Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Mobilná aplikácia:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Pre gréckokatolíkov

Arcibiskup Cyril Vasiľ: Pastoračná otázka migrácie východných katolíkov

Východní katolícki biskupi Európy - ilustračná snímka - RV

23/10/2016 19:45

Sekretár Kongregácie pre východné cirkvi arcibiskup Cyril Vasiľ SJ pre Vatikánsky rozhlas približuje mimoriadne aktuálnu tému pastoračnej starostlivosti o východných katolíkov, ktorí sa pri migrácii presúvajú na iné územia, často práve do Európy. Otázka patrila k ústredným témam stretnutia východných katolíckych hierarchov Európy vo Fatime v dňoch 20. - 23. októbra 2016.

Arcibiskup Cyril Vasiľ: Stretnutie biskupov vo Fatime a otázka migrácie východných katolíkov

Dnes sa v portugalskej Fatime ukončilo štvordňové stretnutie katolíckych východných biskupov Európy konané pod záštitou Rady európskych biskupských konferencií. Toto pravidelné stretnutie sa venovalo osobitne dôležitej téme, ktorá hýbe celoeurópskou pozornosťou, téme migrácie. Biskupi sa však nezaoberali natoľko všeobecnými demografickými, či politickými dôsledkami migračného procesu, ale hodnotili  faktor migrácie z hľadiska života východných katolíckych cirkví a predovšetkým z aspektu zabezpečenia pastoračnej starostlivosti pre východných katolíkov.

Migrácia je fenomén starý ako celé ľudstvo, je neoddeliteľnou súčasťou jeho histórie. Hľadanie lepšieho miesta pre život bolo neraz  hybnou silou dejín a pokroku a to aj so všetkými sprievodnými javmi, ktoré sú s týmto procesom spojené. Tieto nútia migrujúce skupiny - ale aj spoločenstvá ktoré ich prijímajú - k vytváraniu vzájomných vzťahov, k prehĺbeniu pocitu vlastnej identity, ale aj k potvrdeniu alebo niekedy práve k znovu vytvoreniu nových seba identifikačných etnických, sociálnych, kultúrnych a náboženských charakteristík. 

Cirkev prežíva spolu so všetkými svojimi členmi všetky ich životné situácie, a preto jej nemôže byť cudzím ani taký hlboký a radikálny jav ako je ľudská migrácia. K tradičným praktickým spôsobom, podľa ktorého duchovenstvo sprevádzalo skupiny emigrantov kolonizujúcich nové krajiny, od polovice 19. storočia sa ukázalo, že je nevyhnutné, aby sa táto otázka riešila viac vedomým spôsobom, pri ktorom by sa stanovili určité normy usporadúvajúce organizáciu pastorácie emigrantov.

Cirkev si je veľmi dobre vedomá, že „dnešná migrácia predstavuje najväčší pohyb ľudí všetkých čias“, a preto je potrebné „aktualizovať pastoračnú starostlivosť o migráciu, s prihliadnutím na nové migračné toky a ich charakteristiky“.

Výsledkom tohto nového uvedomenia si nevyhnutnosti hľadania najlepšieho spôsobu, ako pastoračne čeliť fenoménu migrácie, je nedávna inštrukcia Erga Migrantes Caritas Christi (odteraz len EMCC) Pápežskej rady pre pastoráciu emigrantov a putujúcich, ktorá bola schválená pápežom Jánom Pavlom II. 1. mája 2004 a vyhlásená 3. mája 2004. Tento dokument sa okrem iného osobitne zmieňuje o migračnej situácii východných katolíkov.

V skutočnosti,  ako uvádza čl. 19 „v minulom storočí, po druhej svetovej vojne, sa fenomén migrácie stal ešte dramatickejším  a to nielen pre skazy spôsobené konfliktom, ale aj vzhľadom na zvyšovanie sa počtu utečencov (predovšetkým z tzv. východných krajín), mnohí z ktorých patril do rôznych východných katolíckych cirkví.“

Vzhľadom k tomu, že migrácia východných katolíkov sa  rokmi nezmenšuje, ale práve naopak, „ku krajinám Západu sa dali do pohybu celé légie aj spomedzi veriacich východných katolíckych cirkví z Ázie a Blízkeho východu, strednej a východnej Európy, pričom  vzniká evidentný problém zabezpečenia ich pastoračnej starostlivosti, ktorá vždy ostáva na rozhodujúcej zodpovednosť ordinára v mieste ich príchodu.  Je teda potrebné brať do úvahy pastoračné a právne dôsledky stále viac konzistentnej prítomnosti mimo ich tradičných území a potreby kontaktov, ktoré prebiehajú medzi celou komunitou a jej jednotlivými členmi na rôznych úrovniach, úradných alebo súkromných, individuálnych alebo kolektívnych. Špecifické pravidlá, ktoré umožňujú Katolíckej cirkvi dýchať už určitým spôsobom oboma stranami pľúc, sú obsiahnuté v CCEO [Kódex kánonov východných cirkví]“ (n. 25).

Cirkev už dlho rieši zložitý fenomén východnej migrácie na takzvaný „Západ“, a to aj tým, že pre veriacich vytvára primerané hierarchické štruktúry. Pripomeňme si len, že v čase II. vatikánskeho koncilu existovalo na Západe 17 hierarchických štruktúr troch východných katolíckych cirkví, dnes vidíme  v tzv. „východnej diaspore“ už desať východných katolíckych cirkví organizovaných do 50 cirkevno-právnych jednotiek. V prípade veriacich niektorých cirkví je dnes už dokonca ťažké hovoriť o „diaspore na Západe“, pretože teraz sa prakticky väčšina ich veriacich nachádza na „Západe,“ zatiaľ čo na „Východe“ (najmä tzv.  Blízkom východe) sa postupne znižuje prítomnosť východných kresťanov v prospech expanzie islamu. Táto úplne nová situácia je výzvou ako pre ekleziológiu tak aj pre cirkevné právo,  ba aj  pre samotné pojmy „východ“ a „západ“ ako teritoriálne a ekleziologické kategórie.

Ako zabezpečiť zachovanie tejto obohacujúcej cirkevnej rozmanitosti v ére zjednotenia a globalizácie? Aj na tieto otázky hľadá odpoveď Inštrukcia EMCC.

V súčasnosti je jednou z pálčivých otázok v živote východných cirkví otázka ich prežitia ako organizovaných  celkov na ich tradičných územiach. Máme tu na mysli predovšetkým situáciu na Blízkom východe, kde dochádza k masovému odlivu veriacich z mnohonásobných dôvodov. Dlhodobý kultúrny a spoločenský tlak vyvolávaný vládnucou moslimskou väčšinou, ktorý stavia  neraz kresťanov do pozície občanov  druhej  kategórie oberá  mnohých členov týchto komunít o záujem a o nádej, či zmysluplnosť investovania svojich plánov do života v týchto krajinách. K tomu sa pridáva politická nestabilita regiónu, vnútroštátne i medzinárodné vojnové konflikty, terorizmus. Migrácia do bohatších a kultúrne im bližších krajín európskeho Západu či Ameriky je teda pochopiteľným lákadlom, aj za cenu opustenia vlasti a popretŕhania spoločenských, kultúrnych a náboženských väzieb na svoje doterajšie kresťanské menšinové komunity.

Dokument EMCC, po technickej a cirkevnoprávnej stránke, upresňuje pravidlá takého prijímania východných kresťanov, ktoré by im pomohlo nielen rýchlejšie sa integrovať do  novej  spoločenskej a kultúrnej situácie krajín, v ktorých sa ocitli, ale ktoré by im súčasne pomohlo zachovať základné identifikačné prvky ich duchovnej i ekleziálnej osobitosti.

V zmysle čl. 49 Inštrukcie, zatiaľ čo smerom k migrantom latinského obradu sa javí ako pastoračný cieľ ich „plné a rýchle integrovanie do miestnych územných farností, pre východných veriacich by cieľom pastoračnej starostlivosti malo byť „erigovanie vlastných farností či hierarchie pre veriacich patriacich do jednotlivých cirkví sui iuris“.

Takže by sa dalo povedať, že pre rímskokatolíckeho biskupa  do starostlivosti ktorého boli  dočasne zverení východní katolícki migranti, by malo byť konečným cieľom jeho starostlivosti – paradoxne, ale logicky - aby im pomohol „dostať sa z jeho pastoračnej starostlivosti“, teda aby im poskytol všetku možnú pomoc k tomu, aby sa čím skôr zorganizovali do vlastných farností a nakoniec, aby sa zo skupiny týchto farností mohol založiť exarchát alebo eparchia príslušnej cirkvi sui iuris na čele s vlastným hierarchom.

Vytváranie osobitných cirkevnoprávnych štruktúr pre východných kresťanov, ktorí sa ocitli v novom kontexte tzv. kresťanských krajín západného sveta by nemalo byť chápané ako pokus o „getizáciu“ východných kresťanov, ktorá bude sťažovať ich všeobecnú integráciu, ale ako prejav úcty voči ich starobylej duchovnej tradícii, zánik ktorej by bol nenahraditeľnou starou pre celý kresťanský svet. Pre tradičné „domáce“ cirkevné spoločenstvá a pre ich predstaviteľov bude nevyhnutné zmieriť sa so skutočnosťou, že na doteraz nábožensky jednoliatych územiach dôjde k multiplikácii katolíckych jurisdikcií. Ale nestačí len „zmieriť sa“ s týmto neodvratným javom. Dôležité je, aby episkopát väčšinových cirkví nechápal tento proces len ako trpený ústupok voči doteraz jednoliatej a uniformnej cirkevnej správe, ale práve naopak, aby túto skutočnosť vítal a podporoval, nevidel ju ako trieštenie, či narúšanie jednoty, ale práve naopak, ako najlepší prostriedok zabezpečenia komplexnej duchovnej starostlivosti pre všetkých katolíckych veriacich.

AUDIO:

23/10/2016 19:45