Arcibiskup Cyril Vasiľ: V čom spočíva česť človeka?

Keď chceme  v bežnej reči povedať niečo pekné o človeku, povieme o ňom, že je to čestný človek. Ak nás niekto sklamal, hovoríme, že si ho už viac nemôžeme ctiť. Pojem cti je prítomný v ľudských dejinách, vo všetkých kultúrnych a náboženských  kontextoch. Ako ho chápeme v kresťanstve? V čom spočíva česť človeka?

V slovenských dejinách sa pravdepodobne prvýkrát stretávame s písomnou zmienkou o cti, v najstaršom životopise sv. Konštantína-Cyrila, napísanom krátko po jeho smrti.  V 9. kap., pri opise prijatia sv. Cyrila na dvore chazarského vládcu, čítame (v preklade Jána Stanislava): „I prišiel ta [a] keď chceli k obedu sadnúť u kagana, opýtali sa ho, hovoriac: «Aká je tvoja hodnosť – v origináli kaja jesť tvoja česť -, nech ťa posadíme podľa tvojho stupňa.» On riekol: «Deda som mal veľkého a slávneho veľmi, ktorý blízko cisára stával, a danú mu slávu vlastnou vôľou odvrhnúc, vyhnaný bol, a do cudzej zeme príduc, schudobnel, a tu ma zrodil. Ja dedovo voľakedajšie dôstojenstvo hľadajúc, nedostihol som ho dosiahnuť, lebo Adamov som vnuk.» Odpovedali oni: «Dôstojne a pravo hovoríš, hosť.» Od toho [času] začali mu viac úcty preukazovať.“

Táto prvá písomná historická zmienka o cti a dôstojnosti v našich dejinách si zaslúži, aby sme sa jej venovali trochu pozornejšie.

Čo mal na mysli svätý Cyril, keď hovoril o  „voľakedajšom dôstojenstve“ , ktoré jeho dedo odvrhol a o tom, že je „Adamov vnuk“, ktorého životným poslaním je „hľadať česť a bohatstvá pradedov“?  O akej dôstojnosti a cti to hovoril sv. Cyril?

Hovoril o človeku i o celom ľudstve o osobných i všeobecných dejinách, o tom čo nazývame ekonómiou spásy vychádzajúcou z pohľadu na človeka v jeho najuniverzálnejšom rozmere.

Starozákonný žalmista prechádza od citu, ktorého je schopný každý človek, ale zo všetkých pozemských bytostí len a výlučne človek, teda z obdivu nad krásou sveta, k vyššiemu stupňu reflexie, k údivu nad tým, aké osobitne čestné miesto v tomto svete bolo zverené človeku.

„Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi! Tvoja veleba sa vznáša nad nebesia. Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril:..čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?  Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk.” (Ž 8)

Človek bol ustanovený za vládcu nad Božím dielom, pretože, ako hovorí sv. Irenej lyonský (Adversus haereses, IV, 20,7 ), „Gloria Dei homo vivens“ –– „žijúci človek je Božou slávou”. V srdci kresťanstva od jeho počiatkov a až do konca vekov bola, je a bude prítomná úcta k človeku, ktorá je  ale neoddeliteľne spojená s úctou k  Bohu a s jeho oslavou. Aj preto sv. Irenej pokračuje, „vita autem hominis visio Dei” – „avšak život človeka spočíva v nazeraní na Boha”.

V Stvoriteľskom pláne je však človek určený pre život, a hoci podobne ako iné živé bytosti aj on má podobnú materiálnu základňu, hoci aj on pochádza len „z hliny zeme“ … predsa Boh… „vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2,7).

„A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gn 1,31). Celé stvorenstvo a najmä človek sú v Božej logike v svojom prvotnom určení dobrí.

Dobro má svoj prameň v múdrosti, pravde a láske. Dnes ale vidíme okolo nás a pozorujeme aj v nás aj veľa zla, alebo nedostatok dobra. Viditeľný svet, ktorý Boh stvoril pre človeka, sa stal podrobený márnosti, bol zranený, je poznačený pominuteľnosťou, nedokonalosťou, bolesťou, zlom, a to od chvíle, keď do neho vstúpil hriech (Rim 8,20) ako dôsledok zneužitia najvyššieho daru, daru slobody.

Ak sme k sebe vnútorne úprimní, aj v nás samých pozorujeme rozpor, medzi túžbou po dobre a náklonnosťou ku zlu. Aj o tom niečo vedel ten istý sv. Pavol keď sám o sebe hovoril: „Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. ...  Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo…. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti?” (Rim 7,18-25).

Tento výkrik ľudstva poznačeného vlastnou slabosťou našťastie nie je posledným slovom v nekonečnom dialógu medzi stvorením a Stvoriteľom. Aj keď morálne zlo so sebou prinieslo a neustále prináša aj rôzne prejavy fyzického zla, Boh nenechal svet a celé ľudstvo v definitívnom područí hriechu a z neho vyplývajúcej smrti, ale „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3,16-17).

A ako v človekovi-Adamovi toto bytostné Božsko-ľudské spojenie bolo pretrhnuté, tak v Človekovi-Kristovi bolo znovu nadviazané.

Aj preto, napriek vedomiu si ľudskej slabosti a nedokonalosti, môžeme radostne a s nádejou volať spolu so sv. Pavlom: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? … v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8,35-39).

Toto sú najpodstatnejšie dôvody našej dôstojnosti, v tomto tajomstve spočíva naše najvyššie dobro, naša najvyššia česť.

Česť, pravda, spravodlivosť, láska – ako veľmi ich potrebuje každý z nás i celá spoločnosť! A tieto hodnoty nestačí proklamovať, ale naozaj uplatňovať.

Každý z nás svojim životom buduje budúcnosť – svoju i celého ľudstva. A už citovaný sv. Pavol pripomína: „Ale každý nech si dáva pozor, ako (na ňom) stavia. Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus. Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň. ...  A tak nech sa nik nevychvaľuje ľuďmi. Veď všetko je vaše: …  svet  život i smrť, prítomnosť aj budúcnosť - všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží.” (1 Kor 3,10-16;21-23).

Každý človek je už svojou existenciou prejavom Božej stvoriteľskej moci a slávy. Rozvíjaním svojich jedinečných ľudských schopností spolupracuje na  tomto prejave Božej slávy, dokonca aj vtedy, ak si existenciu Boha neuvedomuje, nepozná, ba dokonca aj neuznáva, spochybňuje, popiera alebo vyhlasuje za nepodstatnú.

Ak však človek rozvíja svoje schopnosti vedomým spôsobom, teda, keď tak robí aj v priamom uvedomení si svojho jedinečného vzťahu k Bohu, vzťahu, ktorý mu dáva osobitnú dôstojnosť a česť, vzťahu ktorý je založený na Božej láske otvárajúcej človeku cestu k nekonečnej dôstojnosti milovaného a milujúceho Božieho dieťaťa,  stáva sa tak ešte výraznejšou, vedomou oslavou Boha, celý jeho život sa stáva úkonom Božej oslavy a tento stav je pre človeka zdrojom najvyššej vážnosti, dôstojnosti, hodnosti a vyznamenania, je jeho najvyššou možnou cťou. 

AUDIO: