Kard. Jozef Tomko o odkaze Ettore Bernabeiho: Informácia a pravda

Kardinál Jozef Tomko sa vo svojej rubrike zamýšľa nad etickou požiadavkou na činnosť masmédií, akou je pravdivosť informovania a zodpovednosť za obsah programov. V tejto súvislosti poukazuje na pozitívny odkaz Ettore Bernabeiho, niekdajšieho dlhoročného riaditeľa štátneho rozhlasu a televízie v Taliansku.

Informácia a pravda

V mesiaci auguste 2016 zomrel v Taliansku vo veku 95 rokov Ettore Bernabei, ktorý bol dlhé roky na čele verejných ustanovizní akou je štátna televízia a rádio. Mal teda veľký vplyv na informácie a na utváranie kultúrneho zmýšľania talianskeho obyvateľstva. Bol to opravdivý kresťan, ktorý sa nikdy netajil svojou vierou. Aj jeho ideologickí protivníci uznávali, že to bol čestný, nestranný človek, novinár na vysokej kultúrnej a mravnej úrovni.

Pri jeho smrti vznikla verejná debata, či veriaci človek môže byť aj nestranný, pravdivý, objektívny novinár, či môže kvalitne slúžiť verejnosti, ktorá je názorovo rôznorodá. Inými slovami, či jestvujú zásady, ktoré má sledovať každý novinár a vôbec každý človek, ktorý podáva nejaké informácie. Tu sa okamžite vynorí otázka o pravde správ, ktoré nám dnes priam chrlia rôzne komunikačné prostriedky z oblasti politiky, ekonomiky, športu a podobne. Aj posledné olympijské hry ukázali v dobrom i zlom, že otázka pravdy je dôležitá najmä v informáciách.

Dnes sa svetová tlač dosť naširoko zaoberá aj náboženskými a cirkevnými otázkami. Ako iné oblasti, tak aj Cirkev je občas obeťou nekorektného a neobjektívneho správania sa zo strany tlače. Televízne prenosy môžu svojimi zábermi z udalostí a zo skutočností byť objektívne, ale môžu sa zneužiť iným spôsobom. Pravdivosť správ, informácií, ba aj každého tvrdenia je dôležitá pre  ľudské spolunažívanie a pre všeobecné dobro. Spoločenský život by bol falošný a neľudský, keby sa nezakladal na pravdivosti v reči, chovaní a konaní. Život v klamstve je nielen materiálne škodlivý pre jednotlivcov i pre spoločné dobro, ale privádza aj atmosféru duchovného nepokoja, neistoty a vzájomnej nedôvery.

„Pravda vás oslobodí.“ Toto tvrdenie je dôležité. Pravda nás ochráni pred  škodlivými následkami klamstva, pomôže nám zachovať si vnútorný pokoj v osobnom živote aj vo spoločenských stykoch s inými ľuďmi. My potrebujeme pravdu hľadať, poznať a žiť; iba vtedy bude náš život naozaj ľudský a naše chovanie k iným humánne. Preto sa aj kresťan musí snažiť poznať pravdu. Musí ju hľadať aj pomocou komunikačných prostriedkov, ktoré nám vždy hojnejšie núka dnešný pokrok. Veď hneď zrána alebo pri prvej možnosti otvárame rádio, alebo aj televízor, siahame po novinách. Komunikačné prostriedky sú zväčša na každom kroku a prinášajú nielen suché, objektívne informácie, ale často k nim pridávajú posudky a názory, ktorými nás ovplyvňujú. Vytvárajú tak zvanú „verejnú mienku“ a pre ich ľahký vplyv na masy voláme ich cudzím ale výrazným názvom „masmédia“ a mnohí ich považujú za „tretiu veľmoc“. Môžu urobiť dobrú službu pre ľudí, ale možno ich aj zmanipulovať a spôsobiť tak veľké škody najmä osobám, ktoré nie sú dosť pripravené na hľadanie a rozoznanie pravdy.

Spomínaný Ettore Bernabei vyjadril verejne svoje názory o úlohe veriaceho a najmä kresťanského novinára, ktorý pripravuje programy pre televíziu, ktorú vlastní štát alebo privátna skupina alebo osoba. Problém môže vzniknúť preto, lebo televízia môže svojimi scenármi a dokumentárnymi obrazmi z histórie silne ovplyvniť zmýšľanie a konanie menej vzdelaných ľudí a tým dvíhať ich mravnú výšku; môže však zvodnými alebo nemravnými obrazmi pôsobiť na zmýšľanie a konanie mnohých. Televízne obrazy oslovujú rozum, vôľu, ale aj fantáziu, preto môžu mať veľké účinky na hľadiacich, najmä ak predstavujú emotívne scény. Bernabei spomínal, ako uviedol do televízie programy „proti prúdu“ násilníckych, nemravných, nihilistických scén; odporúčal modely vysielaní s altruistickým a solidárnym cítením a chovaním. Tvrdil, že podľa skúsenosti veľkých filmov aj jeho vlastnej, široké obecenstvo prijalo jeho stratégiu pozitívne; netreba sa teda báť, že dobré podujatia skrachujú. Stačí poukázať na úspechy a obľubu seriálu „Don Matteo“, na dvadsaťjeden filmov s biblickým námetom, alebo na životopisy význačných osobností z cirkevného i civilného života dnes i v starom Ríme a inde. K tomu sa pridávajú filmové spracovania svetových literárnych diel takej kvality ako sú „Vojna a mier“, Anna Karenina“ a podobné. Viaceré z nich sa aj po mnohých rokoch objavujú v našich krajinách na televíznych obrazovkách.

Bernabei tvrdil do slova, že „televízia je dnes najvhodnejším prostriedkom ako priviesť miliardy mužov a žien na cestu pravdy a spravodlivosti“. Zároveň však si sťažoval, „že málokto sa stará o obsah programov, to je o modely správania sa, aké sa predkladajú televíznym divákom. Pramálo inteligentov, vychovávateľov, rodičov,  sa snaží sprevádzať a byť s dospievajúcimi a s deťmi, ktoré ostávajú každé popoludnie samé pred televízormi „plávať“ v sieti... Problém obsahu ostane výbušným predmetom až dokiaľ sa o neho nebudú vážne zaujímať rodičia,  vychovávatelia, podnikatelia, spolu so stranami a odbormi“. To je vážna pripomienka od takého skúseného odborníka!

Ešte slovko o právach a povinnostiach tlače, komunikačných prostriedkov a ich pracovníkov. Niektorí novinári sa odvolávajú na právo verejnosti na informácie. Toto právo nie je neobmedzené, nesmie porušiť práva jednotlivých osôb na česť a spravodlivo získaný majetok. Aj novinári majú povinnosť hľadať pravdu a spravodlivosť. Nemôžu zneužívať moc tlače na utváranie falošnej verejnej mienky, ani manipulovať správy a informácie proti pravde a spravodlivosti. Najlepší novinári sú tí, ktorí vedia byť nezávislí od tlaku vonkajších síl.

Cirkev uznáva právo občanov na informácie. Druhý vatikánsky koncil považuje komunikáciu správ za veľmi užitočnú a nevyhnutnú, ale dodáva: „Správne uplatňovanie tohto práva vyžaduje, aby bola komunikácia vzhľadom na obsah vždy pravdivá a pri zachovaní spravodlivosti a lásky úplná ..., okrem toho slušná a primeraná“ (Inter mirifica, 5). Preto koncil vyžaduje, „aby sa náboženské námety zverili vhodným a povolaným osobám a podávali sa s náležitou vážnosťou“ (IM,11). Cirkev nemá čo skrývať pred verejnosťou. Praje si len jedno: aby aj takzvané svetské noviny, televízia a rádio slúžili pravdivej a objektívnej informácii, najmä keď ide o náboženskú a etickú oblasť. Lebo my veríme, že nakoniec pravda zvíťazí.