Adventná kázeň P. Cantalamessu: Duch Svätý v pokoncilovej teológii

Vatikán 2. decembra – Pápežský kazateľ páter Raniero Cantalamessa dnes začal svoj adventý cyklus kázní témou „Verím v Ducha Svätého“. V pápežskej kaplnke Redemptoris Mater pozval Svätého Otca, členov Rímskej kúrie, prelátov a predstavených reholí uvažovať nad miestom Ducha Svätého v pokoncilovej teológii a zamyslieť sa nad Krédom v originálnom poradí: počnúc treťou časťou venovanou Duchu Svätému. Celému tohtoročnému adventnému cyklu dal páter Cantalamessa poetický názov: „Pime triezvi z opojnosti Ducha“. 

V úvode prvej kázne pripomenul, že odkaz Koncilu sa žiada ďalej rozvinúť:

„Oslavou 50. výročia ukončenia II. vatikánskeho koncilu sa uzavrela prvá fáza – „pokoncilová“ a začala sa ďalšia. Ak prvá fáza bola charakteristická problémami vzťahujúcimi sa na „posúdenie“ koncilu, táto nová bude charakteristická, aspoň verím, doplnením a integrovaním koncilu, inak povedané, znovu prečítaním Koncilu vo svetle ovocia ktoré priniesol, zvýrazňujúc to čo chýba, alebo je prítomné len v zárodkoch.“

Kapucínsky páter v tejto súvislosti citoval aj nasledujúce slová pápeža Benedikta XVI. z roku 2012:

„Kto sa pozerá na históriu pokoncilovej doby, môže rozpoznať dynamiku skutočnej obnovy, ktorá často nadobudla nečakané formy v hnutiach plných života a ktorá spravila priam hmatateľnou nevyčerpateľnú živosť Svätej Cirkvi, prítomnosť a účinné pôsobenie Ducha Svätého.“

Raniero Cantalamessa vymenoval rad teológov, ktorí rozvinuli v pokoncilovom období uvažovanie o Duchu Svätom: Congar, Rahner, Mühlen, von Balthasar, z protestantov nepr. Moltmann a Welker. Z Magistéria Cirkvi pripomenul najmä encykliku sv. Jána Pavla II. „Dominum et vivificantem“.

Ďalej navrhol čítať Krédo odspodu, čiže začať článkom, ktorý hovorí o Duchu Svätom. Takýto postup dostal medzi teológmi symbolické označenie „Teológia tretieho článku“. Pokračuje P. Cantalamessa:

„V súčasnom kréde sa začína od Boha Otca a stvoriteľa, od neho sa prechádza k Synovi a jeho vykupiteľskému dielu a nakoniec k Duchu Svätému pôsobiacemu v Cirkvi. V skutočnosti, viera sledovala opačnú cestu. Bola to skúsenosť zoslania Ducha Svätého, ktorá priviedla Cirkev k objaveniu toho, kto bol skutočne Ježiš a aké bolo jeho učenie. S Pavlom a hlavne s Jánom sa nanovo vystupuje od Ježiša k Otcovi. Je to Paraklét (Zástanca), ktorý podľa Ježišovho prísľubu (Jn 16,13) privádza učeníkov do „úplnej pravdy“ o ňom a o Otcovi.“

Tento postup vo viere od Ducha Svätého k Synovi a Otcovi ilustroval pápežský kazateľ citátom sv. Bazila Cézarejského, ako aj slovami známeho hymnu „Veni Creator“, v ktorom sa modliace spoločenstvo obracia na Ducha Svätého slovami:

„Per te sciamus da Patrem, noscamus atque Filium, te utriusque Spiritum credamus omni tempore“ (Nauč nás Otca poznávať a jeho Syna milovať, a v teba, Ducha obidvoch, daj veriť vždy, vo všetkých dňoch).

Ďalej pápežský kazateľ rozvinul slová Kréda: „Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov.“ Pripomenul tiež, že okrem týchto vyjadrení Kréda a znázornení Ducha Svätého prírodnými symbolmi ako svetlo, oheň, vietor, voda, vôňa či holubica, nám teológia a litugia dáva k dispozícii aj vyjadrenia hmatateľne vychádzajúce z praktickej duchovnej skúsenosti veriaceho človeka. Páter Cantalamessa to v závere svojej kázne vyjadril nasledovne:

„Nie sme však ponechaní čisto len na slová Kréda o Paraklétovi. Teológia, liturgia a kresťanská nábožnosť tak na Východe ako na Západe, zaodeli vyjadrenia Symbolu viery „do mäsa a kostí“. V turíčnej sekvencii sa osobný a intímny vzťah Svätého Ducha s každou jednotlivou dušou - rozmer kompletne chýbajúci v Symbole - vyjadruje titulmi ako „otec chudobných“, „svetlo sŕdc“, „lahodný hosť duše“ či „oblažujúca posila“.“ -jb, ab-