďalej zápasia, aby dali zo seba to najlepšie. Alebo tie matky, čo v utečeneckých táboroch alebo priamo uprostred vojny dokážu bez zaváhania objať a podržať svoje deti v utrpení. Sú to matky, ktoré doslova dávajú svoj život, aby sa nijaké z ich detí nestratilo. Kde je matka, tam je jednota, tam je spolupatričnosť, povedomie prináležania u detí.

Začínať nový rok pripomínaním si Božej dobroty v materskej tvári Márie, v materskej tvári Cirkvi, v tvárach našich matiek, nás ochraňuje pred rozhlodávajúcou chorobou tzv. „duchovnej osirelosti“; tej osirelosti, ktorú zažíva duša, keď sa cíti byť bez matky a keď jej chýba Božia neha. Je to osirelosť, ktorú žijeme, keď v nás zhasne zmysel prináležania k rodine, k ľudu, ku krajine, k nášmu Bohu. Je to tá osirelosť, ktorá nachádza priestor v narcistickom srdci, hľadiacom iba na seba a na svoje vlastné záujmy, a ktorá rastie vtedy, keď zabudneme, že život je dar, ktorý sme dostali od iných a s ktorým sme pozvaní sa deliť v tomto našom spoločnom domove.

Práve táto do seba zahľadená osirelosť viedla Kaina k slovám: «Či som ja strážca svojho brata?» (Gn 4,9), čím akoby vyhlásil: on nepatrí ku mne, nepoznám ho. Takýto postoj duchovnej osirelosti je rakovinou, ktorá potichu nahlodáva a degraduje dušu. Takto sa sami degradujeme krok za krokom od chvíle, keď k nám už nikto neprináleží a my sami neprináležíme nikomu: degradujem zem, lebo ku mne nepatrí; degradujem iných, lebo ku mne nepatria; degradujem Boha, lebo k nemu nepatrím... A končí sa to napokon degradovaním nás samých, lebo zabúdame, kým sme a že máme „meno“ od Boha.

Strata pút, ktoré nás spájajú – tak typická pre našu roztrieštenú a rozdelenú kultúru – spôsobuje, že narastá tento pocit osirelosti a následne veľké prázdno a opustenosť. Nedostatok fyzického (a nevirtuálneho) kontaktu rozleptáva naše srdcia (porov. Laudato si’, 49) a spôsobuje, že strácame schopnosť pre nehu a úžas, zľutovanie a súcit. Duchovná osirelosť nám dáva zabudnúť, čo znamená byť deťmi, byť vnúčatami, rodičmi, starými rodičmi, priateľmi, veriacimi ľuďmi. Dáva nám zabudnúť na hodnotu hry, spevu, úsmevu, oddychu, veľkodušnosti.

Slávenie sviatku Svätej Bohorodičky znova vracia našim tváram úsmev, lebo si uvedomujeme, že sme ľudom, že k sebe navzájom prináležíme; lebo chápeme, že iba v komunite, v rodine môžeme nájsť tú správnu „klímu“, to „teplo“, ktoré umožňuje naučiť sa rásť ako ľudské bytosti a nie ako čisto len predmety pobádané „konzumovať a sami byť predmetom konzumu“. Slávenie sviatku Svätej Bohorodičky nám pripomína, že nie sme výmenným tovarom či finálnymi príjemcami informácií. Sme deťmi, sme rodinou, sme Božím ľudom.

Slávnosť Panny Márie Bohorodičky nás nabáda vytvárať a starať sa o spoločné priestory, ktoré nám dajú pocit spolupatričnosti, zakorenenia, aby sme tak pociťovali domov uprostred našich miest a komunít, ktoré nás spájajú a sú nám oporou (porov. Laudato si’, 151).

Ježiš Kristus, vo chvíli toho najväčšieho daru – daru svojho života na kríži ­– si nič nechcel podržať pre seba, a odovzdaním svojho života nám odovzdal aj svoju Matku. Povedal Márii: pozri, tvoj syn, pozri, tvoje deti. A my ju chceme prijať do našich domovov, do našich rodín, spoločenstiev, do našich krajín.

Chceme sa stretnúť s jej materským pohľadom. Tým pohľadom, ktorý nás zbavuje osirelosti; tým pohľadom, ktorý nám pripomína, že sme bratmi: že ja prináležím k tebe a ty prináležíš ku mne, že sme z jedného tela. Ten pohľad, ktorý nás učí, že sa musíme ujať života tým istým spôsobom a s tou istou nehou, s akou sa ho ujala ona: rozsievajúc nádej, rozsievajúc spolupatričnosť, rozsievajúc bratstvo.

Slávnosť Panny Márie Bohorodičky nám pripomína, že máme Matku; nie sme siroty, ale máme mamu. Vyznajme spoločne túto pravdu! Pozývam vás, aby ste ju postojačky zvolali po tri razy, tak ako to urobili veriaci v Efeze: Svätá Matka Božia! Svätá Matka Božia! Svätá Matka Božia!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-