Arcibiskup Vasiľ: Mám už naozaj všetko nachystané na Vianoce?

Jednou z častých otázok, ktoré dnes zaznievajú pri stretnutí priateľov, a možno ešte o niečo viac napríklad v ženských pracovných kolektívoch je aj táto: „Tak čo, máš už všetko nachystané na Vianoce?“ V podstate ide o celkom bežné pripomenutie si istých očakávaní a písaných i nepísaných zvykov a príjemných, celoročne očakávaných povinností, ktoré sú spojené s predstavou  Vianoc. Stromček, vianočné pečivo, darčeky,  sušené hríby, oplátky, o pár dní kapor, vyluxovaný koberec v obývačke a ešte mnoho ďalších prvkov napĺňa mysle mnohých ľudí.  V podstate ide o celkom  logickú otázku i praktické predvianočné  starosti, na ktoré sa vlastne tešíme, aj keď si pritom trochu hundreme ako to nestíhame. Upratať, vyzdobiť, pripraviť, obdarovať, zdieľať -  to všetko sú jednotlivé prvky tohto každoročného všeobecne prijímaného  spoločenského rituálu.

Samozrejme, že pri zachovaní zdravej miery a hlavne vnútornej radosti aj z týchto materiálnych príprav, bez toho, aby sa stali akýmsi nervóznym otroctvom, alebo bezmyšlienkovitým komerčným klišé, je aj tento predvianočný ruch celkom v poriadku. Je to niečo ako chystanie sa na prijatie  vzácnej návštevy. A tu sme súčasne pri jadre problému. Ak som totiž niekde pozvaný na návštevu, tak zaiste, že s uznaním a vďačnosťou si všimnem, že  kvôli tomu niekto urobil aj isté vonkajšie prípravy – ale v prvom rade ocením to, ak sa mi môj hostiteľ osobne venuje. Ak by však moja návšteva mala byť pre neho len príležitosťou  na to, aby si na chvíľu vylepšil jedálny lístok, alebo poupratoval a vyzdobil dom ale v podstate by sa mi ani neprihovoril, neporozprával sa so mnou, nebol zvedavý na môj názor, ba vlastne by si ma nevšímal a celú  slávnostnú večeru by zmenil na obyčajné kolektívne napchávanie sa, asi by som  si o takomto hostiteľovi pomyslel svoje a snažil by som sa čo najskôr nenápadne vytratiť. Veď - ktovie, či by si vlastne všimol moju neprítomnosť.

Toto prirovnanie sa núka ako samozrejmé, keď uvažujeme nad prichádzajúcimi sviatkami Vianoc.  Vonkajšia príprava  by totiž  aj v tomto prípade mal slúžiť v prvom rade k lepšiemu pochopeniu zmyslu týchto sviatkov. Prípravné obdobie, ktoré týmto sviatkom predchádza je pre nás možnosťou na hlbšie pochopenie skutočnosti, že celé dejiny ľudstva i každého jednotlivca sú skoncentrované do jediného bodu, ktorý im dáva zmyslel – do chvíle stretnutia sa s Bohom, kontemplovaného v  tajomstve jeho Vtelenia a zavŕšeného vo večnosti, keď sa mu predstavíme, aby sme vydali počet z našich dní, z využitia darov, ktoré nám on sám vo svojej štedrosti poskytol.

K tejto chvíli upieral v prorockej vízii zrak  ľud Starého Zákona, ľud očakávajúci a dosvedčujúci postupné napĺňanie Božích prísľubov. Tak  sa aj tento vyvolený ľud už anticipovane stával účastníkom toho prelomového okamihu dejín, keď sa „v plnosti času“  z nepoškvrneného lona jednej z dcér Izraela, preblahoslavenej Panny Márie ako z Novej Evy zrodil nový Adam, prisľúbený Mesiáš.

Počas svojho pozemského účinkovania Kristus vysvetľoval svojim súčasníkom Písma, poukazoval na ich naplnenie vo svojej osobe, povzbudzoval i karhal národ spomedzi ktorého vyšiel, pripomínajúc mu, že je národom vyvoleným, ale súčasne aj to, že  práve preto sa má stať predvojom nového Božieho ľudu,  ktorý už nebude obmedzený na jednu reč, či rasu, ale ktorý bude zahŕňať celé nové ľudstvo.

Tento nový ľud, svoju Cirkev ustanovil  ako znak i miesto jeho trvalého prebývania medzi svojim ľudom – vo svojom Slove, vo svojom mystickom tele,  cez sviatostné znaky jeho milosti. Preto aj spomienka na jeho prvý príchod v pokore a nepoznaní betlehemskej jaskyne je  súčasne pripomienkou na to, že žijeme v očakávaní jeho druhého, definitívneho príchodu v sláve, keď sa naplnia dni nielen nášho osobného života ale i dni celého stvorenstva, „keď nebesia i zem budú sa triasť a chvieť“, lebo on príde „v ten deň, aby súdil tento svet“.

Aj preto je toto prípravné obdobie naplnené duchom radostného očakávania. Je súčasne aj výzvou k duchovnej bdelosti, k tomu, aby sme si neobťažili srdcia prílišnou starosťou o veci tohto sveta, ktorý sa  pomíňa, ale aby sme na celý náš život a na všetky jeho súvislosti hľadeli  z pohľadu večnosti.

Čo zo svojho život predstavím Kristovi pri definitívnom stretnutí na konci môjho bytia? Aký dar mu ponúknem? Zlato, kadidlo a myrha – tie boli symbolickými darmi  kráľov. A čo bude mojim darom? Môže to byť  to jednoduché a pokorné srdce – také aké mali pastieri, ktorí spoznávali Mesiáša a Pána a klaňali sa mu vo svojej prostote ducha. Môžem mu ponúknuť ale aj výsledky aplikovanej múdrosti, a inteligencie, tak ako to urobili vtedajší mudrci, ktorí hľadiac na  tajomstvá prírody, cez ne spoznali znamenie prítomnosti najvyššieho večného Kráľa a vydali sa na cestu za ním, aby sa mu raz mohli  pokloniť.

Pri príprave vianočných darčekov pre mojich najbližších si uvedomujem, že sú len symbolom môjho záujmu a prejavom mojej lásky k nim. Dar má zmysel len vtedy, ak sa cezeň naozaj približujem k obdarovanému.

Počas týchto prípravných dní si pripomíname najdôležitejšiu pravdu dejín ľudstva, i našich  osobných dejín. „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“  lebo „ Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). Kto by sa netešil z toho, že je milovaný?!  Kto by sa neradoval z toho, že celý svet, všetko čo napĺňa naše vedomie a poznanie nie je len náhodný zhluk matérie a procesov, ktoré ňou hýbu, ale že všetko toto má zmysel a že Tvorca tohto všetkého  chce tento zmysel  odhaliť a zveriť každému človeku – aj mne, osobne.

Keď budeme o niekoľko dní stáť pred jasličkami, môžeme spolu s deťmi – teda s tými malými princami, ktorí sú ešte schopní  vidieť predovšetkým srdcom – vnímať narodenie Božského dieťaťa, ako  čosi  nesmierne dôležité a krásne, čo dáva dôstojnosť a zmysel nášmu životu – s jeho radosťami i bolesťami, s jeho zrodom i smrťou. Krásne to vystihol sv. Augustín slovami: „Preber sa, človeče: Boh sa kvôli tebe stal človekom. «Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a Kristus ťa osvieti.» Ešte raz hovorím: Kvôli tebe sa Boh stal človekom. Bol by si býval naveky mŕtvy, keby sa on nebol narodil v čase. Nikdy by si sa nebol oslobodil od slabostí hriešneho tela, keby si on nebol vzal telo podobné hriešnemu. Postihlo by ťa večné nešťastie, keby sa on nebol podujal na toto milosrdenstvo. Nikdy by si nebol získal nový život, keby on nebol prijal tvoju smrť. Bol by si padol, keby ti on nebol prišiel na pomoc. Bol by si zahynul, keby nebol on prišiel“ (Sermo 185: PL 38, 997-999).

Keď Ježiš vyhlásil, že prišiel preto, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti, nerozlišoval medzi životom a duchovným životom. Išlo mu o život „v hojnosti“, v bohatom naplnení všetkým, čo robí život životom. Naša predvianočná púť k Betlehemu, za svetlom hviezdy a za spevom nebeských zborov anjelov, musí byť naplnená pokorou, ktorá človeka napĺňa práve vtedy, keď si uvedomuje svoju veľkosť o obrovskú zodpovednosť ktorá z nej pramení. Svätý Lev Veľký to zdôraznil slovami: „Kresťan, poznaj svoju veľkosť. Dostal si účasť na božskej prirodzenosti, preto sa nevracaj nízkymi skutkami k starému potupnému životu. Uvedom si, k akej hlave a telu patríš ako úd. Spomeň si, že si bol vytrhnutý z moci temnoty a prenesený do Božieho svetla a kráľovstva. Sviatosťou krstu si sa stal chrámom Ducha Svätého: nevyžeň zo seba nešľachetnými činmi takého vznešeného obyvateľa, neskláňaj znova šiju do diablovho otroctva; veď tvojou výkupnou cenou je Kristova krv“ (Sermo 1 in Nativitate Domini, 1-3: PL 54, 190-193). 

A vo svetle týchto myšlienok, si môžeme aj sami pre seba dnes znovu položiť otázku: „Som pripravený na stretnutie s Kristom? Je moje vnútro upratané, vyčistené, vyzdobené, schopné prijať Božie dary, zdieľať ich s mojimi blížnymi a ďakovať za ne vo vedomí radostnej zodpovednosti?“ Tak čo, mám už naozaj všetko nachystané na Vianoce?

AUDIO:

(Autorom príspevku je arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi)