Komentár Juraja Vitteka: Boh alebo nič

Komentár s názvom Boh alebo nič pripravil otec Juraj Vittek, člen komunity Oratória svätého Filipa Neriho, ktorý pôsobí ako farár-moderátor Farnosti Svätej rodiny v Bratislave – Petržalke:

V týchto dňoch som sa vybral na pár dní do ticha, modlitby a samoty. Pri príchode do jedného spoločenstva, ktoré ma prijalo, som na privítanie dostal papierik so súradnicami Svätého Písma. Bolo tam Iz 12,3. Vyhľadal som si tento citát vo Svätom Písme: „Čerpajte vodu s radosťou z prameňov spásy”. Na ďalší deň sme si znovu „ťahali” citáty, tentokrát zo svätých Cirkvi. Vytiahol som si citát svätého Tomáša Akvinského: „Pane, nič iné, len Teba”. Pridané bolo poučenie: „Nájdi si čas na modlitbu. Modli sa za tých, ktorí nemajú čas na modlitbu”. Po náročnom uplynulom roku boli pre mňa tieto citáty láskavým napomenutím z neba. Pred pár dňami sme privítali v našej farnosti Svätej rodiny v bratislavskej Petržalke vzácneho hosťa, blízkeho spolupracovníka pápeža Františka, prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, afrického kardinála Roberta Saraha. Bol pozvaný vydavateľstvom Lúč pri príležitosti slovenského vydania jeho knihy Boh alebo nič, ktorá sa stáva bestsellerom. Tieto dni stíšenia, samoty a modlitby s Ježišom a Matkou Božou, mi pripomenuli výstižnosť názvu tejto knihy. Boh alebo nič. V knihe čítame okrem iného aj tieto kardinálove slová:

„Absencia Boha v našich osobných životoch nadobúda čoraz dramatickejšie podoby a rozmery. Zmyslom a cieľom koncilu bolo prinavrátiť Bohu jeho absolútny primát, hoci zlomyseľní interpretátori záverov koncilu tvrdia niečo úplne iné. Občas si kladiem otázku, akú pozíciu v otázke zaujímame my, predstavitelia kléru: žijeme naozaj s vedomím, že sa stále nachádzame v Božej prítomnosti? Nie sú naozaj opodstatnené reči o „zrade kléru“? Moja úvaha sa môže mnohým vidieť rigorózna, ale, žiaľ, poznám veľa prípadov kňazov, ktorí už, zdá sa, zabudli, že jadrom ich zasväteného života je výlučne Boh. Cez deň im zostáva na neho len málo času, pretože sa venujú najrozličnejším aktivitám, pre ktoré používam označenie ‚aktivistická heréza’”. Kardinál Sarah, ako svedok Božej prítomnosti a lásky, nám pripomenul, čo je skutočnou bolesťou našich životov: kríza Boha. Boh alebo nič.

Pápež František počas duchovných cvičení pre kňazov a seminaristov, ktoré sa konali na začiatku tohto mesiaca júna, mesiaca kňazov, hovoril o „hanbiacej sa dôstojnosti”. „V istom zdravom napätí môžu spolu existovať pocit hanby za vlastné hriechy s pocitom dôstojnosti, ku ktorej nás Pán pozdvihuje”. Iba tak je naozaj možné zakúsiť milosrdenstvo. Pápež František vysvetľuje: „Človek nemôže ísť do lekárne a povedať: ‚Pre milosrdenstvo, dajte mi aspirín’. Pre milosrdenstvo si človek žiada, aby mu dali morfium pre toho, kto je v zovretí ukrutných bolestí smrtiacej choroby. Všetko alebo nič. Buď pôjdeme až na dno, alebo nič nepochopíme”. Áno. Potrebujeme si do hĺbky uvedomiť potrebu Boha a jeho lásky. Boh alebo nič.

Keď som si prečítal Izaiášove slová: Čerpajte vodu s radosťou…, uvedomil som si, že sú to prvé slová encykliky pápeža Pia XII. o Božskom Srdci Ježišovom s názvom Haurietis aquas, čo je latinská verzia Izaiášových slov. Pápež František sa k nej vrátil v spomínanej súvislosti pri duchovných cvičeniach pre kňazov:

„Srdce, ktorým sa Boh spája s našou morálnu biedou je Srdce Krista, jeho milovaného Syna, ktoré bije ako jedno jediné srdce so srdcom Otca a Ducha Svätého. Pamätám sa, keď Pius XII. napísal encykliku o Božskom Srdci, pamätám si niekto hovoril: ‚Načo encyklika na túto tému? To sú veci pre rehoľné sestry...’ - Je to centrum, Kristovo Srdce, to je centrum milosrdenstva. Možno sestry rozumejú lepšie než my, lebo sú v Cirkvi matkami, sú ikonami Cirkvi, Matky Božej. Avšak centrom je Kristovo srdce. Tento týždeň alebo zajtra nám pomôže prečítať si Haurietis aquas... – ‚Ale veď to je predkoncilové!’ – Áno, ale pomôže nám to. Dá sa to čítať, veľmi nám to pomôže!”

A tak som si ju v týchto dňoch prečítal. A urobila mi dobre. V encyklike čítame, že Ježišovo telo bolo „vybavené všetkými citmi, ktoré sú mu vlastné, medzi ktoré na prvom mieste patrí láska” a že „Srdce Ježiša Krista, zjednotené s Osobou Vteleného Slova, musí nepochybne planúť láskou a každým iným vnímateľným citom; tieto city však boli v plnej miere zhodné a  zladené s ľudskou vôľou naplnenou Božou láskou a s tou istou nekonečnou láskou, ktorú má Syn spoločnú s Otcom a s Duchom Svätým, pričom medzi týmito tromi láskami niet žiadneho protirečenia alebo nesúladu”.

Úcta k Božskému srdcu je zhrnutím kresťanstva. Ježišovo srdce navracia rovnováhu zmätenému postmodernému ľudskému srdcu, v ktorom je chaos, chaos emócií, ktoré bez viery a rozumu nenachádzajú žiadne ukotvenie a strácajú sa v zmätku. Človek tak upadá do tyranie emócií. Veľká učiteľka Cirkvi, sv. Terézia od dieťaťa Ježiša, svätica z Lisieux, napísala jednu báseň venovanú Božskému Srdcu Ježišovmu. Píše v nej: „Ja túžim po srdci, ktoré nehou planie, Ktoré mi bude oporou neustále, Ktoré bude vo mne všetko milovať, ba i moju slabosť... A neopustí ma nikdy, ani vo dne ani v noci“. Jeden žalm hovorí: „Hlbočina je človek a jeho srdce priepasť“ (Ž 64). Človek sa nevyzná sám v sebe. Koľko je v ňom neistoty, strachu, bolesti, prázdnoty, nespokojnosti... Ale v prvom rade je ľudské srdce plné túžob... Boh vložil do ľudského srdca nekonečné túžby, a preto je toto srdce ustavične nespokojné. V skutočnosti ľudské srdce naplní iba pohľad na Boha. Najkrajšie to vyjadril sv. Augustín, teológ srdca: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe“. Celý život sa naše srdce naháňa sa svojimi túžbami a nevie, že vlastne túži po Bohu v každej svojej túžbe. Preto je stále nespokojné, a čím viac sa napĺňa vecami namiesto Boha, tým je nespokojnejšie.

Ježišovo Srdce robí poriadok v našich srdciach. Pápež Benedikt XVI. napísal generálovi jezuitov pred pár rokmi o úcte k Božskému Srdcu pri príležitosti 50. výročia encykliky pápeža Pia XII. Hovorí o tom, že v Božskom Srdci môžeme čerpať s radosťou z prameňov spásy. Musíme v ňom Božiu lásku spoznať, zakúsiť ju, žiť ju a svedčiť o nej. Jedným zo sprievodných prejavov kresťanskej skúsenosti Božej lásky je tzv. dar sĺz. Je to stav, v ktorom je duša v hĺbke svojej bytosti, ktorej hovoríme srdce, hlboko otrasená vedomím Božieho dotyku, Božej prítomnosti, Božej lásky, v hlbokom vedomí svojej úbohosti a biedy, ale zároveň vo vedomí Božieho vyvolenia, povolania a dôstojnosti. V tomto stave je rozum osvietený vierou, vôľa zapálená nadprirodzenou láskou, a v pevnej nádeji sa nadprirodzene obnovený poriadok v duši rozlieva na celé telo, emócie i zmysly. A vodopád sĺz otriasajúci celým človekom je len tichým svedkom radostnej istoty, že Ježišovo srdce je schopné obnoviť poriadok v zmätenom ľudskom srdci, ktoré sa opäť vracia do prístavu Božej prítomnosti. A Božia Matka je najmocnejším nástrojom Ducha Svätého, ktorý nás privádza k Božskému Srdcu „čerpať vodu s radosťou z prameňov spásy“.