Spoločná deklarácia pápeža Františka a canterburského arcibiskupa Welbyho

Rím 7. októbra – V plnom znení prinášame text spoločnej deklarácie, ktorú podpísali pápež František a canterburský arcibiskup Justin Welby na záver slávenia ekumenických vešpier 5. októbra 2016 v rímskom Kostole sv. Gregora na vŕšku Celio pri príležitosti 50. výročia obnovy ekumenických vzťahov katolíkov a anglikánov.

Spoločná deklarácia Jeho Svätosti pápeža Františka a Jeho Milosti Justina Welbyho, arcibiskupa Canterbury

Pred päťdesiatimi rokmi sa naši predchodcovia, pápež Pavol VI. a arcibiskup Michael Ramsey, stretli v tomto meste posvätenom účinkovaním a krvou apoštolov Petra a Pavla. Neskôr sa pápež Ján Pavol II. a arcibiskupi Robert Runcie a George Carey, pápež Benedikt XVI. a arcibiskup Rowan Williams spoločne modlili v tomto Kostole sv. Gregora na Céliu, odkiaľ pápež Gregor poslal Augustína evanjelizovať anglosaské národy. Na púti k hrobom týchto apoštolov a otcov, katolíci a anglikáni sa uznávajú za dedičov pokladu Evanjelia Ježiša Krista a povolania podeliť sa oň s celým svetom. Prijali sme Dobrú zvesť Ježiša Krista prostredníctvom životov svätých mužov a žien, ktorí ohlasovali Evanjelium slovom i skutkom, a my sme boli poverení a uschopnení Duchom Svätým byť Kristovými svedkami „až po kraj zeme“ (Sk 1,8). Zhodli sme sa v presvedčení, že „kraj zeme“ dnes nepredstavuje len geografický termín, ale aj povolanie priniesť zachraňujúce posolstvo Evanjelia zvlášť tým, ktorí sú na okraji a perifériách našej spoločnosti.

Pri svojom historickom stretnutí v roku 1966 pápež Pavol VI. a arcibiskup Ramsey založili Medzinárodnú anglikánsko-katolícku komisiu s cieľom uskutočňovať seriózny teologický dialóg, ktorý „spočívajúc na evanjeliách a na starobylých spoločných tradíciách povedie k tej jednote v Pravde, za ktorú sa modlil Kristus“. Po päťdesiatich rokoch ďakujeme za výsledky Medzinárodnej anglikánsko-katolíckej komisie, ktorá preskúmala náuky, ktoré vytvorili rozdelenia v priebehu dejín, z novej perspektívy vzájomného rešpektu a lásky. Dnes sme vďační najmä pokiaľ ide o dokumenty druhej fázy stretnutí Medzinárodnej anglikánsko-katolíckej komisie (ARCIC II.), ktoré preveríme, a očakávame závery rozhovorov tretej fázy (ARCIC III.), ktorá sa snaží pokročiť v nových situáciách a nových výzvach pre jednotu medzi nami.

Pred päťdesiatimi rokmi naši predchodcovia uznali „vážne prekážky“, ktoré bránili opätovnému obnoveniu úplného zdieľania viery a sviatostného života medzi nami. Avšak, vo vernosti modlitbe Pána, aby jeho učeníci boli jedno, nenechali sa odradiť začať cestu i bez toho, že by vedeli, aké kroky sa budú dať podniknúť v jej priebehu. Veľké pokroky sa dosiahli v mnohých oblastiach, ktoré nás vzďaľovali. Avšak, nové okolnosti priniesli medzi nás nové nezhody, najmä pokiaľ ide o svätenie žien a najnovšie otázky týkajúce sa ľudskej sexuality. Popri týchto rozdieloch pretrváva odveká otázka o spôsobe vykonávania autority v kresťanskom spoločenstve. Toto sú dnes niektoré problematické aspekty, ktoré predstavujú vážne prekážky pre našu úplnú jednotu. Avšak rovnako ako naši predchodcovia ani my, hoci ešte nevidíme riešenia prekážok pred nami, nie sme odradení. S dôverou a radosťou v Duchu Svätom veríme, že dialóg a vzájomné úsilie prehĺbia naše porozumenie a pomôžu nám rozpoznať Kristovu vôľu pre jeho Cirkev. Dôverujeme v Božiu milosť a prozreteľnosť vediac, že Duch Svätý otvorí nové dvere a uvedie nás do plnej pravdy (por. Jn 16,13).

Spomenuté rozdiely nám nemôžu zabrániť, aby sme sa navzájom uznali ako bratia a sestry v Kristovi, pretože ide o náš spoločný krst. Rovnako by nás nikdy nemali zastaviť v objavovaní a radovaní sa z hlbokej kresťanskej viery a svätosti, ktoré nachádzame v tradíciách tých druhých. Tieto rozdiely nás nesmú priviesť k umenšeniu nášho ekumenického úsilia. Kristova modlitba počas poslednej večere, aby všetci boli jedno (por. Jn 17,20-23) je imperatívom pre jeho učeníkov dnes rovnako ako vtedy, vo chvíli jeho blížiaceho sa umučenia, smrti a vzkriesenia, a následného zrodu jeho Cirkvi.

Naše rozdiely by nemali znemožňovať ani našu spoločnú modlitbu: nielenže sa môžeme modliť spoločne, ale musíme sa spoločne modliť, dajúc hlas viere a radosti, ktoré zdieľame v Kristovom evanjeliu, v starobylých vyznaniach viery a v moci Božej lásky sprítomnenej Duchom Svätým, za prekonanie každého hriechu a rozdelenia. Takto spolu s našimi predchodcami povzbudzujeme naše duchovenstvo a veriacich, aby nezanedbali a nepodcenili toto spoločenstvo, aj keď nedokonalé, ktoré už zdieľame.

Širšie a hlbšie než naše rozdiely sú viera, ktorú zdieľame a naša spoločná radosť v evanjeliu. Kristus sa modlil, aby jeho učeníci mohli byť všetci jedno, „aby svet uveril“ (Jn 17,21). Živá túžba po jednote, ktorú vyjadrujeme v tejto Spoločnej deklarácii je úzko spätá so spoločnou túžbou, aby muži a ženy mohli dospieť k viere, že Boh poslal svojho Syna, Ježiša, na svet, aby ho zachránil od zla, ktoré utláča a oslabuje celé stvorenie. Ježiš dal svoj život z lásky a zmŕtvychvstaním premohol i smrť. Kresťania, ktorí prijali túto vieru sa stretli s Ježišom a s víťazstvom jeho lásky vo svojich vlastných životoch, a pobáda ich to deliť sa s ostatnými o radosť z tejto Dobrej zvesti. Naša schopnosť zjednotenia sa vo chvále a modlitbe k Bohu a vydávaní svedectva svetu je založená na dôvere, že zdieľame spoločnú vieru a v podstatnej miere sa vo viere zhodujeme.

Svet musí vidieť, ako vo vzájomnej súčinnosti dosvedčujeme túto spoločnú vieru v Ježiša. Môžeme a musíme spoločne pracovať na ochrane a zachovaní nášho spoločného domova: žijúc, učiac a konajúc tak, aby sa čím skôr prestalo s ničením životného prostredia, ktoré uráža Stvoriteľa a degraduje jeho tvory, a vytvárali sa individuálne i sociálne vzory správania, ktoré podporujú udržateľný a integrovaný rozvoj pre dobro všetkých. Môžeme a musíme byť spoločne zjednotení  vo veci podpory a ochrany dôstojnosti všetkých ľudí. Ľudskú osobu vážne postihuje osobný a spoločenský hriech. V kultúre ľahostajnosti nás múry odcudzenia izolujú od ostatných, od ich zápasov a utrpení, ktoré dnes podstupuje aj veľa našich bratov a sestier v Kristovi. V kultúre plytvania sú životy tých najzraniteľnejších v spoločnosti často vytískané na okraj a vyraďované. V kultúre nenávisti sme svedkami nevýslovných skutkov násilia, často ospravedlňovaných pokriveným chápaním náboženskej viery. Naša kresťanská viera nás vedie k uznaniu neoceniteľnej hodnoty každého ľudského života a k tomu, aby sme si ho ctili prostredníctvom skutkov milosrdenstva, poskytujúc vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, jedlo, čistú vodu a prístrešie, vždy sa snažiac o riešenie konfliktov a budovanie pokoja. Ako Kristovi učeníci pokladáme ľudskú osobu za posvätnú a ako Kristovi apoštoli  musíme byť jeho advokátmi.

Pred päťdesiatimi rokmi sa pápež Pavol VI. a arcibiskup Ramsey inšpirovali slovami Apoštola: „zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi“ (Flp 3,13-14). Dnes, „to čo je za nami“ - bolestné stáročia rozdelenia - bolo čiastočne obnovené päťdesiatimi rokmi priateľstva. Vzdávame vďaky za päťdesiat rokov Anglikánskeho centra v Ríme, ktorého cieľom je byť miestom stretávania sa a priateľstva. Stali sme sa priateľmi a spolupútnikmi, čeliac rovnakými ťažkostiam a vzájomne sa posilňujúc, učiac sa oceniť dary, ktoré Boh dal tomu druhému a prijímať ich ako vlastné, v pokore a s vďačnosťou.

Sme nedočkaví postupovať napred, aby sme mohli byť plne jednotní v hlásaní spásonosného a uzdravujúceho Kristovho evanjelia všetkým ľuďom, slovom i skutkom. Preto sa nám dostáva veľkého povzbudenia zo stretnutí týchto dní medzi toľkými katolíckymi a anglikánskymi duchovnými pastiermi z Medzinárodnej anglikánsko-rímskokatolíckej komisie pre jednotu a misiu (IARCCUM), ktorí na základe toho, čo je spoločné a čo generácia bádateľov ARCIC (Medzinárodnej anglikánsko-katolíckej komisie) starostlivo priviedla na svetlo, majú veľkú ochotu aj naďalej pokračovať v poslaní spolupracovať a vo vydávaní svedectve až po „kraj zeme“. Dnes sa tešíme z ich poverenia a vyslania napred po dvojiciach, tak ako Pán poslal sedemdesiatich dvoch učeníkov. Ich ekumenická misia zameraná na tých, čo sú na okraji spoločnosti nech je svedectvom pre všetkých nás, a nech sa z tohto posvätného miesta, tak ako tá Dobrá zvesť pred toľkými stáročiami, šíri posolstvo, že katolíci a anglikáni budú spoločne pracovať na tom, aby dali hlas spoločnej viere v Pána Ježiša Krista, prinášajúc úľavu tam, kde je utrpene, pokoj tam, kde je konflikt, dôstojnosť tam, kde sa táto upiera a pošliapava.

V tomto Kostole sv. Gregora Veľkého vrúcne vyprosujeme požehnanie Najsvätejšej Trojice pre pokračovanie práce ARCIC a IARCCUM a pre všetkých tých, ktorí sa modlia a prispievajú k obnoveniu jednoty medzi nami.

Rím, 5. októbra 2016

Jeho Milosť Justin Welby, Jeho Svätosť František

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -as, jb-