Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Komentáre

Komentár Martina Kramaru: Čas odpúšťať a čas žiadať o odpustenie

Svätý Otec odpovedá na otázky novinárov počas spiatočného letu z Arménska do Ríma (26. júna 2016) - EPA

07/07/2016 12:40

Autorom komentára je kňaz Martin Kramara, hovorca Konferencie biskupov Slovenska: Čas odpúšťať a čas žiadať o odpustenie

Štúdie naznačujú, že jednou z vlastností sociálnych sietí je potvrdzovanie vlastných názorov. Čítame, zdieľame, lajkujeme to, čo zodpovedá našim presvedčeniam. Naopak ignorujeme alebo popierame to, čo im protirečí. Vrana k vrane sadá, hovorievali naši predkovia. Hľadáme si podobných priateľov s podobnými názormi. S tými „druhými" sa dokážeme pohádať a u „našich" hľadáme argumenty na potvrdenie toho, čo si myslíme. Je to svojím spôsobom prirodzený jav. Skrýva však v sebe aj isté nebezpečenstvo. Totiž, vytvorenie myšlienkového geta. Máme jasne definovaný, ohraničený, relatívne bezpečný priestor, do ktorého samozrejme nepúšťame žiadne „trójske kone". Na všetko máme alebo chceme mať odpoveď - ktorá „sedí" do nášho súkolesia.

Tento obraz sa mi za posledné dni niekoľkokrát vynoril pred očami - keď som si čítal emailovú poštu. Bolo v nej viacero reakcií na to, čo Svätý Otec povedal počas spiatočného letu z Arménska. Médiá to zúžili do vyjadrenia, že Cirkev má homosexuálov požiadať o odpustenie. Dalo by sa, ako zvyčajne, rozprávať o kontexte, v ktorom to pápež vyslovil. Mohli by sme si v tomto komentári všimnúť, že povedal „keď vravím Cirkev, mám na mysli kresťanov" - teda konkrétnych ľudí, ktorí sa k homosexuálom správali zle, mohli by sme si všimnúť, že pápež hovoril aj o ospravedlnení chudobným, zneužívaným ženám a deťom, atď.

Pri čítaní emailovej pošty však moju pozornosť viac upútala „getovosť" názorov. Iste, aj to súvisí s nepreskúmaním celého kontextu. Len jeden pisateľ ma prosil o zdroj, kde by si mohol prečítať celý rozhovor. Ostatní mali vo veciach jasno. Na jednej strane bola skupina tých, ktorí pápežove slová chceli slovenskej cirkvi „tresnúť o hlavu", žiadali ospravedlnenie za pastierske listy, za podporu referenda, za postoje voči rodovej rovnosti, atď. Svoje argumenty dokladali citátmi zo Svätého písma a linkami na weby, kde kresťania urážali gayov. Na druhej strane boli rozhorčení pisatelia, ktorí mi posielali obrázky z gayprideov s otázkou, za čo sa týmto ľuďom majú ospravedlňovať. Svoje rozhorčenie dokladali citátmi zo Svätého písma a linkami na weby, kde gayovia urážali kresťanov.

Každý prezentoval svoju interpretáciu v duchu svojho dopredu definovaného presvedčenia. Musím sa priznať, bolo to pre mňa neveselé čítanie. Naozaj sa má cirkev ospravedlňovať za pastierske listy, má si sypať popol na hlavu za obranu manželstva a rodiny v duchu toho, čo nazývame prirodzeným zákonom? A na druhej strane, naozaj sa nikto z nás nemá za čo ospravedlňovať homosexuálne orientovaným osobám? Myslím, že atmosféra, ktorá existuje v našej spoločnosti, nesvedčí o celkom evanjeliovom postoji voči týmto ľuďom. Ak je nám jasné, že by ich mali poprosiť o odpustenie tí, ktorí im ublížili, sme si istí, že sme v tejto oblasti bez viny? Vždy sme sa zastali takého človeka, keď si z neho druhí robili posmešky? Odmietli sme urážky a hlúpe vtipy na jeho adresu? Nedovolili sme, aby sa voči týmto ľuďom v našej prítomnosti niekto správal ponižujúco, diskriminačne? Vyvinuli sme úsilie sprevádzať ich na ceste a správať sa k nim ako ku všetkým ostatným?

Obávam sa, že mnohí z nás robia v tejto oblasti vo svedomí množstvo kompromisov. Zdôvodňujú si ich gayprideami a požiadavkami homolobby, ktoré však nereprezentujú celú skupinu týchto ľudí a zďaleka nevyjadrujú celú skutočnosť a drámu, ktorú mnohí z nich prežívajú. Pri troche dobrej vôle by každý z nás mohol porozmýšľať, ako prispieť k zlepšeniu postoja celej našej spoločnosti voči týmto ľuďom. Lebo obávam sa, že od ideálu sme ešte ďaleko.

Na druhej strane to neznamená, že musíme obrátiť naopak celú náuku v morálnej oblasti, len aby sme sa niekoho nedotkli. Jedna vec je však mať jasno v náuke a druhá vec správať sa ku konkrétnemu človeku, ktorý možno zápasí s vecami, o ktorých máme len nejasnú predstavu. Potreba nevytvárať jasne ohraničené spoločenské a myšlienkové getá platí pre obe strany. Je v nich pohodlnejšie a bezpečnejšie, avšak dominujeme v nich len nad priestorom. Pritom, ako hovorí pápež František, dôležitejší je čas. To sa, myslím, týka najmä oblasti, v ktorej sa morálne učenie prelína s osudom konkrétnych ľudí.

Legenda o troch zjednotiteľoch Japonska hovorí, že pozorovali slávika, ale dlho sa nevedeli dočkať, kým zaspieva. Prvý z nich vyhŕkol: „Zabite ho!" Druhý povedal: „Prinúťte ho spievať!" Tretí zareagoval: „Počkajte". Radi by sme ovládali priestor, ale dôležitejší je čas. Myslím, že o niečom podobnom je aj Božie milosrdenstvo, ktoré pápež František tak často pripomína. Boh veľmi, veľmi dlho čaká, kým určité veci pochopíme a ešte dlhšie, kým podľa nich dokážeme žiť. My máme radšej všetko tu a teraz, hneď a zaraz vyriešené a definované, jasné, vymaľované... Keď však ide o ľudí, nestačí mať jasno v pravidlách. Nestačí si to potvrdiť u tých, ktorí majú rovnaký názor. Chce to aj počúvať a rásť v trpezlivosti. A ak sme ju stratili a zle sme sa správali, aj požiadať o odpustenie.

07/07/2016 12:40