Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Komentáre

Komentár Jozefa Kováčika: Svätosť nie je smutná

Ilustračná snímka - REUTERS

27/10/2016 13:19

Komentár Jozefa Kováčika, duchovného otca Farnosti Kráľovnej rodiny v Bratislave a programového riaditeľa Televízie LUX: Svätosť nie je smutná

„Asi by som zrušil Sviatok všetkých svätých, lebo je to smutné a depresívne.” - uviedol mladý dvadsaťročný študent v ankete ohľadom novootvorenej otázke rušenia niektorých sviatkov na Slovensku. Táto jednoduchá odpoveď poukázala na vnímanie tohto sviatku. Otázka prípadného rušenia sviatkov je vecou príslušných kompetentných inštitúcií a vzájomných rokovaní. Ide o dlhodobý proces, nie o rozhodnutie jednej strany. Preto bude nateraz v tejto otázke úplne dostačujúce, ak sa budeme limitovať na vyjadrenie hovorcu KBS: „Na zmenu by boli potrebné medzinárodné rokovania a súhlas oboch strán”. Dôležitejším sa mi teda javí práve fakt, že veľa ľudí považuje Sviatok všetkých svätých za smutný sviatok. Zaiste, to prvé, čo nás napadne, je, že si ho mýlia so spomienkou na všetkých verných zosnulých, teda tzv. „dušičkami”. Prirodzená reakcia však asi bude- a to sú „dušičky” o niečom smutnom? V prvom rade je potrebné naučiť sa rešpektovať okamih smútku, ktorý človek prežíva. Byť veriacim neznamená nesmútiť. Ak sa lúčime s niekým blízkym, hoci veríme, že jeho život pokračuje vo večnosti, smútok patrí k prirodzenému ľudskému prejavu rozlúčky, či straty. Preto aj Cirkev v múdrosti dejín vždy odporúčala a praktizovala v bežnom živote ľudí ročný smútok. Človek si musel a aj dnes musí prežiť celý rok, všetky sviatky, či už rodinné, alebo tie spojené s vierou, bez človeka, ktorý zomrel. A aj preto bol zaužívaný zvyk chodiť oblečený v čiernom, aby aj navonok bolo jednoznačné znamenie pre okolie, že človek prežíva isté obdobie, ktoré treba rešpektovať.

Na strane druhej nás ale viera privádza k nádeji, že našich drahých stretneme. Večnosť nie je rozprávkou. Večnosť je skutočnosťou zaplatenou smrťou Božieho Syna na kríži. A to je pravda, ktorú si treba neustále pripomínať. Obnovovať. Posilňovať. A preto tieto sviatky i vo forme štátnych sviatkov majú svoj zmysel. Nestojí ani nepadá na tom, či to je, alebo nie je štátny sviatok, viera kresťanov. No je dobré, ak majú obyvatelia štátu možnosť rozvíjať a posilňovať to, čo je v konečnom dôsledku dobré i pre zdravú spoločnosť. Obzvlášť to platí pri sviatku Všetkých svätých. Byť svätým znamená totiž brať vážne a zodpovedne svoj život, svoje povinnosti voči Bohu, sebe samému i voči iným ľuďom. Byť svätým znamená byť normálnym. Pretože normu pre nás pripravil Boh. A ak napĺňame poslanie, ktoré Boh pre nás pripravil, stávame sa takými, akými nás chce mať. Teda blížime sa k norme. Teda sme normálni. Svätosť je teda snaha o normálnosť. Samozrejme môžeme naraziť na pohľad toho, ako vníma normálnosť svet, ktorý stráca orientáciu už i v základných hodnotách a ako ju vníma Boh prostredníctvom svojej Cirkvi. A preto budeme v budúcnosti asi viac a viac svedkami stretov na hodnotovom poli, ktorých dôsledkom môže byť i otázka o potrebe, či nepotrebne niektorých sviatkov.

Rád by som sa však s vami, drahí poslucháči, podelil o konkrétny prejav toho, čo považujem za dôsledok života podľa obrazu vykúpenia, ktoré ide cez veľkú bolesť, no hoci má v očiach mnohých nezmyselnosť, privádza človeka ku zmene. Pred niekoľkými týždňami sme si mohli v mediálnom priestore všimnúť správy o procese s členmi mafiánskej skupiny, ktorá si pred 18 rokmi v Žiline vyrovnávala účty tým najbrutálnejším spôsobom. Vyhodili do povetria telefónnu búdku. Zahynuli pri tom traja nevinní ľudia. Medzi nimi aj 21 ročný mladík. Nečakaným a silným gestom pre senát, obžalovaných i prítomných na súde bolo, keď na pojednávanie prišla mama zavraždeného mladého muža. Bol to jej jediný syn. Táto žena urobila silné gesto. Bez toho, aby čakala na spravodlivosť a vynesenie rozsudku. Prišla len raz. Na pojednávaní sa postavila a podala obžalovaným ruku s tým, že im odpúšťa. Možno aj to priviedlo jedného z obžalovaných k tomu, aby zmenil v prípade svoj postoj.

„Za seba samého chcem vyjadriť obrovskú ľútosť za tragédiu, ktorá sa stala. Ospravedlňujem sa všetkým. Žiť s tým každý jeden deň je pre mňa niečo, čo sa nikdy nenaučím, čo je v porovnaní s ich stratou a utrpením neporovnateľné,“ uviedol okrem iného v záverečnej reči. Zároveň uviedol, že nebude žiadať ani o podmienečné prepustenie.

Sám sa pýtam, odkiaľ tá mama nabrala takú silu. Nepoznám ju, no možno nás teraz počúva. Osobne chcem vyjadriť obdiv a vďaku za tento krok, ktorý synovi síce život nevráti, no inému ho môže darovať.

Prajem Vám požehnané prežitie sviatkov spojených so svätosťou.

27/10/2016 13:19