Homília pápeža Františka pri ukončení Svätého roka milosrdenstva: Kráľ na kríži

Vatikán 20. novembra – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri svätej omši na Námestí sv. Petra na Slávnosť Krista Kráľa, pri ktorej zakončil Mimoriadny svätý rok milosrdenstva.

Slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru korunuje liturgický rok i tento Svätý rok milosrdenstva. Evanjelium predstavuje Ježišovu majestátnosť na konci jeho spásonosného diela a robí to prekvapujúcim spôsobom. «Boží Mesiáš», «vyvolenec», «kráľ» (por. Lk 23,35.37) sa ukazuje bez moci a bez slávy. Je na kríži, kde sa viac zdá byť premoženým ako víťazom. Jeho majestátnosť je paradoxná: jeho trónom je kríž; jeho koruna má tŕne; nemá žezlo, ale do ruky mu dajú trstinu; nemá veľkolepé oblečenie, ale zobrali mu aj tuniku; nemá na prstoch žiarivé prstene, ale ruky prerazené klincami; nevlastní poklad, ale je predaný za tridsať mincí.

Skutočne Ježišovo kráľovstvo nie je z tohto sveta (por. Jn 18,36); ale práve v ňom, hovorí nám apoštol Pavol v druhom čítaní, nachádzame vykúpenie a odpustenie (por. Kol 1,13-14). Pretože veľkosťou jeho kráľovstva nie je moc podľa sveta, ale Božia láska, láska, ktorá je schopná dosiahnuť a uzdraviť každú vec. Z tejto lásky sa Kristus sklonil až k nám, prebýval v našej ľudskej biede, zakúsil náš najbiednejší stav: nespravodlivosť, zradu, opustenie. Zakúsil smrť, hrob, podsvetie. Týmto spôsobom náš Kráľ dosiahol až na hranice sveta, aby objal a spasil každého žijúceho. Neodsúdil nás, a ani si nás nepodmanil, nikdy neporušil našu slobodu, ale išiel cestou pokornej lásky, ktorá všetko prepáči, všetko dúfa, všetko vydrží (por. 1 Kor 13,7). Iba táto láska zvíťazila a naďalej víťazí nad našimi veľkými protivníkmi: hriechom, smrťou, strachom.

Dnes, drahí bratia a sestry, ohlasujeme toto jedinečné víťazstvo, ktorým sa Ježiš stal Kráľom vekov, Pánom dejín: s jedinou všemohúcnosťou lásky, ktorá je Božou prirodzenosťou, samotným jeho životom, a ktorá nikdy nebude mať koniec (por. 1 Kor 13,8). S radosťou sa delíme o tú krásu, že našim kráľom je Ježiš: jeho majestát lásky premieňa hriech na milosť, smrť na zmŕtvychvstanie, strach na dôveru.

Bolo by však málo iba veriť, že Ježiš je Kráľom vesmíru a centrom dejín bez toho, aby sa stal Pánom nášho života. Toto všetko je márne, ak ho neprijmeme osobne a ak neprijmeme aj jeho spôsob kraľovania. V tomto nám pomáhajú postavy, ktoré nám predstavuje dnešné evanjelium. Okrem Ježiša tu vystupujú tri postavy: ľud, ktorý sa pozerá, skupina, ktorá je pri kríži a zločinec ukrižovaný vedľa Ježiša.

Predovšetkým je tu ľud: evanjelium hovorí, že «tam stál a díval sa» (Lk 23,35). Nikto nepovie ani slovo, nikto sa ani nepriblíži. Ľud stojí ďaleko a pozerá sa, čo sa to deje. Je to ten istý ľud, ktorý kvôli vlastným potrebám sa tlačil okolo Ježiša, a teraz si udržuje odstup. Zoči-voči okolnostiam života, alebo našim nerealizovaným očakávaniam, aj my môžeme mať pokušenie držať si odstup od Ježišovho kraľovania, neprijať až do dôsledkov pohoršenie jeho pokornej lásky, ktorá znepokojuje naše ja, ktorá vyrušuje. Preferujeme radšej zostať v okne, stáť bokom, než sa priblížiť a prejaviť sa ako blížni. Ale svätý ľud, ktorý má Ježiš ako Kráľ, je povolaný nasledovať jeho cestu konkrétnej lásky; každý deň sa pýtať seba samého: „Čo odo mňa žiada láska, kde ma pobáda? Akú odpoveď dávam Ježišovi svojím životom?“

Je tu druhá skupina, ktorá obsahuje rôzne postavy: vodcovia ľudu, vojaci a zločinec. Títo všetci sa z Ježiša vysmievajú. Obracajú sa na neho s rovnakou provokáciou: «Zachráň sám seba!» (por. Lk 23,35.37.39). Je to pokušenie, ktoré je horšie ako pokušenie ľudu. Tu pokúšajú Ježiša, ako to robil diabol na začiatku evanjelia (por. Lk 4,1-13), aby sa vzdal kraľovania Božím spôsobom a robil to podľa logiky sveta: zostúp z kríža a poraz nepriateľov! Ak je Bohom, nech ukáže moc a nadradenosť! Toto pokušenie je priamym útokom na lásku: «zachráň seba samého» (por. v. 37.39); nie druhých, ale seba samého. Aby prevládlo „ja“ so svojou silou, so svojou slávou, so svojim úspechom. Je to najstrašnejšie pokušenie, to prvé i to posledné v evanjeliu. Ale na tento útok na vlastný spôsob bytia, Ježiš neodpovedá, nereaguje. Nebráni sa, nepokúša sa presviedčať, nerobí obhajobu svojho majestátu. Ale naopak naďalej miluje, odpúšťa, prežíva chvíľu skúšky podľa Otcovej vôle, istý si toho, že láska prinesie ovocie.

Aby sme prijali Ježišovo kraľovanie, sme povolaní bojovať proti tomuto pokušeniu, uprieť náš pohľad na Ukrižovaného, aby sme sa mu stávali stále vernejšími. No koľkokrát, aj medzi nami, sme hľadali chlácholivé istoty, ktoré ponúka svet. Koľkokrát sme boli pokúšaní, aby sme zostúpili z kríža. Príťažlivá sila moci a úspechu sa zdala byť ľahkou a rýchlou cestou na šírenie evanjelia, zabúdajúc v náhlivosti na to, ako pracuje Božie kráľovstvo. Tento rok milosrdenstva nás pozval k tomu, aby sme znova objavili stred, vrátili sa k podstate. Tento čas milosrdenstva nás pozýva pozerať na pravú tvár nášho Kráľa, tú, ktorá žiari vo Veľkej noci, a znova objaviť mladú a krásnu tvár Cirkvi, ktorá žiari vtedy, keď pohostinne prijíma, keď je slobodná, verná, chudobná v prostriedkoch a bohatá na lásku, keď je misionárska. Milosrdenstvo, ktoré nás privádza k srdcu evanjelia, nás tiež vyzýva, aby sme sa vzdali návykov a zvyklostí, ktoré môžu prekážať službe Božiemu kráľovstvu; aby sme našli svoj smer v zameraní čisto na nepominuteľný a pokorný Ježišov majestát, a nie v prispôsobovaní sa vratkým majestátom a meniacim sa mocnostiam každej doby.

V evanjeliu sa objavuje aj ďalšia postava, ktorá je veľmi blízko Ježiša, zločinec, ktorý ho prosí: «Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva» (v. 42). Tento človek jednoducho pozorujúc Ježiša uveril v jeho kráľovstvo. A neuzavrel sa do seba, ale so svojimi pochybeniami, svojimi hriechmi a svojimi biedami sa obrátil na Ježiša. Poprosil, aby si na neho spomenul, a zakúsil Božie milosrdenstvo: «Dnes budeš so mnou v raji» (v. 43). Boh, ihneď ako mu dáme príležitosť, sa na nás rozpamätáva. On je pripravený úplne a navždy vymazať hriech, pretože jeho pamäť nezaznamenáva vykonané zlo a nepripomína si zakaždým omyly, ktorých sme sa voči nemu dopustili, tak ako to robí naša pamäť. Boh nemá v pamäti hriech, ale nás, každého z nás, jeho milovaných detí. A verí, že vždy je možné začať znova, zdvihnúť sa.

Aj my prosme o dar tejto otvorenej a živej pamäti. Prosme o milosť, aby sme nikdy nezavreli brány zmierenia a odpustenia, ale aby sme vedeli ísť ponad zlo a nezhody, spriechodňujúc každú možnú cestu nádeje. Ako Boh verí v nás samých, nekonečne presahujúc naše zásluhy, tak aj my sme povolaní vlievať nádej a dávať príležitosť druhým. Pretože aj keď sa zatvorí svätá brána, pre nás ostáva stále otvorená tá pravá brána milosrdenstva, ktorou je Kristovo Srdce. Z prebodnutého boku Vzkrieseného vyviera až do konca vekov milosrdenstvo, útecha a nádej.

Toľkí pútnici prekročili prahy svätých brán a mimo hluku správ si vychutnali veľkú Pánovu dobrotu. Ďakujme za to a pamätajme, že sme boli zasiahnutí milosrdenstvom, aby sme sa zaodeli citmi milosrdenstva, aby sa aj my stali nástrojmi milosrdenstva. Kráčajme po tejto našej ceste spoločne. Nech nás sprevádza Panna Mária, aj ona stála blízko kríža, ona nás tam porodila ako nežná Matka Cirkvi, ktorá chce všetkých zhromaždiť pod svojim plášťom. Ona spod kríža videla, ako kajúci zločinec dostal odpustenie a prijala Ježišovho učeníka ako svojho syna. Je to Matka milosrdenstva, ktorej sa zverujeme. Každá naša situácia, každá naša modlitba obrátená k jej milosrdným očiam neostane bez odpovede.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ľm, jb-