Pápež píše liturgistom o sviatosti pokánia: Sme zmierení, aby sme uzmierovali

Vatikán/Taliansko 22. augusta – Svätý Otec zaslal posolstvo účastníkom a organizátorom 67. národného liturgického týždňa, ktorého témou je „Liturgia ako miesto milosrdenstva – Sme zmierení, aby sme uzmierovali“. Podujatie dnes otvorili v Gubbiu v stredotalianskom regióne Umbria. Práve biskupovi Gubbia Decentiovi totiž pred 1600 rokmi zaslal pápež Inocent I. list, v ktorom sa podčiarkuje dôležitosť „zmierenia kajúcnikov pred Veľkou nocou“ (porov. PL 20,551-561).  

Na Národnom liturgickom týždni, ktorý potrvá do štvrtka 25. augusta, vystúpi viacero rečníkov vrátane kardinála Gualtiera Bassettiho, sekretára Talianskej biskupskej konferencie Mons. Nunzia Galantina i ďalších biskupov, ako aj priora mníšskej komunity Bose Enza Bianchiho.

V posolstve pápeža Františka adresovanom prezidentovi „Centra liturgickej akcie“ (Centro di Azione Liturgica) biskupovi Claudiovi Maniagovi Svätý Otec upriamuje pozornosť na kľúčové miesto sviatosti pokánia resp. sviatosti zmierenia v liturgickom živote:

„Keď sa usilujeme žiť každú liturgickú udalosť «s pohľadom upretým na Ježiša a na jeho milosrdnú tvár, môžeme zachytiť lásku Najsvätejšej Trojice (...). Táto láska sa stala viditeľnou a hmatateľnou v celom Ježišovom živote (...). Všetko v ňom hovorí o milosrdenstve. Nič v ňom nie je bez súcitu» (Misericordiae vultus 8). Tieto slová pripomína pápež Lev Veľký, ktorý v homílii na Nanebovstúpenie Pána tvrdí: «To, čo bolo viditeľné [a hmatateľné] u nášho Vykupiteľa, prešlo do sviatostí» (PL 54,398).

Takéto priblíženie sa napomáha vnímať celú liturgiu ako miesto milosrdenstva prijatého a zakúseného preto, aby mohlo byť darované, ako miesto, kde sa veľké tajomstvo zmierenia sprítomňuje, ohlasuje, slávi a komunikuje. Špecifické slávenia sviatostí či svätenín sú rozličnými vyjadreniami jediného veľkého daru Božieho milosrdenstva podľa rôznych okolností života.

Dar milosrdenstva však žiari celkom osobitným spôsobom vo sviatosti pokánia alebo zmierenia. Boli sme zmierení, aby sme mohli uzmierovať. Otcovo milosrdenstvo nemožno uzatvoriť do príliš vnútroosobných a ,samoutešujúcich‘ prístupov, lebo ono ukazuje svoju moc v obnove osôb a v ich uschopnení ponúknuť iným živú skúsenosť toho istého daru. Na základe vedomia, že je nám odpustené, aby sme odpúšťali, máme byť svedkami milosrdenstva v každom prostredí, podnecovať túžbu a schopnosť odpúšťať. To je úloha, ku ktorej sme všetci povolaní, zvlášť vzhľadom na nenávisť, do ktorej sa príliš mnohí uzavreli a potrebujú znovuobjaviť radosť vnútornej vyrovnanosti a to, ako chutí pokoj.

Obrad sviatostného pokánia teda treba vnímať ako vyjadrenie Cirkvi, ktorá vychádza smerom von, ako ,bránu‘ slúžiacu nielen pre návrat po tom, ako sme sa vzdialili, ale aj ako otvorený ,prah‘ smerom k rôznym perifériám ľudstva, ktoré stále viac potrebuje spolucítenie. V tomto sa totiž završuje stretnutie so znovuzrodzujúcim Božím milosrdenstvom, z ktorého ženy a muži vychádzajú obnovení, aby ohlasovali dobrý evanjeliový život prostredníctvom zmierenej a zmierujúcej existencie.“

Na záver posolstva Svätý Otec vyjadruje želanie, aby 67. národný liturgický týždeň v Gubbiu prispel k stále hlbšiemu „pochopeniu liturgie ako prameňa a vrcholu (fons et culmen) cirkevného a osobného života naplneného milosrdenstvom a spolucítením, keďže je neustále formovaný v škole evanjelia“. -bp-