Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Ako liečiť pýchu?

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 22. nedeľu cez rok, cyklus C (Eccl/Sir 3,17-18.20.28-29; Lk 14,1.7-14):

Ako liečiť pýchu?

Myslím, že kostoly sú jediné miesto, kde berieme Ježišove slová z dnešného evanjelia o tom, aby sme hľadali posledné miesto, vážne. Je málo tých, ktorí si spontánne vyberú v kostole prvé miesto. Väčšina z nás zostane radšej vzadu a beda, keby nás chcel niekto povýšiť! Dosť však žartovania. Je nám jasné, milí priatelia, že hlavnou témou Božieho slova je dnes pýcha. V evanjeliu sa píše, ako „v sobotu vošiel Ježiš do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali. Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta“, im povedal podobenstvo o hostine, na ktorej sa ukázalo, že „každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.” V prvom čítaní z knihy Ekleziastikus, ktoré slová evanjelia podporuje, budeme počuť: „Čím si väčší, tým buď pokornejší a nájdeš milosť u Boha. ... Na rany pyšných nieto lieku, lebo krovie hriechu v nich zapustí korene a neuvedomia si to.“  

Pohovorme si teda o pýche. Pýcha je vážny problém, a to až tak vážny, že Sväté písmo a tradícia trvajú na tom, že pýcha je „koreňom všetkých hriechov” (Ekl/Sir 9,15). Katolícka tradícia pozná zoznam siedmich hlavných hriechov a jedným z najobľúbenejších spôsobov portrétovania týchto hriechov – zvlášť, aby sa zvýraznili ich vzájomné vzťahy a prepojenia medzi nimi – je metafora stromu. Konáre, to sú jednotlivé hriechy, no kmeňom, z ktorého všetky tieto konáre vyrastajú, je pýcha.

Pýcha teda má – a vždy mala – medzi hriechmi prominentné miesto. Prečo? Niektorí hovoria, že pyšný človek je vlastne praktickým ateistom. Praktický ateista je horší ako ateista teoretický. Teoretický ateista popiera existenciu Boha. Praktický ateista však Boha uznáva, no v praktickom živote žije bez neho. Svojím životom dokazuje, že Boha nepotrebuje, ba dokonca že mu Boh prekáža. Samozrejme, keď nepotrebuje Boha, nepotrebuje ani ľudí. Pyšní ľudia majú veľké problémy s vybudovaním si dôverného a srdečného vzťahu k Bohu a k ľuďom. Ťažko im je nechať sa preniknúť myšlienkou, že by mohli byť na Bohu závislí, že by ho mohli potrebovať. Pyšný človek je kdesi v hĺbke svojej bytosti presvedčený, že nielen že on sám nepotrebuje Boha, ale dokonca že práve Boh je ten, ktorý potrebuje jeho. Čo je paradoxné, pyšný človek sa ani pred Bohom, ani pred ľuďmi neuzatvára. Nie, on ide aj k Bohu aj k ľuďom, ide k nim dokonca s úplne na seba zabúdajúcou láskou. Pyšný človek môže robiť - a to úprimne - dokonca také činy ako Matka Tereza v Kalkate. Čo je však pre neho problémom, je jeho mesiášsky komplex: to jest presvedčenie, že Boh ho potrebuje, a že i ľudia ho potrebujú. Pyšný človek nebude nikdy schopný prežívať úprimne modlitbu: Bože, zmiluj sa nado mnou. On si myslí, že skôr on je ten, ktorý by sa mal zmilovať nad Bohom.

Čo je príčinou pýchy? Je to pocit velikášstva. Tento pocit zatieňuje nielen prominentné miesto Boha a hodnotu iných ľudí v živote pyšného človeka, ale vedie dokonca až k tomu, že pyšný človek nebude schopný doceniť ani hodnotu seba samého, svojej vlastnej pravej podstaty. Treba si dať pozor, aby sme si pýchu neplietli so zdravou sebaúctou a so zdravou hrdosťou na talenty a dary, ktoré človek dostal od Boha. Hlavnou charakteristikou pýchy je márnivosť (domýšľavosť), ktorá v sebe zahrňuje dve veci: po prvé, nezriadenú túžbu ukázať svoju vlastnú skvelosť (dokonalosť) a, po druhé, nenásytnú potrebu byť uznaný a uznávaný za všetko, čo robí. Problémom pýchy je to, že človek, ktorý sa v nej nachádza, vlastne o tom ani nemusí vedieť. Pýcha dokáže jeho samého podvádzať množstvom tvárí, ktoré môžu mať podobu pokory. Tú jeho pravú tvár však vidia iní. Tak ako ju Ježiš odhalil na farizejoch v dnešnom evanjeliu.

Ak by pyšný človek náhodou precitol a spoznal a uznal svoj stav, aké prostriedky by mu mohli pomôcť nad ňou zvíťaziť? Spomeniem štyri.

1. Začni sa spoliehať na Božiu prozreteľnosť. Bude to znamenať, že na Boha začneš hľadieť ako na toho, ktorý je Pánom sveta a dejín, a ktorý má všetko pevne vo svojich rukách; všetko, aj svet, aj ľudí, aj okolnosti, aj udalosti, aj dejiny, a teda aj teba samotného. Boh tvoju pomoc a účasť na dejinách spásy víta, avšak nie je pre neho ani kľúčová, ani nevyhnutná. Čo Boh od teba žiada, je vernosť v jeho službe a nie účinnosť v produkovaní skvelých vecí pre neho a pre ľudí.

2. Buď ochotný počúvať iných s plným rešpektom. Toto zahrňuje schopnosť uznať, že sú aj iné pohľady na to, čo treba robiť, nielen tie tvoje. A taktiež, keďže máš tendenciu k podvádzaniu seba samého, je nevyhnutné, aby si bol ochotný pravidelne si vypočuť zo strany iných spätnú väzbu na svoju osobu. A treba si pri tom dať pozor na jedno z tvojich najväčších pokušení: na postoj ustavičnej sebaobrany (sebadefenzíva).

3. Uznaj, že potrebuješ Kristovu spásu. Znie to ako paradox, ale mnohí, dokonca ani hlboko veriaci kresťania, nie sú prakticky presvedčení o tom, že potrebujú vykúpenie a spásu Kristovu. Správajú sa ako samospasitelia. Jedného človeka, ktorý sa liečil z istej závislosti, prekvapilo, keď ho jeho vodca vyzval, aby si od Ducha Svätého v modlitbe vyprosoval poznanie svojich charakterových chýb. Bol prekvapený, že by on mohol mať nejaké charakterové chyby. Keď sa podvolil, spoznal, že tou jeho najväčšou chybou – ktorá blokuje prístup Božej milosti do jeho vnútra – je pýcha.

4. Uznaj, že potrebuješ oporu a podporu aj od iných ľudí. Toto si vyžaduje, aby si uznal a ocenil dary, ktoré majú iní a pozeral sa na ne s obdivom a úžasom; aby si iných občas požiadal o pomoc a oporu a tak ukázal, že na všetko si sám nestačíš; aby si sa s inými pravidelne stretával, ba dokonca bol schopný pred nimi otvoriť i svoje vnútro, zvlášť keď sa trápiš. Skrátka, aby si dal iným najavo, že ich potrebuješ.

Modlime sa na záver: Pane, chcem byť človekom pokory. Pýcha mi nič nedáva, naopak oberá ma o všetko a robí má mimoriadne osamelým. Daj mi pokoru, ktorá je cestou k tebe, k ľuďom, ale i k sebe samému. Amen.