Pápež František odpovedá novinárom pri spiatočnom lete z Arménska

Vatikán/Arménsko 27. júna – Pápež František má úspešne za sebou 14. apoštolskú cestu do Arménska, ktorá mala predovšetkým ekumenický charakter. Počas štvorhodinového letu späť do Ríma dal tradične priestor novinárom, ktorí ho po celý čas sprevádzali. Viac než 70 zástupcom medzinárodných médií v takmer hodinovom rozhovore poďakoval za ich prácu a šírenie „dobrých správ“.  

Prinášame plné znenie otázok novinárov a odpovedí pápeža Františka: 

1. O vzťahu k arménskemu národu

Arthur Grygorian z arménskej verejnoprávnej televízie: „Svätý Otec, je všeobecne známe, že máte arménskych priateľov a že kontakty s arménskou komunitou ste mali už v Argentíne. Počas uplynulých troch dní ste sa takpovediac dotkli arménskeho ducha. Aké sú vaše pocity, vaše dojmy, a aké je posolstvo pre budúcnosť[Arménska], vaše modlitby pre Arménov?“

Pápež František: „No, zamyslime sa najskôr nad budúcnosťou a potom prejdime k minulosti. Prajem tomuto národu spravodlivosť a mier. A za to sa modlím, lebo je to odvážny ľud. A modlím sa, aby našiel spravodlivosť a pokoj. Viem, že mnohí sa o to usilujú a to ma teší. Minulý týždeň, keď som videl fotografiu prezidenta Putina s oboma prezidentmi, arménskym i azerbajdžanským: rozprávajú sa medzi sebou. A tiež čo sa týka Turecka: [arménsky] prezident vo svojom úvodnom príhovore hovoril jasne. Mal odvahu povedať: ‚Dohodnime sa, odpusťme si a pozerajme sa do budúcnosti’. To je veľká odvaha! Ľud, ktorý toľko trpel, však? Obrazom arménskeho národa – a toto mi prišlo na um, keď som sa dnes modlil – je skalopevný život a materská neha. [Tento národ] niesol kríže, avšak kríže z kameňa – aj ich vidno, však? – nestratil však jemnosť, umenie, hudbu, tie tak ťažko pochopiteľné štvrťtóny, a s toľkou genialitou... Národ, ktorý toľko trpel vo svojich dejinách a jedine viera, viera ho udržala na nohách. Pretože skutočnosť, že bol prvou kresťanskou krajinou, je nedostačujúca. Bol prvou kresťanskou krajinou, lebo Pán ho požehnal, lebo mali svätých, svätých biskupov, mučeníkov... A preto si v prejavoch odporu nasadil tú kamennú kožu – nazvime ju takto – ale nestratil jemnosť materského srdca; lebo Arménsko je tiež matkou. Toľko k druhej časti otázky.

A teraz prejdime k prvej. Áno, mal som mnohé kontakty s Arménmi; často som k nim chodil na bohoslužby, s mnohými arménskymi priateľmi – a zvyčajne to vo voľnom čase nerobím – som chodil na večere – u vás sa robia výdatné večere, však? No dobrým priateľom... bol arcibiskup Kissag Mouradian z Arménskej apoštolskej cirkvi a katolícky [arcibiskup] Boghossian. Ale, ako som to v tých časoch pochopil, pre vás je príslušnosť k arménskemu národu dôležitejšia než príslušnosť k apoštolskej či ku katolíckej Cirkvi. Dnes ma pozdravil jeden Argentínec z arménskej rodiny, ktorého [miestny]arcibiskup vždy, keď som chodil na ich bohoslužby, posadil vedľa mňa, aby mi vysvetlil obrad či niektoré slová, ktorým som nerozumel. Jeden, dva, tri... tak začnime od trojky... Ďakujem“.

2. O vzťahu medzi Arménskom a Tureckom a Azerbajdžanom

Jeanine Paloulian  z denníka Nouvelles d´Armenie: „Ďakujem, Svätý Otec. Včera večer na ekumenickom modlitebnom stretnutí ste vyzvali mladých, aby boli tvorcami zmierenia s Tureckom a s Azerbajdžanom. Chcela by som sa vás jednoducho spýtať - vzhľadom na to, že pôjdete do Azerbajdžanu – čo môžete, čo môže Svätá stolica konkrétne spraviť, aby nám pomohla, aby nám pomohla v tomto pokračovať. Aké sú konkrétne znamenia. Urobili ste ich v Arménsku: aké urobíte v Azerbajdžane?“

Pápež František: „Azerbajdžancom budem hovoriť pravdu, o tom, čo som videl a čo cítim. Rovnako aj ich povzbudím. Stretol som sa s azerbajdžanským prezidentom a hovoril som s ním. A poviem tiež, že nezmieriť sa pre kúsok zeme – lebo to nie je veľká vec – znamená niečo zlé, nie je tak? Poviem to však všetkým: Arménom a Azerbajdžancom. Možno sa nezhodnú na spôsoboch, ako uzavrieť mier a na tom treba pracovať. Viac neviem čo povedať. Poviem to, čo mi v tom momente príde na srdce, ale vždy pozitívne, snažiac sa nájsť riešenia, ktoré sú schodné, ktoré napredujú“.

3. O použití slova „genocída“

Jean-Louis de la Vaissiére z France Presse spolu s Sébastienom Maillardom z denníka La Croix: „Svätý Otec, chcel by som vám predovšetkým z mojej strany a zo strany Sébastiena Maillarda z ,La Croix‘, odchádzame z Ríma a chceli sme vám zo srdca poďakovať za jarný vánok, ktorý prúdi Cirkvou. A potom by som mal jednu otázku: Prečo ste sa rozhodli otvorene doplniť slovo ,genocída‘ vo svojom príhovore v Prezidentskom paláci? Myslíte si, že je užitočné, aby v tejto súvislosti s touto bolestivou otázkou zavládol v tejto komplikovanej oblasti pokoj?“

Pápež František: „Ďakujem. Keď sa v Argentíne hovorilo o arménskom vyhladzovaní, vždy sa používalo slovo ‚genocída’. Nepoznám iné [slovo]. V katedrále v Buenos Aires na treťom oltári naľavo sme položili kríž zo skaly pripomínajúci ‚arménsku genocídu’. Prišiel arcibiskup – dvaja arménski arcibiskupi, katolícky a apoštolský, a inauguroval ho... Aj apoštolský arcibiskup v katolíckej cirkvi sv. Bartolomeja, v inom kostole, vybudoval oltár sv. Bartolomejovi...Nikdy som nepoznal iné slovo [než genocída]. A s týmto slovom som prišiel do Ríma, kde počujem iné slovo: ‚Veľké zlo’ alebo ‚strašná tragédia’, ale v arménčine, čo neviem vysloviť... A vravia mi, že nie, slovo ,genocída‘ je urážlivé, a treba používať iný výraz. Vždy som hovoril o troch genocídach minulého storočia: vždy o troch. Prvou bola arménska, ďalšiu spôsobil Hitler a tretiu Stalin: boli tri. Sú aj menšie genocídy, jedna v Afrike [Rwande], ale v súvislosti s dvoma svetovými vojnami sú tieto tri. A spýtal som sa prečo [nemôžem používať slovo genocída]. Povedali: ,Podľa niektorých nie je pravda, že došlo ku genocíde‘; iný človek – právnik – mi povedal niečo, čo ma veľmi zaujalo: ,Slovo genocída je odborný výraz, je to výraz, ktorý nie je synonymom vyvraždenia. Je možné hovoriť o vyhladzovaní, avšak potvrdenie genocídy si vyžaduje reparácie, iné veci...‘ Toto mi povedal ten právnik.

Keď som si minulý rok pripravoval príhovor (pri príležitosti 100. výročia genocídy Arménov – pozn. red.), všimol som si, že sv. Ján Pavol II. [tiež] použil toto slovo; použil obe slová: ‚Veľké zlo’ a ‚genocída’. A ja som ho vtedy v úvodzovkách citoval. Nedopadlo to dobre, turecká vláda vydala vyhlásenie a za pár dní stiahla do Ankary veľvyslanca – ktorý je skvelý človek, pozval nás do Turecka! – ktorý sa vrátil pred dvomi – tromi mesiacmi... Nastalo [vtedy] obdobie veľvyslaneckého pôstu (smiech), ale má na to právo: právo protestovať máme všetci, nie? A v tomto príhovore na začiatku nebolo to slovo, to je pravda, však? Odpoviem, prečo som (slovo genocída) doplnil. Keď som počul príhovor [arménskeho] prezidenta a tiež po mojich skúsenostiach s týmto slovom a tiež potom, čo som už toto slovo pred rokom verejne použil na Námestí sv. Petra, znelo by veľmi divne nepovedať to isté...

Ale vtedy som chcel zdôrazniť inú vec a myslím, ak sa nemýlim, že som povedal: ,V tejto genocíde, ako v ďalších dvoch, medzinárodné veľmoci odvracali zrak‘. Také bolo obvinenie. Počas druhej svetovej vojny mali niektoré veľmoci fotografie železničných tratí, ktoré viedli do Osvienčimu mohli ich zbombardovať, ale neurobili to. Napríklad, prečo nikto nehovorí o arménskej genocíde v kontexte prvej svetovej vojny a v kontexte druhej svetovej vojny sa hovorí o [konflikte medzi] Hitlerom a Stalinom a (konferencii na) Jalte, ale nie o koncentračných táboroch a o tom všetkom? Toto treba podčiarknuť a položiť si historické otázky: Prečo ste to, vy veľmoci, neurobili? Neobviňujem, len sa pýtam. Je to zvláštne: hľadelo sa na vojnu, na mnohé veci, ale na ten národ (?) A neviem, či je to pravda, a rád by som to zistil: keď Hitler prenasledoval židov, jedna z vecí, ktorú [vraj] povedal, bola: ,Veď kto si dnes spomenie na Arménov?! Urobíme to isté so židmi!‘ Neviem, či je to pravda, možno klebeta, ale počul som to. Nech historici hľadajú a nájdu pravdu. Myslím, že som odpovedal. Toto slovo (genocída) som však nikdy nepovedal urážlivo, skôr objektívne“.

4. O emeritnom pápežovi Benediktovi XVI.

Elisabetta Piqué z La Nación: „Predovšetkým vám gratulujem k ceste. Chcela by som sa vás spýtať: vieme, že ste pápež, ale je tu aj pápež Benedikt XVI., emeritný pápež. Nedávno sa objavili hlasy, vyhlásenie prefekta Pápežského domu Mons. Georga Gänsweina, ktorý vraj povedal, že exituje spoločný Petrov stolec - ak sa nemýlim – s aktívnym pápežom a s ďalším kontemplatívnym. Máme dvoch pápežov?“

Pápež František: „V Cirkvi bola doba, v ktorej boli traja pápeži! Raz boli v Cirkvi traja! Nečítal som to vyhlásenie, lebo som nemal čas na tieto veci... Benedikt je emeritný pápež. Povedal to jasne 11. februára [2013], že počnúc 28. februárom odstupuje a pôjde do ústrania, aby pomáhal Cirkvi modlitbou. A Benedikt žije v kláštore a modlí sa. Veľa ráz som ho šiel navštíviť alebo som mu zatelefonoval... Pred niekoľkými dňami mi napísal list s jeho podpisom, v ktorom mi zaželal šťastnú cestu... A raz – nie raz, mnoho ráz – som povedal, že je milosťou mať doma múdreho starého otca. Aj jemu som to otvorene povedal a on sa na tom smeje. Ale pre mňa je emeritný pápež, múdry starý otec a človek, ktorý mi kryje chrbát svojou modlitbou. Nikdy nezabudnem na jeho príhovor kardinálom 28. februára [2013]: ,Môj nástupca je určite medzi vami. Sľubujem poslušnosť‘, a aj tak urobil. Potom som počul, ale neviem, či je to pravda, podčiarkujem: počul som, možno sú to klebety, no zodpovedajú jeho charakteru, že za ním prišli niektorí a sťažovali sa: ‚Tento nový pápež...’ a on ich odprevadil von. Tým najlepším bavorským štýlom: slušne, ale vyprevadil ich von. A ak to nie je pravda, je to tiež dobre, lebo tento muž je taký: je to čestný, priamy muž, priamy, nie je tak? Emeritný pápež.

Potom neviem, či si spomínate, keď som mu verejne poďakoval – neviem kedy, no myslím, že počas letu –za to, že Benedikt otvoril dvere pre emeritného pápeža. Veď pred 70 rokmi neexistovali emeritní biskupi; dnes už sú. Je snáď možné spolu s predlžovaním veku mať v Cirkvi úrad aj v pokročilom veku a so zdravotnými problémami? A on odvážne, s odvahou, s modlitbou a aj s poznaním, s teológiou sa rozhodol otvoriť tieto dvere. A myslím, že je to pre Cirkev dobré. Je však len jeden pápež.  A ďalej, snáď, ako u emeritných biskupov, nehovorím, že ich bude veľa, ale možno budú dvaja alebo traja emeritní pápeži. Pozajtra (28. júna) sa slávi 65. výročie jeho kňazskej vysviacky. Bude tam aj jeho brat Georg, lebo obaja boli vysvätení spoločne. A bude sa konať malá pripomienka s predstaviteľmi [vatikánskych] dikastérií a s niekoľkými ľuďmi, ako si to on praje... prijal to, ale veľmi skromne a aj ja tam budem. A niečo aj poviem tomuto veľkému mužovi modlitby a odvahy, ktorý je emeritným pápežom, nie druhým pápežom, ktorý je verný slovu, ktoré dal, a ktorý je Boží muž. Je veľmi inteligentný a pre mňa je múdrym starcom v dome“.

5. O Panortodoxnom koncile

Alexej Bukalov z Itar-Tass: „Vďaka, Vaša Svätosť za túto cestu, ktorá je prvou cestou do bývalého sovietskeho územia. Bolo pre mňa veľmi dôležité sledovať ju. Moja otázka ide trochu mimo tejto témy: viem, že ste veľmi povzbudili Panortodoxný koncil, dokonca bolo zmienené stretnutie s patriarchom Kirillom na Kube ako osudové znamenie. Aký je váš názor na toto fórum?“

Pápež František: „Moja mienka je pozitívna. Bol to krok vpred: nie stopercentný, ale krok vpred. Dôvody, na základe ktorých [na koncile sa nezúčastnili zástupcovia ruskej, bulharskej, gruzínskej a antiochijskej pravoslávnej cirkvi – pozn. red.] ospravedlnili [svoju neúčasť] – v úvodzovkách – mysleli úprimne, sú to veci, ktoré sa časom môžu vyriešiť. Tieto štyri [cirkvi], ktoré chýbali, chceli [koncil] odložiť na neskôr. Myslím si však, že prvý krok robia, ako sa dá. Ako deti, keď urobia prvý krok, urobia ho tak, ako vedia: urobia ho po štyroch, a potom spravia prvé kroky. Ja som spokojný.  Hovorili o mnohých veciach. Myslím, že výsledok je pozitívny. Samotná skutočnosť, že sa tieto autokefálne Cirkvi zišli, aby sa v mene pravoslávia pozreli jeden druhému do tváre, spoločne sa pomodlili, porozprávali sa a možno aby povedali nejakú anekdotu, je to veľmi pozitívne. Ďakujem Pánovi. Nabudúce sa zídu vo väčšom počte. Nech je požehnaný Pán!“

6. O brexite a situácii v Európe

Edward Pentin z National Catholic Register: „Svätý Otec, tak ako Ján Pavol II., zdá sa, že aj vy ste podporovateľom Európskej únie. Keď ste nedávno zvíťazili Cenu Karla Veľkého, pochválili ste európsky projekt. Ste znepokojený  nad tým, že brexit by mohol viesť k dezintegrácii Európy a eventuálne k vojne?“

Pápež František: „Vojna už v Európe je! A potom existujú rozdelenia a to nielen v Európe, ale aj v samotných krajinách. Spomeňte si na Katalánsko, pred rokom na Škótsko... Nehovorím, že tieto rozdelenia sú nebezpečné, musíme ich však dobre preskúmať a ešte pred tým, než sa urobí krok vpred za rozdelenie, rozprávať sa medzi sebou a hľadať schodné riešenia. Ja naozaj neviem, neskúmal som podrobne, aké sú pohnútky, pre ktoré sa Spojené kráľovstvo odhodlalo k tomuto rozhodnutiu. No sú rozhodnutia – a myslím, že som to už povedal, neviem kde, ale povedal som to – o nezávislosti, ktoré sú vedené túžbou po emancipácii. Napríklad všetky naše latinskoamerické krajiny či africké štáty sa osamostatnili od madridskej, lisabonskej koruny; alebo v Afrike od Paríža, Londýna, Amsterdamu, predovšetkým Indonézia...

Emancipácia je pochopiteľnejšia, pretože ju motivuje istá kultúra, spôsob myslenia. Naopak odštiepenie krajiny – ešte nehovorím o brexite – mám na mysli Škótsko... je to niečo, čomu sa začalo hovoriť – a to hovorím bez toho, že by som niekoho urazil, používam slovo, ktoré používajú politici – ,balkanizácia‘. Nechcem sa tým nijako dotknúť Balkáncov! Ide tu v podstate o odtrhnutie, nie emancipáciu a na jeho pozadí sú dejiny, kultúry, nedorozumenia, ale tiež veľa dobrej vôle.

Jednu vec by som chcel povedať jasne: Pre mňa jednota znamená vždy viac než konflikt, vždy! Existujú však rôzne spôsoby jednoty a bratstva. A tu už hovorím o Európskej únii: je lepšie než nepriateľstvo alebo dištancovanie sa. Bratstvo je lepšie než odcudzenie sa. Mosty sú lepšie než múry. Toto všetko by nás malo primať k uvažovaniu... Je pravda že istá krajina si povie: ,Ale ja som v Európskej únii, chcem mať isté veci, ktoré sú moje, moju kultúru‘.

A teraz prichádzam k Cene Karola Veľkého: krok, ktorý by mala Európska únia urobiť, aby znova našla silu, ktorú mala pri svojich začiatkoch, je krok kreativity a tiež ‚zdravého rozdelenia’: to znamená dať viac nezávislosti, dať viac slobody európskym krajinám. Myslieť inou formou jednoty: byť kreatívni. Ide o kreativitu v nachádzaní pracovných miest, v hospodárstve. V Európe dnes existuje tzv. tekutá ekonomika, ktorá spôsobuje, že napríklad v Taliansku mládež od 25 rokov a viac nemá prácu: [je ich až] 40%! Niečo v tej ‚masívnej únii’ nefunguje, ale nevyhadzujme von oknom dieťa aj so špinavou vodou... Snažme sa zachrániť a znovu vybudovať veci, lebo obnova ľudských vecí – aj našej osobnosti – je cesta a vždy ňou treba kráčať. Dospievajúci človek nie je taký istý ako dospelá alebo staršia osoba: je rovnaký a nie je rovnaký, neustále sa obnovuje. A to mu dáva život a chuť žiť a dáva mu plodnosť. A to chcem zdôrazniť: dnes je tým slovom. Dvomi kľúčovými slovami pre Európsku úniu sú tvorivosť a plodnosť. Je to výzva. Neviem, tak to vnímam ja“.

7. O Reformácii a Martinovi Lutherovi

Tilmann Kleinjung z ADR: „Svätý Otec, chcel by som položiť túto otázku: dnes ste hovorili o daroch, o ktoré sa Cirkvi spoločne delia. Už o štyri mesiace pôjdete do Lundu pripomenúť si 500. výročie reformácie. Myslím si, že by to mohla byť vhodná chvíľa nehovoriť len o zraneniach na oboch stranách, ale aby sa tiež uznali dary Reformácie a možno aj – a toto je heretická otázka – aby sa zrušila alebo stiahla exkomunikácia Martina Luthera, alebo aby došlo k istej rehabilitácii“.

Pápež František: „Myslím si, že úmysly Martina Luthera neboli pomýlené: bol to reformátor, možno niektoré metódy neboli správne, ale v tom čase, ak čítame napríklad dejiny od Pastora, Nemca luteránskeho vyznania, ktorý sa obrátil, keď si uvedomil realitu tej doby a stal sa katolíkom – vidíme, že Cirkev nebola práve nasledovaniahodným vzorom: v Cirkvi bola korupcia, svetskosť, pripútanosť k peniazom a moci. A preto [Martin Luther] protestoval. Bol inteligentný a spravil krok vpred, keď si ospravedlnil príčiny toho, prečo tak robí. A dnes luteráni a katolíci, protestanti a všetci sa zhodujeme na učení o ospravedlnení (ospravodlivení – pozn. red.): v tomto tak dôležitom bode sa nemýlil. Pripravil liek pre Cirkev a potom sa tento liek ustálil v status quo, v disciplíne, v spôsobe ako veriť, ako robiť a v liturgii. Ale nebol sám: bol tam Zwingli, Kalvín, a kto stáli za nimi? Svetskí vládcovia: ,cuius regio eius religio‘. Musíme sa preniesť do toho historického okamihu: nie sú to dejiny, ktoré by sa dali ľahko pochopiť. Nie je to ľahké.  Potom sa veci pohli dopredu. Dnes je medzi nami dialóg na veľmi dobrej úrovni a myslím si, že dokument o ospravedlnení je jedným z najbohatších ekumenických dokumentov, najbohatších a najhlbších, nie je tomu tak?

Sú tu rozdiely, ale závisia od cirkví. V Buenos Aires boli dva luteránske cirkvi: jedna rozmýšľala jedným spôsobom a ďalšia iným, aj v tej istej luteránskej cirkvi nie je jednota. Síce sa rešpektujú, milujú... Rozdielnosť je to, čo nám zrejme všetkým spôsobilo toľko zla a dnes sa snažíme znovu vydať na cestu, aby sme sa stretli po 500 rokoch. Myslím si, že sa musíme spoločne modliť: modliť sa! Preto je modlitba dôležitá. Po druhé: pracovať pre chudobných, pre prenasledovaných, pre toľkých ľudí, čo trpia, pre utečencov. Pracovať spoločne a modliť sa spoločne. A nech teológovia spoločne skúmajú, hľadajú... Je to však dlhá cesta, predlhá. Raz som povedal vtipkujúc: ‚Viem, kedy nastane deň plnej jednoty. Bude to deň po tom, ako príde Syn človeka! Lebo to sa nevie... Duch Svätý nám dá tú milosť’. Avšak medzitým sa treba modliť, mať sa radi a spoločne pracovať, predovšetkým pre chudobných, pre ľudí, ktorí trpia, pre mier a mnoho ďalších vecí. Bojovať proti vykorisťovaniu ľudí... Je veľa vecí, na ktorých pracujeme spoločne“.

8. O diakonáte žien

Cécile Chambraud z Le Monde: „Svätý Otec, pred niekoľkými týždňami ste hovorili o komisie, ktorá by mala preskúmať problematiku diakonátu žien. Chcela by som vedieť, či už táto komisia existuje a aké otázky bude riešiť? A napokon, občas komisia slúži na to, aby sa zabudlo na problémy: chcela by som vedieť, či je to aj v tomto prípade“.

Pápež František: „V Argentíne bol jeden prezident, ktorý hovoril a radil ostatným prezidentom iných krajín: ak nechceš, aby sa niečo vyriešilo, založ komisiu! Prvý, koho prekvapila táto správa, som bol ja, lebo rozhovor s rehoľníčkami, ktorý bol nahratý a potom publikovaný v L’Osservatore Romano, bolo niečo iné... ,Počuli sme, že v prvých storočiach existovali diakonky. Môžeme to preskúmať? Vytvoríme komisiu‘. Nič viac nežiadali: boli zdvorilé a nielen zdvorilé, ale tiež s láskou k Cirkvi, akú majú zasvätené ženy.

Ja som potom rozprával, ako som poznal jedného Sýrčana, sýrskeho teológa, ktorý už zomrel, toho, ktorý spravil kritické vydanie sv. Efréma (Efraima) v taliančine. Keď raz hovoril o diakonkách – keď som prichádzal (do Ríma) a býval som na Via della Scrofa a aj on tam býval – pri raňajkách mi raz povedal: ,Áno, ale veľmi sa nevie, čím boli, či boli vysvätené‘. Určite išlo o ženy, ktoré pomáhali biskupovi a pomáhali v troch veciach: po prvé, pri krste žien, lebo sa krstilo ponorením; po druhé, pri pomazaní pred krstom žien a po ňom; a po tretie – a to vyvoláva úsmev na tvári – pri tom, keď sa žena šla k biskupovi sťažovať, že ju manžel bil: biskup zavolal jednu z týchto diakoniek, ktorá si obzrela telo ženy, aby našla modriny, ktoré by potvrdili jej slová.

Ja som povedal: ‚Môžeme sa na to pozrieť zblízka? Áno, poviem Kongregácii pre náuku viery, aby sa vytvorila táto komisia’. Deň na to: ‚Cirkev otvára dvere diakonkám!’ Trochu som sa na média nahneval, lebo to znamená nehovoriť ľuďom celú pravdu. Hovoril som s prefektom [Kongregácie pre] náuky viery, ktorý mi povedal: ‚Pozri, v 80. rokoch Medzinárodná teologická komisia vypracovala jednu štúdiu’. Potom som hovoril s predsedníčkou a povedal som jej: ‚Prosím vám, mohli by ste mi poslať zoznam ľudí, o ktorých si myslíte, že by mohli byť súčasťou tejto komisie?’ A ona mi poslala zoznam, aj prefekt mi poslal zoznam a teraz sú na mojom pracovnom stole, aby sa vytvorila táto komisia. Myslím si, že sa už skúmalo toľko na túto tému v období 80. rokov a nebude ťažké vniesť svetlo do tejto problematiky.

Je tu však ďalšia vec: pred rokom a pol som vytvoril komisiu teologičiek, ktoré pracovali s kardinálom Ryłkom a vykonali kus dobrej práce, lebo pohľad žien je veľmi dôležitý: pre mňa funkcia ženy nie je taká dôležitá ako ženské zmýšľanie: žena myslí inak v porovnaní s nami, mužmi. A bez toho, aby sa dal priestor ženám sa nedá urobiť správne a dobré rozhodnutie. Niekedy som sa v Buenos Aires radil s mojimi poradcami a počul som hovoriť o istej téme: potom som si prizval niekoľko žien a ony videli veci v inom svetle a tak bolo rozhodnutie veľmi, veľmi prínosné, veľmi pekné. Mal by som sa stretnúť s tými teologičkami, ktoré urobili kus dobrej práce, ktorá sa však zastavila: prečo? Lebo dikastérium pre laikov sa teraz mení. Opäť sa obnoví a čakám, že budú pokračovať v tejto druhej fáze práce, ktorá sa týka diakoniek. A ďalšia vec: ženy teologičky – a to by som chcel zdôrazniť – dôležitejšie je spôsob myslenia a pohľadu na veci, než funkcia, ktorú žena zastáva. A potom ešte raz opakujem to, čo vždy: Cirkev je žena, je to ‚ona’ [ženského rodu] a nie je to ‚stará panna’, ale žena vydatá za Božieho Syna, jej ženích je Ježiš Kristus. Porozmýšľajte o tom a potom mi povedzte, čo si myslíte“.

9. O ospravedlnení sa homosexuálom

Cindy Wooden  zo CNS: „Ďakujem, Svätosť. V uplynulých dňoch nemecký kardinál Marx hovoril na veľkej, veľmi dôležitej konferencii v Dubline o Cirkvi v modernom svete a povedal: ,Katolícka cirkev sa musí ospravedlniť homosexuálnej komunite za to, že ich marginalizovala‘. V nasledujúcich dňoch na uliciach Orlanda mnohí hovorili, že kresťanská komunita má niečo do činenia s touto nenávisťou voči týmto osobám: čo si o tom myslíte?“

Pápež František: „Zopakujem to, čo som už povedal počas prvej cesty a zopakujem tiež to, čo hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi: nesmú sa diskriminovať, musia byť rešpektovaní a treba ich pastoračne sprevádzať. Môžu sa odsúdiť, nie pre ideologické motívy, ale pre motívy, povedzme, politického správania, isté prejavy trochu príliš urážlivé pre druhých. Tieto veci však nemajú nič spoločné s problémom: ak je problém človek, ktorý je v takom stave, ktorý má dobrú vôľu a hľadá Boha, kto sme my, aby sme ho súdili? Musíme [ľudí] dobre sprevádzať, podľa toho, čo hovorí Katechizmus. Katechizmus hovorí jasne! Potom tu sú tradície v niektorých krajinách, v niektorých kultúrach, ktoré inak zmýšľajú o tomto probléme.

Ja si myslím, že Cirkev by nemala prosiť o odpustenie – ako povedal ten ,marxistický‘ kardinál (smiech) – len tohto človeka, ktorý je gay, ktorého urazila, ale má prosiť o odpustenie aj chudobných, ženy a deti využívané ako pracovná sila; má prosiť o odpustenie, že dala požehnanie toľkým zbraniam. Cirkev má prosiť o odpustenie, že sa toľkokrát nezachovala [ako mala] – a keď hovorím «Cirkev», rozumiem pod tým kresťanov; Cirkev je svätá, hriešni sme my! – kresťania by sa mali ospravedlniť za to, že nesprevádzali mnohé situácie, mnohé rodiny... Ako dieťa si spomínam na kultúru v Buenos Aires, zatvorenú katolícku kultúru: odtiaľ pochádzam... Do rozvedenej rodiny nebolo možné vstúpiť: hovorím o období pred 80 rokmi. Kultúra sa našťastie zmenila a vďaka Bohu, ako kresťania musíme prosiť o mnohé odpustenia, nielen v tomto: ide o odpustenie a nielen ospravedlnenie. ,Odpusť, Pane!‘ je slovo, na ktoré zabúdame.

Teraz som tu ako pastier a kážem... Je to pravda, koľkokrát kňaz vystupoval ako ,pán kňaz‘ a nie ako ,otec kňaz‘: kňaz, ktorý palicuje a nie kňaz, ktorý objíma odpúšťa, zmieruje. Ale sú mnohí, mnohí nemocniční kapláni, väzenskí kapláni, mnohí svätci! No tých nevidno, lebo svätosť je cudná, skrýva sa. Naopak tak trochu bezočivá je bezohľadnosť: je bezočivá a je ju vidno. V mnohých organizáciách sú dobrí ľudia a ľudia, ktorí nie sú takí dobrí: alebo ľudia, ktorým dáš tučný ,balík‘ a pozerajú sa inam ako medzinárodné veľmoci pri troch genocídach. Aj my kresťania – kňazi, biskupi – sme to robili: ale my kresťania máme tiež Matku Terezu z Kalkaty a mnohé Matky Terezy z Kalkaty; máme mnohé sestry v Afrike, mnohých laikov, mnohé sväté manželstvá.

Zrno a kúkoľ... takto hovorí o kráľovstve Ježiš: Nesmieme sa pohoršovať nad tým,  že to tak je. Musíme sa modliť, aby Pán konal tak, že tento kúkoľ zmizne a bude viac zrna. To je život Cirkvi. Nedá sa stanoviť hranicu. Všetci sme svätí, lebo my všetci máme vnútri Ducha Svätého, no my všetci sme hriešnici. Ja ako prvý. Ďakujem. Neviem, či som odpovedal... Nielen ospravedlnenie, ale aj odpustenie!“

10. O návšteve v Auschwitz počas Svetových dňoch mládeže

Páter Lombardi, hovorca Svätej stolice: „Ohľadne najbližšej cesty do Poľska, na ktorú sa už začíname chystať a vy sa tomu budete venovať v mesiaci júl. Ak by ste nám povedali niečo o pocitoch, s ktorými pôjdete  na tieto Svetové dni mládeže v tomto Jubileu milosrdenstva. A ďalšia vec, trochu špecifická: navštívili sme Pamätník Tzitzernak (Pamätník arménskej genocídy) počas návštevy Arménska a navštívite aj Auschwitz-Birkenau počas cesty v Poľsku. Počul som, že si želáte prežiť tieto okamihy viac v tichu než so slovami tak ako ste to urobili tu, možno aj v Birkenau. Chcem sa teda spýtať, či by ste chceli niečo povedať alebo či naopak uprednostníte okamih tichej modlitby so špecifickým zámerom?“

Pápež František: „Pred dvoma rokmi v Redipuglii (počas návštevy vojenského pamätníka na severovýchode Talianska – pozn. red.) som urobil to isté, aby som si pripomenul 100. výročie Prvej svetovej vojny. V Redipuglii som pobudol v tichu. Potom bola omša a na omši som predniesol kázeň, ale to bola iná vec... Ticho. Dnes, dnes ráno, sme videli ticho... Bolo to dnes? [P. Lombardi: Nie, včera. (25. júna)]. Chcel by som navštíviť to miesto hrôzy (Auschwitz) bez príhovorov, bez ľudí, len s malou skupinkou, ktorá je nevyhnutná... Novinári tam však isto budú... Ale bez toho, aby som pozdravil toho či tamtoho... Nie, nie, [Chcel by som] vstúpiť sám, modliť sa a [prosiť], aby mi Pán dal dar sĺz. To je všetko“.

(Preklad slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu: ej, bp)