2016-08-20 16:10:00

Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Úzka brána


Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 21. nedeľu cez rok, cyklus C (Lk 13, 22-30): Úzka brána

Jeden vtip hovorí, že keď zomrel istý Jozef, ocitol sa pri nebeskej bráne. Tam ho privítal anjel, ktorý mal na starosti novoprichádzajúcich. „Poď, ideme si urobiť prehliadku neba a jeho priestorov.“ Postupne prechádzali jeho sekciami. „Tu bývajú rímskokatolíci“, hovorí Jozefovi anjel, „tu zasa metodisti, a tam ďalej zasa anglikáni.“ Vtom si anjel dá na ústa prst a hovorí potichu: „Psst! Tu bývajú luteráni. Oni si myslia, že v celom nebi sú len oni!“

Nechceme, samozrejme, urážať luteránov, možno keby tento príbeh rozprávali oni, oni by namiesto seba použili katolíkov. Tento úsmevný príbeh je jednoducho poukazom na naše obmedzené chápanie Božieho kráľovstva. Pre mnohých je skutočne zábavnou myšlienka, že by si členovia rôznych kresťanských spoločenstiev, ktoré sa všetky vo svojom apoštolskom vyznaní viery, ktoré máme všetci spoločné, modlia: „verím v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú cirkev“, mohli nebyť vedomí svojej prítomnosti v tom istom Božom kráľovstve.

No už menej zábavnou je myšlienka, ktorú učí v dnešnom evanjeliu Ježiš: že by sa totiž v Božom kráľovstve mohli ocitnúť ľudia, o ktorých by sme to najmenej predpokladali. Ježiš hovorí: „A prídu [ľudia] od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve.“ Táto myšlienka však nie je nová. Ježiš ju prevzal už zo Starého zákona, ako to budeme počuť v prvom čítaní z proroka Izaiáša: „Ja poznám ich skutky aj ich myšlienky, prídem a zhromaždím všetky národy a jazyky. Ony prídu a uvidia moju slávu. Dám im znamenie a niektorých z tých, čo sa zachránili, pošlem k národom [...] Ony privedú všetkých vašich bratov zo všetkých národov [...] na môj svätý vrch, do Jeruzalema.“ Mnohí z nás by možno po vypočutí tejto myšlienky mali pokušenie povedať: „Ak teda v Božom kráľovstve majú byť ľudia z Iránu alebo Saudskej Arábie, potom radšej nechcem nikdy vedieť, kto je tam mojím susedom.“

Ježišovi v evanjeliu ktosi položil otázku: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?” Na odpovedi, ktorú tomuto človeku dal Ježiš prekvapujú najmenej dve veci. Prvou je jeho tvrdenie, že spasení budú ľudia, o ktorých by sme si to najmenej mysleli. Toto tvrdenie je vážne, ale aj oslobodzujúce. Je vážne, pretože podmínováva naše obmedzené, úzkoprsé videnie Božieho kráľovstva. A je oslobodzujúce, pretože nás vyzýva, aby sme na celé ľudstvo pozerali nielen ako na našich blížnych, ale dokonca ako na jednu rodinu. A z toho vyplýva, že ak to má byť potom, prečo by to nemohlo byť už teraz, dnes?

Druhou vecou, ktorá prekvapuje je možnosť, že my by sme v jeho kráľovstve nemuseli byť. V našom úvodnom príbehu o skupine kresťanov, ktorí si mysleli, že v nebeskom kráľovstve sú oni jediní, je úsmevný kvôli ich úzkoprsosti. No títo ľudia tam aspoň boli. Ježiš však hovorí, že je možné, že tam byť nemusia. Účasť alebo neúčasť na nebeskej hostine bude vlastne pre každého prekvapením. Nielen pre tých, čo tam budú, ale aj pre tých, ktorí tam nebudú. Veru, úzka je brána a prísny vrátnik, ktorý cez ňu vpúšťa.

Tento výrok Ježišov je dosť tvrdý a asi sotva sa dá nazvať evanjeliom, teda radostnou zvesťou. Aký je teda jeho pravý zmysel? Čo tým Ježiš sleduje? Stanovuje tu Ježiš vari nejaké prísne pravidlá, ktoré musia tí, ktorí sa chcú dostať dovnútra, splniť? Bude vari bude niekto naše duše pred vstupom do Božieho kráľovstva vážiť na váhe spravodlivosti? A pred vstupom do úzkej brány bude na nás všetkých čakať nahnevaný Boh?

Kľúčom k pochopeniu Ježišovho varovania že „sú poslední, ktorí budú prvými, a sú prví, ktorí budú poslednými” je pochopenie symbolu úzkej brány, ktorou sa podľa Ježiša vstupuje do Božieho kráľovstva. Na inom mieste Ježiš povedal: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený.“ (Jn 10, 8) Alebo pisateľ Listu Hebrejom nazýva Krista „prostredníkom novej zmluvy“ (9,15; por. tiež 8,6; 12,24). Z toho vyplýva, že bránou, ktorá vedie do kráľovstva Božieho, je Ježiš, ten Ježiš, ktorý sa stal prostredníkom novej zmluvy svojou krvou, ktorú za nás vylial, ten Ježiš, ktorého rozlomené telo a vyliatu krv prijímame pri eucharistii a ktoré prijmeme, verím, i v túto nedeľu.

Ak tomu je tak, čo je potom na Ježišovom výroku také hrozné? To, čo istý teológ nazval pojmom „lacná milosť“. Je totiž možné, ako to píše aj apoštol Pavol Korinťanom, že keď sa spolu stretáme, to čo jeme, nie je v skutočnosti Pánova večera. „Lebo v ten deň nebude stačiť, keď povieme: „Pane, otvor nám! ... Jedli sme s tebou a pili...“ Je totiž možné, že keď si myslíme, že jeme a pijeme Pánovu večeru, v skutočnosti jeme a pijeme nad sebou svoj vlastný súd. Vstupovať úzkou bránou, ktorou je Ježiš znamená nastúpiť a kráčať úzkou cestičkou, ktorú nazývame cestou krížovou. Ako nám to pripomína pisateľ listu Hebrejom, táto cesta volá po duchovnej disciplíne, disciplíne, ktorá je často viac bolestná než príjemná – aspoň v začiatkoch –, no ktorá neskôr zaručene a vždy vydá svoje ovocie spravodlivosti a ospravedlnenia pre všetkých tých, ktorí na nej vytrvajú.

Nemajme však, prosím, obavy. Na Ježišovu hostinu, či už pri eucharistickom stole dnes, alebo v Božom kráľovstve, vo večnosti sme pozvaní všetci, ty i ja. Toto pozvanie nám Ježiš dáva veľkoryso a bez stanovovania akýchkoľvek podmienok. No na druhej strane Ježiša nepodceňujme. Nemyslime si, že spoločenstvo s Ježišom a s inými pri jeho stole stačí. Dôvodom, prečo mnohým z nás Pán pri poslednom súde povie: „Neviem, odkiaľ ste!“ bude to, že Ježiš sa nestal našou cestou.

Želám nám všetkým, milí priatelia, aby Ježiš pre každého z nás bol nielen spoločníkom na hostine, ale aj bránou, cez ktorú vstupujeme a cestou, po ktorej kráčame.

Nech vám Pán dá požehnanú nedeľu. 








All the contents on this site are copyrighted ©.