Odpovede pápeža Františka pre belgický katolícky týždenník Tertio

Vatikán 7. decembra – Prinášame odpovede Svätého Otca Františka z interview pre belgický katolícky časopis Tertio, ktoré poskytol pred záverom Svätého roka milosrdenstva.

V našej krajine zažívame obdobie, v ktorom chce národná politika oddeliť náboženstvo od verejného života, napríklad v oblasti výchovy. Existujú názory, že v čase sekularizácie by malo byť náboženstvo vymedzené len na súkromný život. Ako môžeme byť misionárskou Cirkvou, vychádzajúc v ústrety spoločnosti, a zároveň znášať toto napätie vytvorené touto verejnou mienkou?

„Nechcem nikoho uraziť, ale tento postoj je postojom zastaraným. Je to dedičstvo, ktoré nám zanechalo osvietenstvo - nie je tak? -, kde každý náboženský jav je subkultúrou. Existuje rozdiel medzi laicizmom a laickosťou. Hovoril som o tom s Francúzmi. Druhý vatikánsky koncil nám hovorí o autonómii vecí alebo procesov či inštitúcií. Existuje istá zdravá laickosť, napríklad laickosť štátu. Vo všeobecnosti je laický štát dobrý. Je to lepšie než konfesijný štát, lebo konfesijné štáty končia zle.

Avšak jedna vec je laickosť a druhá vec je laicizmus. Laicizmus zatvára dvere pred transcendentnom: a to dvojakým transcendentnom, či už pred transcendenciou voči druhým, ako aj, a to predovšetkým, pred transcendenciou voči Bohu; či voči tomu, čo je po smrti. A otvorenosť pre transcendenciu je súčasťou ľudskej podstaty. Je súčasťou človeka. Nehovorím o náboženstve, hovorím o otvorení sa transcendentnu. Čiže taká kultúra alebo taký politický systém, čo nerešpektuje otvorenosť ľudskej bytosti k transcendentnu, ľudskú osobu obtína, okliešťuje ju. Čiže nerešpektuje ľudskú osobu. Toto je približne to, čo si myslím. Teda poslať do sakristie akýkoľvek akt transcendencie je „asepsa“, ktorá nemá nič dočinenia s ľudskou prirodzenosťou, ktorá odtína ľudskej prirodzenosti podstatnú časť života, ktorou je táto otvorenosť.“

Svätý Otče, na srdci vám veľmi ležia medzináboženské vzťahy. V dnešnej dobe zažívame terorizmus spolu s vojnou. Niekedy počuť hlasy, že koreň týchto súčasných vojen sa nachádza v rozdielnosti medzi náboženstvami. Čo si o tom myslíte?

„Myslím si, že áno, existuje taký názor. Avšak žiadne náboženstvo ako také nemôže podnecovať vojnu. Lebo v takom prípade ohlasuje boha skazy, boha nenávisti. Nedá sa viesť vojnu v Božom mene alebo v mene nejakého náboženského postoja. V žiadnom náboženstve neslobodno viesť vojnu. A preto terorizmus, vojna, nie sú vo vzťahu s náboženstvom. Používajú sa náboženské deformácie na ich ospravedlnenie. To áno. Vy ste toho svedkami, zažili ste to vo svojej vlasti. Sú to však náboženské deformácie, ktoré sa netýkajú podstaty náboženskosti.  Tou je v prvom rade láska, jednota, rešpekt, dialóg, všetky tieto veci... Takže nie onen aspekt, a v tomto treba byť taxatívnymi, žiadne náboženstvo nevyhlasuje ako náboženský akt vojnu. Náboženské deformácie áno. Napríklad, všetky náboženstvá majú fundamentalistické skupiny. Všetky náboženstvá. Aj my. A na základe toho ničia, vychádzajúc zo svojho fundamentalizmu. Sú to tie malé náboženské skupiny, ktoré zdeformovali, „schorobnili“ svoje náboženstvo, a z tejto pozície bojujú, vedú vojnu alebo vytvárajú rozdelenie v komunite, čo je tiež forma vojny. Sú to však fundamentalistické skupiny, ktoré máme vo všetkých náboženstvách. Vždy sa nájde nejaká skupinka...“  

Zostaňme ešte pri otázke vojny. Pripomíname si sto rokov od Prvej svetovej vojny. Aký je váš odkaz pre európsky kontinent v duchu hesla «Už nikdy viac vojna?»

„K európskemu kontinentu som prehovoril už trikrát: dvakrát v Štrasburgu a potom tiež - pred rokom alebo tento rok, už sa nepamätám, - pri prevzatí ceny Karola Veľkého [6. mája 2016, pozn. red.]. Myslím si, že to «Nikdy viac vojna» nie je brané vážne, lebo po prvej vojne prišla druhá a po druhej je tu táto tretia, ktorú teraz zažívame v rozkúskovanej podobe. Sme vo vojne. Svet vedie tretiu svetovú vojnu: Ukrajina, Blízky Východ, Afrika, Jemen... Je to veľmi vážne.

Takže zatiaľ čo vyslovujeme do vzduchu «Nikdy viac vojna», vyrábame zbrane a predávame ich a predávame ich tým, čo proti sebe bojujú. Lebo ten istý výrobca zbraní ich predáva tomu i tomu druhému, ktorí sú medzi sebou vo vojne. Je to pravda. Existuje ekonomická teória, ktorú som neskúšal overiť, ale čítal som o nej vo viacerých knihách: že v histórii ľudstva, keď nejaký štát zistil, že jeho rozpočet na tom nebol dobre, spustil vojnu a tým uviedol svoje finančné plány do rovnováhy. To znamená, je to jeden z najjednoduchších modelov, ako vytvoriť bohatstvo. Samozrejme, cena je veľmi jasná: krv.

Myslím si, že to «Nikdy viac vojnu» je niečo, čo Európa povedala úprimne, naozaj úprimne. Schuman, De Gasperi, Adenauer... vyslovili to úprimne. Ale neskôr... Dnes chýbajú lídri; Európa potrebuje vodcov, lídrov, ktorí kráčajú vpred... Nechcem ale zopakovať to, čo som už povedal v tých troch príhovoroch.“

Existuje nejaká šanca, že navštívite Belgicko pri príležitosti tejto spomienky na 100. výročie Prvej svetovej vojny?

„Nie, nie je to v pláne. Do Belgicka som chodieval každý rok a pol, keď som bol provinciálom, lebo je tam združenie priateľov Katolíckej univerzity z Córdoby. Bol som kancelárom... Takže som tam chodieval sa s nimi porozprávať. Oni si robili duchovné cvičenia a ja som im chodieval poďakovať. Obľúbil som si Belgicko. Myslím si, že najkrajším mestom v Belgicku nie je to vaše, ale Bruggy... (smiech).“

Skončili sme Mimoriadny rok milosrdenstva. Mohli by ste nám, Svätý Otče, prezradiť, ako ste prežívali tento rok a aké sú Vaše očakávania po skončení tohto Jubilea?     

(...) „Vnímal som, že to je to, čo chce Pán. Bolo to... Neviem ako sa v mojom srdci utvorila táto myšlienka, keď som raz o tom povedal Mons. Fisichellovi, ktorý prišiel ohľadom otázok svojho dikastéria: „Ako veľmi by sa mi páčilo urobiť Jubileum, Jubilejný rok milosrdenstva“. A on mi odpovedal: „A prečo nie?“ A tak sa začal Rok milosrdenstva. Toto je tá najväčšia záruka toho, že nešlo o ľudský nápad, ale že prišiel zhora. Verím, že ju vnukol Pán.“ (...) 

Nemecký teológ Dietrich Bonhoeffer rozlišoval medzi „lacnou“ a „drahou“  milosťou. Čo pre vás znamená „lacné“ alebo „drahé“ milosrdenstvo?

„Milosrdenstvo je ,drahocenné’ i ,za dobrú cenu’. Neviem, aký je Bonhoefferov text, nepoznám, ako to vysvetľuje. Ale... Je za dobrú cenu, lebo netreba nič platiť, je to dar; a je ,vzácne’, lebo je to ten najvzácnejší dar. Pripomína mi to jedného kňaza, ktorého som mal v Buenos Aires, ktorý naďalej slúži omšu a pracuje a má pritom 92 rokov! A na začiatku omše dáva vždy nejaké oznamy. - Je veľmi energický. ... Káže veľmi dobre, ľudia ho chodia počúvať... - „Prosím, vypnite si telefóny!“... a počas omše, začalo sa obetovanie, zrazu zazvoní telefón. Zastavil sa a povedal: „Prosím vás, vypnite ten telefón“. A miništrant, ktorý bol vedľa neho mu hovorí: „Otče, to je váš“. A on si ho vybral a povedal: „Haló?“ (smiech).“ 

Zdá sa nám, že dnes naznačujete Druhý vatikánsky koncil; naznačujete cesty obnovy v Cirkvi, Cirkvi synodálnej.... Na synode ste vysvetlili svoju víziu Cirkvi budúcnosti. Mohli by ste ju vysvetliť pre našich čitateľov?

„Synodálna Cirkev. Budem vychádzať z tohto výrazu. Cirkev vzniká z komunít, vzniká zo základu, zo spoločenstva, vzniká z krstu a zriaďuje sa okolo biskupa, ktorý ju zvoláva, dáva jej silu. Biskupa, ktorý je nasledovník apoštolov. Toto je Cirkev. Avšak vo svete máme veľa biskupov, mnoho zriadených cirkví a je tu Peter. Takže, buď je tu pyramídová Cirkev, kde to, čo povie Peter sa urobí, alebo je synodálna Cirkev, kde Peter je Peter, avšak sprevádza Cirkev a pomáha jej rásť, počúva ju; ešte viac, on sa z toho učí a pokračuje harmonizujúc, rozlišujúc to, čo prichádza z cirkví a doplňuje to. Tou najbohatšou skúsenosťou toho boli dve ostatné synody. Na nich sa vypočuli všetci biskupi sveta, vo fáze prípravy pracovali všetci cirkvi, diecézy sveta. Toto všetko bolo vypracované počas prvej synody, ktorá Cirkvi priniesla svoje ovocie; a potom sa pokračovalo na druhýkrát – druhá synoda – aby sa toto všetko doplnilo. A odtiaľ vzišlo Amoris laetitia. Bohatstvo rôznych odtieňov je zaujímavé. Je to charakteristické pre Cirkev. Je to jednota v odlišnosti. Toto je synodalita. Nie ísť zhora nadol, ale načúvať cirkvám, zosúladiť ich, rozlišovať. A tak je tu posynodálna exhortácia,  Amoris laetitia, ktorá je výsledkom dvoch synod, na ktorých pracovala celá Cirkev, a s ktorou sa pápež stotožnil. Vyjadruje to harmonickým spôsobom. Je to zaujímavé: všetko to, čo je tam [v Amoris laetitia], bolo na synode schválené s vyše dvojtretinovou väčšinou všetkých otcov. A toto znamená istú záruku. Synodálna Cirkev znamená, že funguje tento pohyb odhora smerom dolu, odhora nadol. Rovnako aj v diecézach. Existuje však jedna latinská formula, ktorá hovorí, že cirkvi budú vždy cum Petro et sub Petro [s Petrom a pod Petrom]. Peter je garant jednoty Cirkvi, ručiteľ. Je to v tomto význame. A  treba napredovať v synodalite; táto je  jednou z tých vecí, ktoré si zachovali pravoslávni. A východné katolícke cirkvi tiež. Je to ich bohatstvo, a v encyklike to uznávam.“

(...)

Na Svetových dňoch mládeže v Krakove ste mladým ponúkli dôležité impulzy. Aký odkaz by ste adresovali mladým v Belgicku?

„Aby nemali strach, aby sa nehanbili za vieru, aby sa nehanbili hľadať nové cesty. Sú mladí, ktorí nie sú veriaci: neboj sa, hľadaj zmysel života. Mladému človeku by som dal dve rady: hľadať horizonty a nestať sa dôchodcami v dvadsiatke. Je veľmi smutné vidieť mladého človeka, ktorý „odchádza do dôchodku“ v 20-25 rokoch. Hľadaj horizonty, choď vpred a pokračuj v práci v tomto ľudskom nasadení.“

Posledná otázka sa týka, Svätý Otče, médií: Aký je Váš pohľad na komunikačné prostriedky...

„Komunikačné prostriedky majú veľmi veľkú zodpovednosť. Dodnes majú v rukách túto možnosť a schopnosť formovať verejnú mienku. Môžu formovať dobrú alebo zlú mienku. Komunikačné prostriedky sú budovateľmi spoločnosti. Sami o sebe slúžia na budovanie. Na vzájomnú výmenu. Na budovanie bratských vzťahov, na pobádanie k mysleniu, na výchovu. Samy o sebe sú pozitívne. Samozrejme, že tak, ako sme všetci hriešnici, aj médiá sa môžu – my, ktorí používame tieto prostriedky, ja ktorý používam určitý komunikačný prostriedok – môžu sa stať škodlivými. A komunikačné prostriedky majú svoje pokušenia. Môžu byť pokúšané šíriť klebety a byť zneužité na pošpinenie ľudí, a to predovšetkým vo svete politiky. Môžu byť použité na očierňovanie. Každý človek má právo na dobré meno. Možno že niekedy vo svojom predchádzajúcom živote, v minulosti, hoci pred desiatimi rokmi, mal nejaký problém so spravodlivosťou alebo problém vo svojom rodinnom živote. A vytiahnuť to na svetlo dnes, toto je vážne, poškodzuje to, anuluje to toho človeka! (...)  

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ej, jb-