Príhovor pápeža Františka pri návšteve Porciunkuly: Odpustiť 77-krát

Assisi 4. augusta – V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri návšteve Porciunkuly v Assisi 4. augusta 2016. Bezprostredne pred príhovorom zaznelo čítanie z Matúšovho evanjelia (Mt 18,21-35), ktorého znenie uvádzame nižšie.

Dnes by som chcel, drahí bratia a sestry, ponajprv pripomenúť slová, ktoré podľa starobylej tradície predniesol sv. František práve tu, pred celým ľudom a biskupmi: „Všetkých vás chcem poslať do raja!“ Čo krajšie mohol žiadať assiský „Poverello“ ako dar spásy, večného života s Bohom a  radosti bez konca, ktorý nám Ježiš získal svojou smrťou a zmŕtvychvstaním?

Čo iné je raj - zase z iného pohľadu - než tajomstvo lásky, ktoré nás spája navždy s Bohom, aby sme ho kontemplovali bez konca? Cirkev odjakživa vyznáva túto vieru, keď hovorí, že verí v spoločenstvo svätých. V prežívaní viery nikdy nie sme sami. Robia nám spoločnosť svätí a blahoslavení a tiež aj naši blízki, ktorí žili vieru s jednoduchosťou a radosťou a svedčili o nej svojim životom. Je tu neviditeľné puto, ale o nič menej reálne, ktoré z nás vytvára „jedno telo“, v sile jediného krstu, ktorý sme prijali, a hýbe nami „jeden Duch“ (porov. Ef 4,4).

Možno keď sv. František prosil u pápeža Honória III. o dar odpustkov pre všetkých, čo navštívia Porciunkulu, mal na mysli Ježišove slová učeníkom: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem [domov] pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja” (porov. Jn 14,2-3).

Cesta odpustenia je bezpochyby tou vzorovou cestou, ktorú by sme mali nasledovať, aby sme dosiahli miesto v raji. Je náročné odpúšťať. Koľko nás to stojí, odpustiť druhým? Trochu sa zamyslime. A tu v Porciunkule všetko hovorí o odpustení! Aký veľký dar nám dal Pán, keď nás učil odpúšťať - alebo aspoň mať ochotu odpustiť -, aby sme sa tak rukou mohli dotknúť Otcovho milosrdenstva!

Vypočuli sme si podobenstvo, ktorým nás Ježiš učí odpúšťať (porov. Mt 18,21-35). Prečo by sme mali odpustiť človeku, ktorý nám urobil zle? Pretože nám ako prvým bolo odpustené, a nekonečne viac. Niet tu nikoho medzi nami, komu by nebolo bývalo odpustené. Každý premýšľajme... myslime v tichu na nepekné veci, ktoré sme urobili a ako nám Pán odpustil.

Podobenstvo nám hovorí práve toto: Ako Boh odpúšťa nám, tak aj my máme odpustiť tomu, kto nám robí zle. To je pohladenie odpustením. Srdce, ktoré odpúšťa, pohládza. Je to tak veľmi vzdialené od onoho gesta: ‚to mi zaplatíš!‘ Odpustenie je celkom iná vec. Presne ako v modlitbe, ktorú nás Ježiš naučil - Otče náš -, keď hovoríme: „Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6,12). Tieto viny (podlžnosti) sú naše hriechy pred Bohom a našimi vinníkmi (dlžníkmi) sú tí, ktorým aj my musíme odpúšťať.

Každý z nás môže byť tým sluhom z podobenstva, ktorý má veľký dlh na splatenie,  je však taký veľký, že by to nikdy nedokázal. Aj my, keď v spovednici pokľakáme pred kňazom, nerobíme iné než opäť toto isté gesto sluhu. Hovoríme: „Pane, maj so mnou trpezlivosť“. Premýšľali ste niekedy nad trpezlivosťou Boha? Má [s nami] trpezlivosť. Dobre totiž vieme, že sme plní nedostatkov a upadáme často do tých istých chýb. A predsa, Boh sa neunaví, keď nám vždy ponúka svoje odpustenie, zakaždým keď ho žiadame. Je to odpustenie plné, totálne, s ktorým nám dáva istotu, že hoci by sme upadli do tých istých hriechov, on má s nami zľutovanie a neprestane nás milovať.

Ako pán z podobenstva, Boh sa zmilúva, čiže zakusuje zľutovanie spojené s nehou: je to výraz na označenie jeho milosrdenstva voči nám. Náš Otec sa totiž zmilúva vždy, keď sme kajúcni, a posiela nás domov s upokojeným a vyrovnaným srdcom, keď nám hovorí, že nám celý dlh prepáčil a všetko nám odpustil. Božie odpustenie nepozná hranice; prekračuje našu predstavivosť a dosahuje každého, kto v hĺbke svojho srdca uznáva, že schybil a chce sa k Nemu vrátiť. Boh pozerá na srdce, ktoré prosí o odpustenie.          

Problém sa však, žiaľ, rodí vtedy, keď sa ocitáme v konfrontácii s naším bratom, ktorý nám spôsobil nejakú drobnú krivdu. Reakcia, ktorú sme počuli v podobenstve, je veľmi výrečná: „Chytil ho pod krk a kričal: »Vráť, čo mi dlhuješ!« (Mt 18,28). V tejto scéne nachádzame celú drámu našich ľudských vzťahov. Celú tú drámu. Keď sme my v podlžnosti voči iným, nárokujeme si milosrdenstvo. Keď sme však veriteľmi, dovolávame sa spravodlivosti! A všetci tak robíme, všetci.

Toto nie je reakcia Kristovho učeníka a toto nemôže byť štýl života kresťanov. Ježiš nás učí odpúšťať, a robiť to bez obmedzení: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (v. 22). Skrátka, to čo nám predkladá, je Otcova láska, a nie nami nárokovaná spravodlivosť. Keby sme zostali pri tom, neboli by sme rozpoznateľní ako Kristovi učeníci, ktorí obsiahli milosrdenstvo pri päte kríža čisto mocou lásky Božieho Syna. Nezabudnime teda na tvrdé slová, ktorými sa uzatvára podobenstvo: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (Mt 18,21-35).

Drahí bratia a sestry, odpustenie, ktorého sa sv. František stal „kanálom“ tu v Porciunkule aj naďalej pokračuje „plodiť raj“, aj po ôsmich storočiach. V tomto Svätom roku milosrdenstva je to ešte zrejmejšie, ako cesta odpustenia môže skutočne obnoviť Cirkev a svet. Ponúkať svedectvo milosrdenstva v dnešnom svete je úloha, od ktorej sa nikto z nás nemôže odťahovať. Opakujem: Ponúkať svedectvo milosrdenstva v dnešnom svete je úloha, od ktorej sa nikto z nás nemôže odťahovať.  Svet potrebuje odpustenie. Príliš mnohí ľudia žijú uzavretí v nevraživosti a živia v sebe nenávisť, pretože nie sú schopní odpustiť, a tak nivočia vlastný život, ale aj životy druhých namiesto toho, aby našli radosť vyrovnanosti a pokoja. Prosme sv. Františka, aby sa za nás prihováral, aby sme sa nikdy nevzdali byť pokornými znameniami odpustenia a nástrojmi milosrdenstva.

A môžeme sa za toto pomodliť. Každý tak, ako to cíti. Pozývam bratov [františkánov], biskupov, aby išli do spovedníc – aj ja tam pôjdem – aby sme boli k dispozícii pre odpustenie. Osoží nám prijať ho dnes, tu, spoločne. Nech nám Pán dá tú milosť vysloviť to slovo, ktoré nám Otec nenechá dopovedať, to, ktoré povedal márnotratný syn: „Otče, zhrešil som proti...“ a on mu prikryl ústa, objal ho. My začneme hovoriť a on nám prikryje ústa a oblečie nás. - „Ale, otče, bojím sa, že zajtra spravím to isté.“ – Ale vráť sa! Pán vždy vyzerá na cestu, vyzerá v očakávaní, či sa nevracia stratený syn; a my všetci ním sme. Kiež nám Pán dá túto milosť.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ľm, jb-

***

Text evanjelia, ktorý Svätý Otec komentoval

Mt 18,21-35

„Vtedy k nemu pristúpil Peter a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.

Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu, aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť. Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: »Pozhovej mi a všetko ti vrátim.« A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu. No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: »Vráť, čo mi dlhuješ!« Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: »Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.« On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí.

Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. A tak si ho pán predvolal a povedal mu: »Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?« A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“ (Zdroj: www.kbs.sk)