Komentár Mariána Gavendu: Keď druhý do teba kameňom, ty do seba zrkadlom

Mons. Marián Gavenda sa vo svojom komentári zamýšľa nad návratom k úprimnému životu podľa evanjelia. 

Pred pár dňami sa v záplave správ objavila a čoskoro aj utopila informácia nasledujúceho znenia: „V piatok, 30. septembra 2016 večer, zaútočil mladý čierny moslim z Ghany na štyri katolícke kostoly v historickom centre Ríma. Brutálny útok sa osobitne bolestne týka Slovákov. Jedným z postihnutých kostolov je totiž starobylá bazilika svätej Praxédy, pochádzajúca z 9. storočia. Obeťou jeho vyčíňania v bazilike sa stali vzácne sochy sv. Antona a sv. Praxédy, ktoré opakovanými údermi ťažko poškodil, odseknúc im hlavy a ruky. Potom poprevracal svietniky a iné predmety a dal sa na útek. Pokračoval v tej istej štvrti Monti, kde v kostole San Martino ai Monti poškodil sochu Madony s dieťaťom Ježišom. Ráno 1. októbra pokračoval v ďalších dvoch bazilikách, kde tiež poškodil sochy, svietniky a krucifix. Keď ho chytala polícia, protestoval, že "nie je správne, aby sme Bohu vzdávali úctu takýmto spôsobom". Koniec správy. Udalosť, ako mnohé podobné, vyvolá bezprostredné rozhorčenie nad barbarským činom. Človek si opätovne uvedomí, ako sa aj nad európskym kresťanstvom čoraz viac zmráka, ako tlak na kresťanov silnie a ako justícia i tvorcovia verejnej mienky používajú tak nápadne dvojitý meter, že to už i krátkozrakým a plytko-duchým bije do očí. Heslom dňa sa stáva: „Každý drobný prejav kresťanského názoru maximálne kriminalizovať a každý prejav protikresťanského násilia maximálne tolerovať.“ Dolieha zvláštna úzkosť, či nebodaj predtucha...

Bolo by však mylné zostať pri rozhorčovaní sa či úzkostlivých pocitoch. Boh bol, je a bude Pánom dejín, ktorý dokáže obrátiť na dobré aj najväčšie zlo. Veď i počas nie tak dávneho totalitného prenasledovania sa často potvrdilo, že čím zúrivejší bol boj proti Cirkvi a veriacim, tým radikálnejšie napomáhal ich očistu. Každý kameň, hodený do kresťana a Cirkvi treba teda uchopiť ako zrkadlo a kriticky sa doň zadívať. Keď sa autor mnohých vzácnych biblických zamyslení, Jozef Ondrej Markuš zamýšľa nad starozákonnými dejinami, pri dobytí Jeruzalema Babylončanmi, znesvätení a vyrabovaní chrámu rozvíja odvážnu úvahu: Izrael sa dávno predtým, ako vtrhli Babylončania do jeho krajiny a chrámu stal Babylonom, spohanštel, osvojil si ducha sveta, ducha Babylonu. Babylon si teda prišiel vziať len to, čo už bolo fakticky jeho. Až keď sa Izrael v babylonskom zajatí stal opäť Božím Izraelom, mohol sa vrátiť do vlasti, znova postaviť chrám a nadšene v ňom vzdávať úctu pravému Bohu.

V Európe, na Americkom kontinente i vo Svätej Zemi vstupujú do kresťanských chrámov prevažne kresťania. Keď ich pozorujeme, česť výnimkám sa správajú evidentne pohansky. Aj keď sa záujmom o kultúrne a umelecké pamiatky snažia nabudiť dojem akejsi kultivovanosti. Práve vtedy sa správajú najpohanskejšie. Vidno, že na soche vidia len sochu – a ešte radšej, keď pri nej môžu vyfotografovať SEBA! -, že nedovidia ďalej než po obraz a k tomu, koho zobrazuje nemajú žiaden osobný vzťah. Svätostánok väčšinou ani nerozoznajú, nepokľaknú, kľudne sa tu otočení chrbtom rozprávajú o najbanálnejších veciach. Nie je teda silným prorockým výkrikom, ak medzi takýchto spohanštených kresťanov vtrhne moslim, porozbíja sochy, ktoré im už nič nehovoria a zvolá, že sa nepatrí uctievať Boha tak, ako si ho oni uctievajú, teda vôbec neuctievajú?! Hoci to on myslí po svojom a úplne inak. I vojaci, ktorí dali Ježišovi purpurový plášť a tŕňovú korunu na hlavu, aby ho potupili a vysmievali, to mysleli po svojom – a predsa oni a nie náboženské elity národa ho vyhlásili za kráľa, podobne ako Pilát s nápisom, čo dal na výsmech zavesiť na Ježišov kríž. O soli, ktorá stratí svoju chuť nehovorí Ježiš, že sa stane zbytočná. Hovorí, že ju vyhodia von, aby po nej ľudia šliapali.

Možno sa takéto závery zdajú príliš odvážne či provokačné. Pravda si však niekedy vyžaduje veľkú odvahu. Mal ich aj v tom čase mladý 31- ročný biskup Pavol Hnilica, ktorý práve počas brutálneho a barbarského vyčíňania nastupujúceho komunizmu dokázal napísať v roku 1953 neobvykle odvážne hodnotenia, a to priamo do správy pre pápeža Pia XII. Odznievajú tu napríklad takéto slová: „Základnou príčinou komunistického úspechu je sociálna nespravodlivosť v dnešnom svete. Vidíme, ako ďaleko bola svojím životom od sociálnej náuky Cirkvi aj samotná hierarchia, čím sme dláždili komunistom cestu k úspechu. Zanedbávali sme svojich veriacich. Neohlasovali sme im evanjelium tak, aby mu každý rozumel. Ani náš verejný a súkromný život nebol dostatočne preniknutý duchom evanjelia. Kládli sme morálne požiadavky, ale nevysvetľovali sme ich význam pre život. Komunisti aktívne vyhľadávali svojich stúpencov, my sme sa venovali len tým, čo prišli do kostola. Ostatných sme odsudzovali, zabúdajúc, že lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neangažovali sme laikov. Komunisti hlásali: „každý komunista je pionier.“ My sme zabúdali hlásať: „Každý laik je apoštol.“ Až v koncentračných táboroch sme si museli priznať, že sme využívali postavenie našej duchovnej dôstojnosti, aby sme sa zaradili medzi tých, ktorým sa posluhuje. Často sme sa najedli do sýtosti a žili sme v pekných a vždy dobre vyhriatych miestnostiach a nemysleli sme na Krista, ktorý hladoval a triasol sa zimou v telách našich bratov niekedy priamo pod našimi farskými oknami. Keď sme im aj niečo dali, boli to obyčajne len odrobiny z nášho bohatého stola. ... Komunizmus je reakcia proti určitým sociálnym krivdám. Je však aj reakcia na náš nedostatok kresťanskej lásky voči chudobným,“ P.M. Hnilica (A. Michel), Náboženské problémy v krajine, ovládanej komunistami, Trnava: Dobrá kniha, 2006).

Základná téza marxizmu hlásala, že „hlavnou hybnou silou proletárskej revolúcie je triedna nenávisť a triedny boj“. Marx a marxisti len objavili, že v ukrivdených a vykorisťovaných masách novovzniknutého proletariátu je obrovský potenciál krivdy a hnevu a stačí málo, aby sa mohol zapojiť do plachiet revolúcie. Ale to, že situácia takejto krivdy nastala, za to bola zodpovedná spohanštelá kresťanská šľachta i kresťanské bohaté vrstvy. História sa opakuje až nápadne podobne. Nemôžeme čakať, kým Európa vďaka odmietnutiu života podľa evanjelia úplne vyhynie a potom tento prázdny priestor začne pokojne napĺňať niekto iný. Napokon, podľa štatistík by to samotným Európanom netrvalo veľmi dlho. Nastáva miešanie a pnutia so všetkými dôsledkami. Správy o nich nás zaplavujú z každej strany. Najsprávnejšie pochopíme ich význam ale aj odkaz pre nás, ak ich budeme vnímať ako nastavené zrkadlá. Aby sme začali s nápravou tam, kde sa všetko zlo začína, návratom k úprimnému životu podľa evanjelia. Lebo Európu i so všetkým krásnym čo sa v nej zrodilo a vyrástlo nezachráni nič iné. Ani kresťanstvo ako také. Len kresťania, žijúci ako kresťania.