Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Manželstvo verzus nebeské kráľovstvo

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 32. nedeľu cez rok, cyklus C (Lk 20, 27-38): Manželstvo verzus nebeské kráľovstvo

Evanjelium dnešnej nedele, milí priatelia, nám otvára množstvo otázok. Evanjelista Lukáš nám píše, ako za Ježišom prišli saduceji, ktorí neverili v zmŕtvychvstanie a predložili mu dosť absurdný, vymyslený prípad ohľadom života po smrti. Týkal sa ženy, ktorá mala sedem manželov, jedného za druhým, pretože sedemkrát ovdovela. Zomrela však bezdetná. Otázka, ktorú potom Saduceji Ježišovi položili, znela: „Ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení? Veď ju mali siedmi za manželku.”

Ježiš na túto otázku neodpovedá. Možno sa mu zdala príliš teoretická, taká, s akými občas prichádzajú teológovia, ktorí celý svoj život strávili za pracovným stolom a nikdy nemali nič do činenia s reálnym životom. Ježiš na otázku saducejov teda neodpovedal, avšak ani ju celkom neodmietol. Z odpovede, ktorú im adresoval sa silne tlač na povrch otázka, ktorá už nie je len teóriou. Je to otázka: Aký je vzťah medzi nebeským kráľovstvom a manželstvom? Je tam nejaký súvis vôbec?

Odpoveď, ktorú Ježiš saducejom dal, niektorých poteší, iných zarmúti. „Synovia tohoto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia,“ hovorí Ježiš. Táto jeho odpoveď poteší tých, ktorým manželstvo nevyšlo. Tých, ktorí v manželstve trpeli, ktorí sa navzájom urážal, boli voči sebe násilní, kde nebolo odpustenia. Tí sú radi, že ich manželstvo skončí smrťou jedného z nich, a že sa už nikdy viac nestretnú.

No odpoveď Ježišova by mohla niekoho aj zarmútiť. Tých, ktorí mali šťastné manželstvo, ktorí prežili krásny harmonický vzťah, kde si jeden druhého hlboko vážili a navzájom si dôverovali. Spomínam si, ako som raz zaopatroval jednu veľmi starú ženu. Bývala sama. Keď som vošiel k nej do izby ležala na vysokej starodávnej posteli. Na stene naproti nej mala zavesenú v ráme fotografiu jej manžela. Bola to fotografia veľmi stará. Bola už čiernobiela, poriadne zožltnutá, a za sklom už bolo popadaného množstvo uhynutého hmyzu. Jej manžel pozeral priamo do objektívu fotoaparátu, ktorý ho fotil. Na jeho tvári ani záblesk žiadnej emócie. Zomrel už dávno. Veľmi dávno. Stará pani sa na neho pozrela a hovorí: „Idem k nemu”. Zaujímavé. Veriaca, ba veľmi hlboko veriaca osoba, a ona nepovedala: „Idem k Bohu”. Ona namiesto toho povedala: „Idem za ním, za svojím manželom”. Povedzte, povedali by ste tejto žene, že nech sa neteší, že v nebi sa ľudia ani neženia ani nevydávajú? Myslíte, že by mala z toho radosť? Zaiste nie. A ani mnohí z vás, ktorí žijete ako manželia podobne krásne svoj manželský život by ste z takejto odpovede nemali radosť. A navyše nebola by to pravda.

Duchovní autori, manželia Evelyn a James Whiteheadovci vo svojej knihe Zmysel sexuality: Kresťanská láska a intimita – opierajúc sa o slová Ježišove z dnešného evanjelia – hovoria, že nebeské kráľovstvo a manželstvo majú veľmi úzky vzťah. A to až tak, že manželstvo je najbližším obrazom nebeského kráľovstva. Veď si len spomeňme, ako tento obraz používajú mystici, napr. sv. Ján z Kríža, keď cieľ našej duchovnej cesty, ktorým je zjednotenie, nazývajú mystickým manželstvom. A tak, hovoria Whiteheadovci, Boh v manželstve dáva ľuďom zakusovať nebeské kráľovstvo. Ak manželia žijú opravdivo milujúcim životom, potom sa tam deje presne to, čo sa deje v nebeskom kráľovstve. V opravdivom manželstve sa spájajú dve bytosti do jednej, bez toho, že by prestali byť sami sebou. Je to zjednotenie duší, ale aj zjednotenie tiel. No je tu aj druhá strana mince. Toto zjednotenie v manželstve, nech by bolo čo ako úžasné, nie je a nikdy na tejto zemi nebude ani úplné ani dokonalé. V každom manželstve je ešte veľa ľudského, je tam ešte veľa sebectva, je tam ešte veľa hriechu. Až v Božom kráľovstve je toto zjednotenie úplné. V Božom kráľovstve už totiž niet žiadneho egoizmu, žiadneho sebectva, žiadneho hriechu. Nebeské kráľovstvo to je vlastne manželstvo celého stvorenia so svojím Stvoriteľom. Je to kompletná a úplná jednota, splynutie všetkých. V nebeskom kráľovstve sa predobraz mení na skutočnosť. A to je dôvod, prečo v nebeskom kráľovstve už nejestvuje manželstvo v ľudskom zmysle chápania. Áno, manželia, ktorí tu na zemi žili spojení v manželstve, budú žiť v spojení manželskom aj vo večnosti. Ich spojenie bude však intenzívnejšie, bude dokonalé a hlavne bude súčasťou jednoty celého stvorenia medzi sebou navzájom a spoločne so svojím Bohom.

A tu možno, milí priatelia, nájdeme aj vysvetlenie celibátu. V Starom zákone, kde ľudia nemali ešte zvesť o Božom kráľovstve, nejestvoval ani celibátny stav. Celibátny stav by bol pre nich nezmyslom, pretože ľudia chápali svoju nesmrteľnosť v pokračovaní života vo svojich deťoch. V novozákonnej dobe ale celibát už jestvuje a už neznamená ochudobnenie. Celibát sa zvyčajne chápe ako zrieknutie sa manželstva. No to nie je celkom pravda. Celibát nie je zrieknutím sa manželstva. Celibát je zrieknutím sa predobrazu manželstva. Predobrazu, ktorým je každé manželstvo na tejto zemi. Skutočnosťou krásnou, avšak nedokonalou, a preto iba predobrazom „Manželstvo“ čiže Božie kráľovstvo je cieľom nás všetkých, a toho sa nikto nezrieka.

K čomu je toto zrieknutie hoci aj obrazu manželstva dobré? Whiteheadovci hovoria: „Celibát si ľudia vyberajú pre Božie Kráľovstvo, Kráľovstvo, ktoré dosiahne svoju plnosť na konci ľudských dejín. Ľudia, ktorí sa rozhodnú pre celibát, žijú medzi nami ako svedkovia konca časov, kedy sa ľudia „neženia, ani nevydávajú“. Celibát, ktorý uznáva aj dobro sexu aj význam manželskej lásky nám však predsa pripomína, že všetky tieto skutočnosti, čo ako pekné a významné, sú nedokonalé a v konečnom dôsledku neschopné nás naplno uspokojiť. Je pravda, ľudská láska nám zjavuje lásku Božiu. Avšak zradnosť sexu a zložitosť našich vzťahov nám často nedovolia, aby sme v tom všetkom vnímali prítomnosť Boha, ktorý je láska. Životný štýl celibátu si ľudia volia pre Kráľovstvo Božie. Iného dôvodu niet. Človek, oddane žijúci v celibáte, je pre nás, ľudí dneška, ktorí žijeme v kultúre posadnutej sexom, znakom protirečenia a núti nás, aby sme rozmýšľali nad hlbšími otázkami a zmyslom svojej ľudskej existencie“ (E. E. Whitehead & J. D. Whitehead: A Sense of Sexuality. Christian Love and Intimacy. An Image Book, 1989, p. 240). Je jasné, že celibát neuznáva každý. Avšak pre mnohých, a nie je ich málo, je on naozaj silným znamením. Hlavne pre tých, ktorých život bol a je zdevastovaný zmyselnosťou, ako sú obete zneužívaní, prostitúcie, a vecí podobných.

Nie je ľahké, milí priatelia, hovoriť o týchto témach, pretože náš ľudský jazyk je taký nedokonalý a často nejednoznačný. V každom prípade dnešné evanjelium je pre nás výzvou, aby sme neostali napovrchu, ako Saduceji.