Príhovor P. Milana Bubáka SVD na 3. adventnú nedeľu

Oprav si svoj vzorec (3. adventná nedeľa cyklu A, Mt 11,2-11)

Ján Krstiteľ sa, milí priatelia, ocitol vo väzení. A keďže je známou osobnosťou, je zaradený do špeciálnej kategórie väzňov: sú mu povolené návštevy. A tak k nemu prichádzajú jeho učeníci, ktorí ho pravidelne informujú, čo sa deje vo svete. Zvlášť ho zaujíma Ježiš, ktorý na neho, keď sa stretli, urobil taký silný dojem. Ján bol vtedy okamžite presvedčený, že Ježiš je Mesiáš.

No ako čas plynul a Ježišova služba sa stáva známou, Jána sa začína zmocňovať akási čudná nálada. Až taká čudná, že začne ohrozovať jeho vieru. Ján začne mať o Ježišovi silné pochybnosti. Znalci latinčiny by to nazvali dubia. Ján Krstiteľ má o Ježišovi dúbia. A tak Ján, ktorý má dúbia, posiela svojich učeníkov k Ježišovi s otázkou: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?” Ján Krstiteľ začína o Ježišovi pochybovať. Čo sa stalo? Prečo táto otázka?

Pamätáme si snáď ešte na evanjelium minulej nedele, kde nám evanjelista Matúš na začiatku svojej 3. kapitoly predstavil Jána Krstiteľa ako ohnivo kázal ľuďom, ktorí za nim prichádzali na púšť a ako týchto ľudí potom krstil v rieke Jordáne. Ján si vo svojich kázňach nedával servítku na ústa. Jeho kázne boli priame až drsné a nikoho nešetrili. „Hadie plemeno“, povedal farizejom a zákonníkom. A začal na nich rozprávať príšerné veci na konci ktorých im pripomenul, že ich istota, že Boh má v nich zaľúbenie neznamená úplne nič. Boh si môže urobiť svoje deti aj zo skál, keď bude chcieť! Povedal im tiež, že Boh príde už čoskoro, aby si vyčistil les od mŕtveho dreva. A poznamenal, že ak si myslia, že on, Ján, je tvrdý a prísny, nech si len počkajú: on je len slabým odvarom toho, ktorý má prísť po ňom. Ten príde s vejačkou v ruke, kompletne si vyčistí humno, pričom si pšenicu zhromaždí do sýpky, avšak plevy spáli v neuhasiteľnom ohni. A tými plevami sú samozrejme oni. Tým, ktorý mal prísť po ňom, mal byť Ježiš Kristus.

A naozaj, po Jánovi prišiel Ježiš. A začal pôsobiť. Zvesť o ňom, o jeho skutkoch a kázňach sa rýchlo šírila po celom kraji. A neobišla ani Jána Krstiteľa. Ježiš ale nerobil žiadnu z vecí, o ktorých svojim poslucháčom takým prísnym tónom hovoril pred časom Ján. Ježiš nesúdi hriešnikov, ani nekynoží nespravodlivých. Naopak, s týmito ľuďmi stoluje, ba dokonca sa chváli, že je ich priateľom (Lk 7, 34). Hasnúci knôtik neuháša, ale snaží sa, aby sa jeho plamienok rozhorel. Ani nedolamuje nalomenú trstinu, naopak snaží sa ju ošetriť a umožniť, aby sa jej zlomenina zacelila a aby znova rástla vzpriamene. Ježiš nič neničí, naopak snaží sa opraviť to, čo je pokazené a napraviť to, čo je skazené. Hriešnikom sa nevyhráža, že ich zahubí; naopak mení ich srdcia a snaží sa ich priviesť na cestu, kde by sa konečne cítili šťastnými. Pre všetkých tých, ktorí sa vzdali nádeje má slovo spásy, a pre tých, ktorí sa zatúlali slovo návratu. Nikdy sa nekláti a nikdy nestráca odvahu a to ani vtedy nie, keď stojí tvárou tvár nepriateľstvu, keď čelí intrigám, zákernostiam a zlu.

A tak keď dnes prídu za Ježišom Jánovi učeníci s otázkou: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?”, jeho odpoveď nie je ani „áno“ ani „nie“. Namiesto toho Jánovým učeníkom cituje proroka Izaiáša: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium.“ A k tomu dodáva: „A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.”

Ježiš nemal na sebe nič z prísneho Mesiáša, akého ohlasoval Ján Krstiteľ. A toto Jána pohoršilo a zmiatlo. A možno to pohoršuje a mätie aj mnohých z nás. Veď nemáme aj dnes kresťanov, ktorí si želajú, aby Boh okamžite potrestal tých, ktorí sú zlí. Alebo ak sa niekomu prihodí nejaké nešťastie – napríklad choroba, nejaká strata alebo neúspech – nemáme pokušenie považovať toto nešťastie za Boží trest za jeho hriechy? Nepredstavujeme si aj my Boha, ako niekoho, kto má záľubu v tom, keď vidí ako hriešny človek trpí?

Ján nebol žiaden oportunista, ktorý by menil svoje názory a postoje podľa toho, aký vietor práve v tej chvíli fúka, a tak by sa snažil zapáčiť sa tým, ktorí sú práve pri moci. Ján tvrdo konfrontuje kráľa Herodesa, ktorý pácha zlo a povie mu na rovinu, čo si o ňom, a jeho podivných vzťahoch myslí. A ani trocha ho pri tom nezaujíma, aký dopad by jeho výčitky mohli mať na jeho kariéru a na jeho život. Ján bol úprimný a priamy. Pre Ježiša bol prorokom, ba ešte viac, než prorokom. Podľa neho: „Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ.“

No Ján bol prorokom Starého zákona a preto rozmýšľal podľa vzorca, ktorý odrážal ponurú náladu Starého zákona. V Ježišovi Kristovi však ponurosť Starého zákona pominula a začal svitať nový začiatok. Boh, ktorý sa zjavil v Ježišovi je Bohom, ktorý miluje rovnako každého človeka, dobrého i zlého. Boh Ježišov je Boh, ktorý svoje slnko dáva vychádzať a svoj dážď padať na všetkých ľudí bez rozdielu. Áno, jedného dňa príde i zúčtovanie, no ten čas ešte nenastal. V Ježišovi neprišlo zúčtovanie, ale nová šanca. Vari nás takýto Boh pohoršuje alebo mätie?

Veríme, že Ježišova odpoveď Jána vo väzení uspokojila. Ján bol hľadačom pravdy. Aj napriek tomu, že mal svoje silné názory, bol ochotný tieto svoje názory meniť, lebo si uvedomoval, že nie všetko vie a nie všetkému rozumie. Keby to tak nebolo, bol by Ježiša určite odmietol a cez svojich učeníkov by mu to dal – určite spôsobom, ktorý on dobre ovládal – jasne vedieť. To však neurobil, a podľa všetkého si svoj názor opravil.

Ak aj nás pohoršuje Boh, akého nám predstavuje Ježiš, alebo niektorý z Ježišových verných nasledovníkov, potom by sme mali podobne ako Ján porozmýšľať, či náš vzorec, podľa ktorej si Ježiša – Mesiáša prestavujeme, nie je tiež založený na ponurosti Starého zákona. Ak áno, svoje pochybnosti si neriešme bojom proti tým, ktorí uverili v Boha Ježiša Krista, ale práve opravou svojich názorov. Najväčším nebezpečenstvom sú ľudia, ktorí sú si príliš istí sami sebou a ktorí sú presvedčení, že vedia všetko, že majú odpovede na všetko a nikdy nie sú ochotní pripustiť, že sa mýlia. Toto sú fanatici a nie ľudia viery, akým bol Ján Krstiteľ.