Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Rozhovory

Pápež František pre denník Avvenire bilancuje Svätý rok milosrdenstva

Pápež poskytol rozhovor talianskej novinárke Stefanii Falascovej z denníka Avvenire - RV

23/12/2016 12:01

Vatikán 18. novembra Dnešné vydanie talianskeho katolíckeho denníka Avvenire prinieslo obsažný rozhovor s pápežom Františkom o význame práve sa končiaceho Jubilea milosrdenstva a o tom, aké je jeho ovocie. Otázky novinárky Stefanie Falascovej mieria tiež k posunu v oblasti ekumenizmu za posledné obdobie.

Na úvodnú otázku, čo pre neho znamenal tento Rok milosrdenstva Svätý Otec odpovedá:

„Kto zistí, že je veľmi milovaný, začína sa dostávať von zo zlej osamelosti, z odlúčenia, ktoré prináša nenávisť voči iným a voči sebe samému. Dúfam, že mnohé osoby objavili, že Ježiš ich veľmi miluje a nechali sa ním objať. Milosrdenstvo je meno Boha a aj jeho slabosť, jeho slabé miesto. Jeho milosrdenstvo privádza vždy k odpusteniu, k zabudnutiu na naše hriechy. S radosťou myslím na to, že Všemohúci má zlú pamäť. V momente, keď ti odpúšťa, zabúda. Lebo je šťastný, keď odpúšťa. Mne to stačí. Ako pre cudzoložnicu z evanjelia, «ktorá veľmi milovala». Lebo «On veľmi miloval». Celé kresťanstvo je tu.“

Ale bolo to Jubileum svojho druhu s mnohými emblematickými gestami, pokračuje v otázke talianska novinárka. Svätý Otec ďalej odpovedá:

„Ježiš nežiada veľké gestá, ale len odovzdanie sa a uznanie. Svätá Terézia z Lisieux, ktorá je učiteľkou Cirkvi, vo svojej ,malej ceste‘ k Bohu ukazuje odovzdanosť dieťaťa, ktoré bezvýhradne zaspí v náručí svojho otca a pripomína, že láska nemôže ostať  uzavretá. Božia láska a láska k blížnemu sú dve neoddeliteľné lásky.“

Dosiahli sa zámery, s ktorými ste vyhlásili Jubileum?

„Ale ja som si nespravil plán. Jednoducho som urobil to, k čomu ma inšpiroval Duch Svätý. Veci prišli samy. Nechal som sa viesť Duchom. Išlo len o to, byť poslušnými Duchu Svätému, nechať konať jeho. Cirkev to je evanjelium, je to dielo Ježiša Krista. Nie je cestou ideí, nástrojom na ich potvrdzovanie. A do Cirkvi veci vstupujú postupne v čase, keď čas dozrie, keď sa naskytne.“

Je príkladom toho aj Mimoriadny svätý rok?

„Bol to proces, ktorý dozrel v čase prostredníctvom Ducha Svätého. Predo mnou bol svätý Ján XXIII., ktorý svojím príhovorom Gaudet Mater Ecclesiae o „lieku milosrdenstva“ naznačil pri otvorení [Druhého vatikánskeho] koncilu cestu, ktorou treba ísť, potom blahoslavený Pavol VI., ktorý videl v príbehu o Samaritánovi jeho paradigmu. Potom tu bolo učenie svätého Jána Pavla II. s jeho druhou encyklikou Dives in misericordia a s ustanovením sviatku Božieho milosrdenstva. Benedikt XVI. povedal, že ,meno Boha je milosrdenstvo‘. To všetko sú piliere a tak Duch posúva procesy v Cirkvi až do ich naplnenia.“

Teda Jubileum bolo aj Jubileom koncilu, hic et nunc, v tomto momente keď čas jeho vnášania do života a čas odpustenia splývajú...

„Zakúšať živú skúsenosť odpustenia, ktorá objíma celú ľudskú rodinu, je milosťou, ktorú ohlasuje apoštolská služba. Cirkev existuje len ako nástroj na sprostredkovanie milosrdného Božieho plánu ľuďom. Na koncile Cirkev pocítila zodpovednosť byť vo svete ako živý znak Otcovej lásky. S Lumen gentium vystúpila ku zdrojom svojej podstaty, k evanjeliu. Toto posúva os kresťanskej koncepcie od istého legalizmu, ktorý môže byť ideologický, k Božej osobe, ktorá sa stala milosrdenstvom vo vtelení Syna. Niektorí – pomyslite na isté reakcie na Amoris laetitia – naďalej nechápu, buď biele, alebo čierne, hoci práve v prúde života je potrebné rozlišovať. Toto nám povedal koncil, ale historici hovoria, že koncil na to, aby bol v tele Cirkvi dobre prijatý, potrebuje storočie... Sme v polovici.“

Jednako významné sú v tomto čase podniknuté ekumenické stretnutia a cesty. Na Lesbose s patriarchami Bartolomejom a Hieronymom, na Kube s moskovským patriarchom Kirillom, v Lunde na spoločnej pripomienke Lutherovej reformácie. Napomohol Rok milosrdenstva týmto iniciatívam s inými kresťanskými cirkvami?

„Nepovedal by som, že tieto stretnutia sú ovocím Roka milosrdenstva. Nie. Lebo aj tieto všetky sú súčasťou trasy, ktorá prichádza zďaleka. Nie je to niečo nové. Sú to len ďalšie kroky na ceste, ktorá sa začala už dávno. Odkedy bol pred viac než 50 rokmi vyhlásený koncilový dekrét Unitatis redintegratio a bolo znovuobjavené kresťanské bratstvo založené na jedinom krste a na rovnakej viere v Krista, napredovanie po ceste hľadania jednoty sa uberalo vpred malými i veľkými krokmi a vydalo svoje ovocie. Nasledujem tieto kroky.“

Tie, ktoré spravili Vaši predchodcovia...

„Všetky tie, ktoré vykonali moji predchodcovia. Tak ako bol krokom ďalej ten rozhovor pápeža Lucianiho (Ján Pavol I.) s ruským metropolitom Nikodimom, ktorý mu umrel v náručí a v objatí brata rímskeho biskupa mu Nikodim povedal mnohé pekné veci o Cirkvi. Spomínam si na pohreb svätého Jána Pavla II., boli na ňom všetci čelní predstavitelia východných cirkví: toto je bratstvo. Stretnutia a aj cesty pomáhajú tomuto bratstvu, aby rástlo.“

Vy ste sa však počas menej než štyroch rokov stretli so všetkými prímasmi a hlavnými predstaviteľmi kresťanských cirkví. Tieto stretnutia prechádzajú Vaším pontifikátom. Prečo tento rozbeh?

„Je to cesta od koncilu, ktorá napreduje, zintenzívňuje sa. Ale je to cesta, nie som to ja. Táto cesta je cestou Cirkvi. Stretol som sa s prímasmi a s hlavnými predstaviteľmi, to je pravda, ale aj iní moji predchodcovia sa stretli s týmito či s inými predstaviteľmi. Nezrýchlil som to. V miere, akou po ceste napredujeme, sa zdá, že ideme rýchlejšie, je to motus in fine velocior (pohyb sa ku koncu zrýchľuje), ak by som to mal povedať podľa procesu vyjadreného v aristotelovskej fyzike.“

Ako osobne prežívate túto starostlivosť pri stretnutiach s bratmi z iných kresťanských cirkví?

„Veľmi ju prežívam v bratstve. To bratstvo cítiť. Ježiš je v jeho strede. Pre mňa sú všetci bratia. Žehnáme sa navzájom, brat žehná druhého. Keď sme s patriarchom Bartolomejom a Hieronymom šli na Lesbos v Grécku, aby sme sa stretli s utečencami, cítili sme sa byť jedným. Boli sme jedno. Jedno. Keď som šiel za patriarchom Bartolomejom do Fanaru v Istanbule na sviatok sv. Andreja, mal som veľkú radosť. V Gruzínsku som stretol patriarchu Iľju, ktorý nešiel na panortodoxný koncil na Kréte. Zakúsil som s ním hlboký duchovný súlad. Cítil som sa ako pred svätcom, Božím mužom, ktorý ma vzal za ruku, povedal mi mnoho pekných vecí viac gestami ako slovami. Patriarchovia sú mníchmi. Poza konverzáciu vidíš, že sú mužmi modlitby. Kirill je muž modlitby. Aj koptský patriarcha Tawadros, ktorého som stretol, si pri vstupe do kaplnky vyzul topánky a šiel sa modliť. Patriarcha Daniel z Rumunska mi pred rokom daroval zväzok v španielčine o svätom Silvánovi z vrchu Athos. Život tohto svätého mnícha som čítal už v Buenos Aires: «Modliť sa za ľudí znamená vyliať vlastnú krv». Svätí sa zjednocujú vo vnútri Cirkvi a aktualizujú jej mystérium. S bratmi pravoslávnymi sme na ceste, sú to bratia, máme sa radi, zdieľame naše starosti, prichádzajú študovať k nám a s nami. Aj Bartolomej tu študoval.“

S ekumenickým patriarchom Bartolomejom, nástupcom apoštola Andreja, ste už spravili mnoho krokov v plnom súlade vzájomných prejavov. Podporuje vás v tom táto láska, ktorá premenila život apoštolov: Peter a Andrej boli bratia...

„Na Lesbose, pri tom ako sme spoločne všetkých zdravili, sklonil som sa k jednému dieťaťu. Ale nebol som preň zaujímavý, hľadelo poza mňa. Obzriem sa a vidím prečo: Bartolomej mal vrecká plné cukríkov a dával ich deťom. To je Bartolomej, človek schopný napredovať uprostred mnohých ťažkostí s Veľkým pravoslávnym koncilom, hovoriť o teológii na vysokej úrovni, i byť jednoducho s deťmi. Keď prichádzal do Ríma, býval v izbe Domu Svätej Marty, ktorú teraz obývam ja. Jediná výčitka, ktorú ku mne mal, bola tá, že ju musel zmeniť.“

Pokračujete v častých stretnutiach s hlavnými predstaviteľmi iných cirkví. No nemá sa Rímsky biskup venovať na plný čas Katolíckej cirkvi?

„Sám Ježiš sa modlí k Otcovi, aby jeho učeníci boli jedno, lebo takto svet uverí. Je to jeho modlitba k Otcovi. Rímsky biskup je odjakživa povolaný chrániť túto jednotu, vyhľadávať ju a slúžiť jej. Vieme tiež, že rany našich rozdelení, ktoré trýznia Kristovo telo, nemôžeme zahojiť my sami. Teda nemožno vnucovať projekty či systémy, na základe ktorých by sme sa vrátili do jednoty. Pre vyprosenie jednoty medzi nami kresťanmi môžeme jedine hľadieť na Ježiša a žiadať, nech medzi nami koná Duch Svätý. Nech je to on, kto vytvorí jednotu. Na stretnutí s luteránmi v Lunde som zopakoval Ježišove slová, keď vraví svojim učeníkom: «Bezo mňa nemôžete nič urobiť».“

Aký význam mala pripomienka päťstoročnice reformácie s luteránmi vo Švédsku? Bol to «únik smerom vpred»?

„Stretnutie s luteránskou cirkvou v Lunde bolo ďalším krokom na ekumenickej ceste, ktorá sa začala pred 50 rokmi a v teologickom luteránsko-katolíckom dialógu, ktorý vydal svoje ovocie Spoločným vyhlásením podpísaným v roku 1999 ohľadom náuky o ospravodlivení, teda o tom, ako nás Ježiš robí spravodlivými, keď nás zachraňuje svojou nevyhnutnou milosťou, teda je to bod, z ktorého vychádzali Lutherove úvahy. Teda ide o návrat k podstate viery na odhalenie podstaty toho, čo nás spája. Predo mnou Benedikt XVI. išiel do Erfurtu a  hovoril o tomto veľmi precízne a jasne. Zopakoval, že otázka o tom, ako môžeme mať milosrdného Boha prenikla do hĺbky Lutherovho srdca, a stála za každým jeho teologickým a vnútorným hľadaním. Bolo to očistenie pamäti. Luther chcel urobiť reformu, ktorá mala byť ako liek. Potom sa veci skryštalizovali, zatuhli, premiešali sa s politickými záujmami tej doby a skončilo sa pri cuius regio eius religio, z čoho plynula povinnosť nasledovať náboženské vyznanie toho, kto mal moc.“

Ale sú aj takí, ktorí si myslia, že na týchto ekumenických stretnutiach sa „rozpredáva“ katolícka náuka. Niekto povedal, že sa tým chce „protestantizovať“ Cirkev.

„Neoberá ma to o spánok. Pokračujem na ceste tých, ktorí boli predo mnou, nasledujem Koncil. Čo sa týka názorov, treba vždy rozoznať ducha, s akým sa to hovorí. Ak nejde o nedobrého ducha, vtedy aj pomáhajú napredovať. Inokedy ihneď vidieť, že kritiky sa chápu kadečoho, aby ospravedlnili už prijatú pozíciu, nie sú čestné, sú vyslovené so zlým duchom na vyvolanie rozdelenia. Hneď sa vidí, že isté rigorizmy sa rodia z určitého nedostatku, v úsilí skryť za pancier vlastné smutné neuspokojenie. Ak si pozriete film Babetina hostina, tam vidieť toto rigidné správanie.“

Aj s luteránmi ste vydali silný apel spoločne pracovať v prospech tých, čo sa nachádza v stave núdze. Čiže treba dať nabok teologické a sviatostné otázky a zamerať sa len na spoločný sociálny a kultúrny záväzok?

„Nejde tu o dávanie niečoho nabok. Slúžiť chudobným znamená slúžiť Kristovi, lebo chudobní sú Kristovým telom. A ak slúžime chudobným spoločne, znamená to, že my kresťania sa ocitáme zjednotení pri dotyku Kristových rán. Mám na mysli prácu, ktorú po stretnutí v Lunde môžu spoločne robiť Caritas a charitatívne luteránske organizácie. Nie je to inštitúcia, je to cesta. Určité spôsoby stavania do protikladu „záležitostí náuky“ a „záležitostí pastorálnej lásky“ naopak nie sú podľa evanjelia a vytvárajú zmätok.“

Spoločná pripomienka v Lunde znamenala okamih vzájomného prijatia a hlbšiu úroveň vzájomného porozumenia. Avšak vychádzajúc z neho ako sa dajú vyriešiť stále otvorené ekleziologické otázky, teda tie, čo sa týkajú ministéria a sviatostí, predovšetkým Eucharistie, ktoré nás oddeľujú od luterskej cirkvi? Ako možno prekonať tieto otázky, aby sa dalo napredovať k jednote, ktorá je viditeľná svetu?

„Spoločné vyhlásenie o ospravodlivení je základom pre pokračovanie teologických prác. Teologické štúdium musí napredovať. Je tu činnosť, ktorú vykonáva Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov. Teologická cesta je dôležitá, ale vždy spolu s cestou modlitby, konajúc spoločne skutky lásky. Diela, ktoré vidno.“

Aj moskovskému patriarchovi Kirillovi ste povedali, že «k jednote sa kráča», «jednota nepríde ako zázrak na konci, spoločné kráčanie už je vytváraním jednoty». Opakujete to často. Ale čo to znamená?

„Jednota sa netvorí preto, že sa dohodneme medzi sebou, ale preto, že kráčame nasledujúc Ježiša. A kráčajúc, vďaka pôsobeniu toho koho nasledujeme môžeme objaviť, že sme zjednotení. Je to kráčanie za Ježišom, ktorý zjednocuje. Obrátiť sa znamená dovoliť, aby Pán žil a konal v nás. Tak zistíme, že sme zjednotení aj v našej spoločnej misii ohlasovania evanjelia. Pri spoločnom kráčaní a spolupráci si uvedomujeme, že už sme zjednotení v Pánovom mene a teda že jednotu nevytvárame my. Všímame si, že je to Duch, ktorý nás poháňa a dáva nám napredovať. Ak si poslušný Duchu, bude to on, kto ti povie, aký krok máš spraviť, zvyšok spraví on. Nemožno ísť za Kristom, ak ťa nevedie Duch, ak ťa neženie so svojou silou. Preto je Duch tvorcom jednoty medzi kresťanmi. Preto hovorím, že jednota sa vytvára kráčajúc, lebo jednota je milosť, o ktorú treba prosiť a aj preto opakujem, že každý prozelytizmus medzi kresťanmi je hriešny. Cirkev nikdy nerastie vďaka prozelytizmu, ale «vďaka príťažlivosti», ako napísal Benedikt XVI. Prozelytizmus medzi kresťanmi je teda sám osebe veľkým hriechom.“

Prečo?

„Lebo protirečí samotnej dynamike, ako sa stávame a ostávame kresťanmi. Cirkev nie je futbalový klub, ktorý hľadá fanúšikov.“

Takže akými cestami sa treba pobrať k jednote?

„Vytváranie procesov namiesto zaberania priestoru je kľúčom aj k ekumenickej ceste. V tejto historickej chvíli sa jednota vytvára troma cestami: spoločným kráčaním s dielami lásky, spoločnou modlitbou a potom prihlásením sa k spoločnému vyznaniu tak, ako sa vyjadruje v spoločnom mučeníctve prijatom v mene Krista, v ekumenizme krvi. Tu vidno, že sám Nepriateľ uznáva našu jednotu, jednotu pokrstených. V tomto sa Nepriateľ nemýli. A toto všetko sú výrazy viditeľnej jednoty. Spoločná modlitba je viditeľná. Spoločne konané diela lásky sú viditeľné. Zdieľané mučeníctvo v mene Krista je viditeľné.“

Avšak zdá sa, že medzi katolíkmi ešte stále nevidno takúto živú citlivosť pre hľadanie jednoty medzi kresťanmi a vnímanie bolesti z rozdelenia…

„Aj stretnutie v Lunde, rovnako ako všetky ďalšie ekumenické kroky, bolo krokom vpred, aby sa dalo porozumieť pohoršeniu rozdelenia, ktoré zraňuje Kristovo telo a ktoré zoči voči svetu si nemôžeme dovoliť. Ako môžeme svedčiť o pravde lásky, ak sa škriepime, ak sa štiepime? Za môjho detstva sa s protestantmi nerozprávalo. V Buenos Aires bol kňaz, ktorý poslal skupinu mládežníkov podpáliť evanjelikom stan, keď prišli kázať. Časy sa teraz zmenili. Pohoršenie sa prekonáva prosto tým, že sa veci robia spoločne i s gestami jednoty a bratstva.“

Keď ste sa na Kube stretli s patriarchom Kirillom, vaše prvé slová boli: „Máme ten istý krst. Sme biskupmi.“

„Keď som bol biskupom v Buenos Aires, radosť mi prinášali všetky pokusy, ktoré uskutočňovali mnohí kňazi, aby uľahčili vysluhovanie krstu. Krst je znak, ktorým si nás Pán vybral, a ak spoznávame, že sme zjednotení v krste, znamená to, že sme zjednotení v tom, čo je podstatné. Toto je spoločný zdroj, ktorý zjednocuje všetkých nás kresťanov a sýti každý možný náš nový krok, aby sme sa vrátili do plného spoločenstva medzi sebou. Aby sme nanovo objavili našu jednotu, nemusíme „ísť za“ krst. Mať ten istý krst znamená spolu vyznávať, že Slovo sa stalo telom: toto nás spasí. Všetky ideológie a teórie sa rodia z tých, čo sa nezastavia pri tomto, neostanú pri viere, ktorá rozpoznáva Krista ako toho, ktorý prišiel v tele, a chcú „ísť za“. Odtiaľ pochádzajú všetky postoje, ktoré Cirkev zbavujú Kristovho tela, ktoré Cirkev „odtelesňujú“. Ak sa pozeráme spolu naším spoločným krstom, to nás oslobodzuje od pokušenia pelagianizmu, ktorý nás chce presvedčiť, že sa spasíme vlastným úsilím, vlastnou činorodosťou. A ostať pri krste nás taktiež uchráni pred gnózou. Práve tá znetvoruje kresťanstvo redukujúc ho na cestu poznania, čo môže mať málo do činenia so skutočným stretnutím sa s Kristom.“

Patriarcha Bartolomej v interview pre denník Avvenire povedal, že príčinou rozdelenia bolo preniknutie „svetského zmýšľania“ do Cirkvi. Je toto dôvodom rozdelenia aj pre vás?

„Neprestajne si myslím, že rakovinou v Cirkvi je vzájomné velebenie. Ak niekto nevie, kto je Ježiš, alebo ho ešte nestretol, stále ho môže stretnúť; ale pokiaľ niekto je v Cirkvi a pohybuje sa v nej, pretože práve v prostredí Cirkvi pestuje a živí svoj hlad po vládnutí a sebapotvrdzovaní, trpí duchovnou chorobou, domnieva sa, že Cirkev je sebestačná ľudská realita, kde sa všetko hýbe podľa logiky ctižiadosti a moci. Lutherova reakcia obsahovala aj toto: odmietnutie obrazu Cirkvi ako organizácie, ktorá môže napredovať bez toho, aby mala do činenia s Pánovou milosťou, alebo jej pokladanie za samozrejmý, vopred zaručený majetok. A toto pokušenie konštruovať sebavzťažnú Cirkev, ktoré vedie k protikladom, a teda k rozdeleniu, sa ustavične vracia.“

Čo sa týka pravoslávnych, často sa cituje tzv. Ratzingerova formulácia, vyjadrená teológom, ktorý sa neskôr stal pápežom, podľa ktorej „keďže čo sa týka pápežského primátu, Rím musí vyžadovať od pravoslávnych cirkví nie menej, než bolo ustanovené a žité v prvom tisícročí“. Nuž, v čom podstatnom môže perspektíva prvotnej Cirkvi a Cirkvi prvých storočí napovedať aj pre súčasnú dobu?

„Musíme mať na očiach prvé tisícročie, stále nás môže inšpirovať. Nejde o to obrátiť sa späť mechanicky, neznamená to „pochodovať nazad“: tam sú poklady, čo majú cenu aj dnes. Už som hovoril o sebavzťažnosti, hriešnom zvyku Cirkvi zaoberať sa sebou, akoby verila, že má vlastné svetlo. Patriarcha Bartolomej povedal to isté hovoriac o cirkevnej „introverzii“. Cirkevní otcovia prvých storočí mali jasno v tom, že Cirkev v každej chvíli žije z Kristovej milosti. Z toho dôvodu – ako som to už inokedy povedal – hovorili, že Cirkev nemá vlastné svetlo, a volali ju mysterium lunae, tajomstvo mesiaca. Pretože Cirkev dáva svetlo, ale nežiari vlastným svetlom. A keď sa Cirkev namiesto toho, aby hľadela na Krista, príliš zaoberá sama sebou, prichádzajú rozdelenia. A toto sa prihodilo po prvom tisícročí. Hľadieť na Krista, to nás oslobodzuje od tohto zvyku, ako aj od pokušenia triumfalizmu a rigorizmu. A umožňuje nám kráčať spolu po ceste poslušnosti Duchu Svätému, ktorý nás vedie k jednote.“

V rozličných pravoslávnych cirkvách existuje odpor voči ceste k jednote; metropolita Ioannis Zizioulas takéto označuje za „pravoslávnych talibancov“. Istý odpor môže byť aj zo strany katolíkov. Čo s tým robiť?

„Duch Svätý privádza veci k zrelosti, a to v čase, ktorý on určí. Preto nemôžeme byť netrpezliví, malomyseľní či úzkostliví. Cesta si vyžaduje trpezlivosť pri zachovávaní a zdokonaľovaní toho, čo už existuje, a toho je oveľa viac než toho, čo rozdeľuje. A byť svedkami lásky pre všetkých ľudí, aby svet uveril.“

Preklad: Slovenská redakcia VR (skompletizované 23. dec. 2016)

-bp, jb, sdz-

23/12/2016 12:01