Pápež František sa prihovoril jezuitom na 36. generálnej kongregácii

Vatikán 24. októbra –  „Kráčať spoločne - slobodní a poslušní - prichádzajúc na periférie, kam sa iní nedostanú, pod Ježišovým pohľadom a sledujúc horizont, ktorým je vždy väčšia sláva Boha, ktorý nás prekvapuje bez prestania.“ To je poslanie jezuitov vyjadrené ústami pápeža Františka pri jeho dnešnom stretnutí s vyše dvesto členmi 36. generálnej kongregácie Spoločnosti Ježišovej.

Jezuiti z celého sveta už tri týždne zasadajú v Ríme. Zvolili si nového generálneho predstaveného, ktorým je páter Arturo Sosa z Venezuely a v súčasnosti pracujú na príprave dokumentov pre usmernenie života rehole v ďalšom období. Generálne zhromaždenie zvyčajne prichádza za Svätým Otcom na audienciu do Vatikánu. Tentoraz však pápež František sám prekonal niekoľko sto metrov, ktoré delia jeho rezidenciu v Dome sv. Marty od Generálneho domu Spoločnosti Ježišovej.

Jezuiti privítali medzi sebou Svätého Otca o 9. hod. ráno. Zúčastnil sa spolu s nimi na spoločnej modlitbe v stíšení, ktorým denne začínajú svoj program v rokovacej sále. V zhromaždení boli aj pátri Rudolf Uher a Peter Dubovský zo Slovenska.

Svätý Otec sa rehoľným spolubratom prihovoril vo svojej rodnej reči. Dôraz položil na poslanie jezuitov, zacielené už od počiatku rehole v roku 1540 na samotnú vieru, jej „obranu a šírenie“ a na všetko, „čo osoží dušiam v kresťanskom živote a náuke“ (šp. aprovechamiento, lat. ad profectum). Tento osoh „nie je individuálny, ale spoločný“, pripomenul Svätý Otec s poukázaním na diela milosrdenstva, ktoré boli od počiatkov spojené s rehoľnou charizmou jezuitov: „Skutky milosrdenstva - starostlivosť o chorých v nemocniciach, žobranie a rozdeľovanie almužny, vyučovanie maličkých, trpezlivé znášanie príkorí... – boli životným prostredím v ktorom sa sv. Ignác a jeho prví spoločníci pohybovali a existovali, ich každodenným chlebom. Boli pozorní, aby všetko ostatné nebolo na prekážku!“

Po pripomenutí slávneho výroku španielskeho jezuitu zo 16. storočia Hieronyma Nadala, ktorý charakterizoval Spoločnosť Ježišovu jedným slovom ako „horlivosť“ (La Compañía es Fervor) predložil pápež František členom 36. generálnej kongregácie tri body vychádzajúce z nosných zásad ignaciánskej spirituality.

Pri prvom bode: „vytrvalo si vyprosovať útechu“ vyzdvihol pápež František radosť. Radosť je podstatná, nie je iba niečím navyše ako nejaká prídavná ozdoba:

„Služba radosti a duchovnej útechy korení v modlitbe. Spočíva v povzbudzovaní sa a povzbudzovaní všetkých «vytrvalo si vyprosovať útechu od Boha».“

Toto vychádza z objavu samotného Ignáca, ktorý sa v Duchovných cvičeniach označuje ako „rozlišovanie duchov“, pripomenul pápež František. Pri zdôraznení kľúčového významu útechy a radosti citoval aj významného francúzskeho mysliteľa Michela de Certeau SJ, keď povedal:

„Jezuita je služobník radosti Evanjelia, či už vtedy, keď pracuje «remeselne» formou rozhovorov a dávaním duchovných cvičení jednotlivej osobe, pomáhajúc jej nájsť to «vnútorné miesto, odkiaľ jej prichádza sila Ducha [Svätého], ktorý ju vedie, oslobodzuje a obnovuje» (Pierre Favre, Denník, Paríž, Desclée, 1959; porov.  Úvod Michela de Certeau, s. 74), či už vtedy, keď pracuje v rámci štruktúr organizovaním diel formácie, milosrdenstva, reflexie, ktoré sú inštitucionálnym predĺžením toho zlomového momentu, v ktorom sa prekonáva vlastná vôľa a vstupuje do činnosti Duch [Svätý]. Správne tvrdil M. de Certeau: Duchovné cvičenia sú «apoštolskou metódou par excellence», pretože umožňujú «návrat k srdcu, k princípu poddajnosti Duchu [Svätému], ktorý prebúdza a pobáda toho, kto si robí exercície k osobnej vernosti Bohu» (Tamže, s. 76)“.

V ďalšom bode pápež poukázal na prežívanie pohnutia nad postojom Krista na kríži: „nechať sa vnútorne pohnúť Pánom, ktorý je na kríži, ním osobne a ním, ktorý je prítomný v toľkých našich bratoch, ktorá trpia – veľká väčšina ľudstva! Páter Arrupe vravieval, že tam, kde je utrpenie, tam je Spoločnosť.“ Páter Pedro Arrupe bol generálnym predstaveným jezuitov v období 1965-1983 a je známy svojou silnou skúsenosťou z Hirošimy ako aj založením Jezuitskej služby utečencom. „Jubileum milosrdenstva je vhodný čas na uvažovanie nad službami milosrdenstva“, pokračoval pápež František. Pripomenul, že byť milosrdným predpokladá v prvom rade zakúsiť na vlastnej koži milosrdenstvo Boha: „Jedine ak zakusujeme túto uzdravujúcu moc naživo na našich vlastných ranách, ako osoby a ako organizmus (komunita), zbavíme sa strachu nechať sa pohnúť nesmiernosťou utrpenia našich bratov a pustíme sa do trpezlivého kráčania s naším ľudom, učiac sa od neho, ako najlepšie mu môžeme pomáhať a slúžiť (porov. 32. generálna kongregácia, 4. dekrét, č. 50)“.

Napokon ako posledný tretí bod svojho príhovoru zdôraznil Svätý Otec požiadavku „konať dobro s vľúdnosťou a cítením s Cirkvou“. „Je vlastným Spoločnosti konať veci s cirkevným cítením. Robiť to bez strácania pokoja a s radosťou, berúc do úvahy hriechy, ktoré vidíme ako na nás ako osobách, tak aj na štruktúrach, ktoré sme vytvorili, z tohto vyplýva niesť kríž, zakusovať chudobu a ponižovania, kontext ku ktorému nás Ignác povzbudzuje, aby sme si vybrali, či ho budeme trpezlivo znášať alebo po ňom túžiť (porov. Rukopisné direktórium, 23). Tam, kde bolo protirečenie najvypuklejšie, Ignác dával príklad uzobranosti vo vlasnom vnútri prv než budeme hovoriť alebo konať, aby sme pracovali s vľúdnou mysľou.“

Celý príhovor Svätého Otca:  v španielčine, v angličtine

-jb-