2016-09-08 17:17:00

Komentár Mariána Gavendu: Františkove reformy


Mons. Marián Gavenda v komentári s názvom „Františkove reformy“ upozorňuje na potrebu vnímať najnovšie pápežove administratívne reformy Rímskej kúrie v kontexte samotného evanjelia, nie iba ako administratívne zmeny či filantropiu. Dôraz pápeža Františka na integrálny ľudský rozvoj mieri k podstate poslania Cirkvi, ktorá nie je uzatvorená do seba, ale plní svoje poslanie voči svetu.

Františkove reformy

Posledného augusta bolo zverejnené rozhodnutie Svätého Otca Františka o zriadení novej zložky Rímskej kúrie, Pápežskej rady pre službu integrálneho ľudského rozvoja. Tento organizmus má lepšie koordinovať službu Katolíckej cirkvi v prospech integrálneho ľudského rozvoja. Od 1. januára 2017 má tak nahradiť štyri doterajšie pápežské rady (pre spravodlivosť a pokoj, Cor unum, radu pre pastoráciu migrantov a cestujúcich a pastoráciu v zdravotníctve). Vedením novej ustanovizne pol poverený 67- ročný kardinál Peter Turkson, pochádzajúci z Ghany, z misijného terénu Cirkvi.  

Komentátori, profesionálne zameraní na povrchné veci, uvažujú v súvise s týmto reformným krokom o pápežovom „zoštíhľovaní“ vatikánskej administratívy, rozoberajú a patrične pristrihujú ideovo-mocenským záujmom svojich chlebodarcov najmä starostlivosť pápeža Františka o migrantov. Ak zájdeme ad fontes, v samotnom motu proprio Humanum progressionem, ktorým sa zriaďuje nové dikastérium, pápež vníma tie isté svetové problémy a cirkevné angažovanie sa v nich z iného uhla. Doslova uvádza: „V celom svojom bytí a konaní je Cirkev povolaná podporovať integrálny ľudský rozvoj vo svetle evanjelia. Takýto rozvoj sa uskutočňuje prostredníctvom starostlivosti o neoceniteľné dobrá spravodlivosti, pokoja a ochrany stvorenstva. Nástupca apoštola Petra vo svojej práci v prospech upevnenia týchto hodnôt sústavne prispôsobuje inštitúcie, ktoré s ním spolupracujú, aby mohli lepšie vychádzať v ústrety potrebám ľudí, ktorým sú povolané slúžiť.“

Ak si o dianí v Katolíckej cirkvi nechceme myslieť len to, čo nám naservírujú tí, ktorým leží v žalúdku, eventuálne si ňou chcú poslúžiť pre svoje záujmy, je osožné všímať si jednotlivé cirkevné udalosti v kontexte celkového vanutia v Cirkvi. V súvise s aktuálnym reformným krokom pápeža Františka sa žiada poukázať aspoň na dva fakty.

Predovšetkým hodno zdôrazniť - sledujúc celkový kontext pontifikátu pápeža Františka -, že pri apelovaní na pomoc núdznym pápež vidí oveľa viac ohrozených nie tých, čo potrebujú pomoc, ale tých, čo ju neposkytujú. A medzi nich patria najmä kresťania blahobytnej západnej civilizácie, ktorí doslova parazitujú na svojich biednych bratoch kresťanoch a najmä nekresťanoch, v ktorých vďaka ich nekresťanskej nenásytnosti trpí sám Kristus. Pritom v štádiu vymierania (demografického i duchovného) nie sú chudobné krajiny tretieho sveta ale bohaté, pôvodne kresťanské krajiny. Odrhnuté od svojich koreňov budujú civilizáciu, v ktorej si kopú vlastný hrob. Pápež František vidí záchranu celej západnej civilizácie a prinajmenej kresťanov v nej v jej otvorení sa a vystúpení z egoistického zahľadenia do seba. Biednym môže hmotná pomoc trochu uľahčiť ich osud. Začať pomáhať je však pre bohatých otázkou prežitia alebo smrti. Citujúc Jána Pavla II. aj pápež František zdôrazňuje: „Každá obnova v Cirkvi musí mať za cieľ misiu, aby nepadla za obeť cirkevnej zahľadenosti do seba“ (Christifideles laici 26, Evangelii gaudium27).

Podstatnú motiváciu a vnútorné súvisy pohybu v Cirkvi vyjadruje slovíčko „integrálny“, ktoré sa takto dostáva aj do oficiálneho názvu a programu jednej z výkonných zložiek koordinujúcich celocirkevné aktivity. Pri zdôrazňovaní sociálnych apelov pápeža Františka sa nápadne často podčiarkuje jeho filantropizmus a ešte nápadnejšie opomína evanjeliová motivácia jeho výziev. Ucelene sa tejto téme venuje posledná encyklika pápeža Benedikta XVI. s názvom „Caritas in veritate“ o Láske v pravde, ale s podnadpisom „o integrálnom ľudskom rozvoji v láske a pravde.“ Hlavnou myšlienkou, ktorú vytrvalo rozmieňa na drobné pápež František je, že človek nevyhnutne potrebuje žiť z Bohom, inak zbožstvuje majetok, blahobyt a seba samého a spôsobuje širokú sieť sociálnych i osobných hriechov, zla a utrpenia. Ak Cirkev plní svoje základné poslanie – pomáhať ľuďom žiť v spojení s Bohom – nepriamo, ale zásadným spôsobom rieši aj príčinu všetkých sociálnych problémov.

Teda nie filantropizmus a materiálna charita, ale evanjelizácia. Všimnime si jasnú kontinuitu v tomto ohľade: „Len s láskou, osvetľovanou svetlom rozumu a viery, možno dosiahnuť ciele rozvoja, ktoré budú mať ľudskejšiu a humanizujúcejšiu účinnosť. Deliť sa o dobrá a zdroje, z ktorých pochádza autentický rozvoj, nezaručuje samotný technický rozvoj ani pravidlá spolužitia, ale potenciál lásky, ktorá premáha zlo dobrom a otvára svedomia a slobodu pre vzájomné dobro.“ (Benedikt XVI., Caritas in veritate9). A pápež František v tej istej línii dodáva: „Evanjelium predovšetkým pozýva dať odpoveď Bohu, ktorý nás miluje a ktorý nás zachraňuje tým, že ho spoznáme v druhých a vyjdeme zo seba samých, aby sme sa snažili o dobro všetkých. Všetky činnosti sú v službe tejto odpovedi lásky. Ak sa v danom pozvaní nezrkadlí sila a príťažlivosť evanjelia, morálna stavba Cirkvi sa dostáva do nebezpečenstva, že zostane len domčekom z karát, a to je naše najväčšie nebezpečenstvo. Pretože v takom prípade sa neohlasuje evanjelium, ale iba vybrané doktrinálne alebo morálne aspekty, ktoré vyplývajú z istých ideologických nasmerovaní. Posolstvo vtedy riskuje, že stratí svoju čerstvosť a nebude „vôňou evanjelia“ (Evangelii gaudium39).

Často počujeme od tých, čo o živote a činnosti Cirkvi vedia len pár bulvárnych správ podráždenú otázku: „A čo tu robí Cirkev“?“, „Čo tu robí tá vaša Cirkev?!“. A my neraz len pokrčíme ramenami. Úprimne povedané, nevieme. Nevieme o konkrétnych aktivitách a neuvedomujeme si hlboké súvisy medzi bežnými čisto náboženskými pastoračnými činnosťami - najmä vysluhovaním sviatostí - a ich obrovskom dopade na atmosféru rodinného a spoločenského života. Ak nám poukážu hneď na takých, čo tak nerobia, neznamená, že nikto tak nerobí. Mnohí muži, ktorí možno za celý život neprečítali jedinú knihu, okamžite ráno kupujú noviny alebo otvárajú internet, aby sa dozvedeli, ako hralo ich mužstvo a všetky udalosti spojené s futbalovým či hokejovým zápasom. Lebo fandia svojmu mužstvu. Isto nemáme byť náboženskými fanatikmi, ale aspoň fanúšikmi svojej Cirkvi by sme byť mohli i mali.








All the contents on this site are copyrighted ©.