Pápež František odpovedal študentom na otázku, či sa už ocitol v kríze viery

Rím 20. júna – Ako môžeme byť dôveryhodnými svedkami Evanjelia v dnešnom svete? Mali ste niekedy krízu vo viere? Aj takéto otázky položila skupina mladých z rímskeho vysokoškolského kolégia Nazareth pápežovi Františkovi. Kolégium nachádzajúce sa v západnej časti Ríma, ktoré je domovom najmä študentov z mnohodetných a sociálne slabších rodín navštívil Svätý Otec v sobotu 18. júna.

Pápež odpovedal celkovo na sedem otázok, z ktorých niektoré položili aj bývalí odchovanci kolégia a kňaz, ktorý sa venuje ich kresťanskej formácii.

Jedna z otázok, ktorú položil mladý muž Gabriele Giuliano, mierila k súčasnej situácii prenasledovania kresťanov v rôznych častiach sveta pre ich vieru, pričom neraz ide o hrdinské svedectvo: „Táto odvaha autentickej viery nás všetkých naozaj núti klásť si otázky. Ako môžeme byť dôveryhodnými svedkami Evanjelia? Ako ohlasovať Kristovo posolstvo svetu? Mnohí z nás, so všetkými osobnými nedostatkami a ľudskými limitmi, to zakusujeme, ale ľahko strácame odvahu. Aj Vám sa to stáva? Ocitli ste sa niekedy v kríze so svojou vierou? Kde a ako ste našli spôsob ako sa vzchopiť, nabrať silu a pokračovať vo svojom mandáte, najprv ako laik  neskôr ako zasvätený?“  

Pápež František hneď zareagoval, že táto otázka ide veľmi na telo, je veľmi osobná. Svoju odpoveď začal od začiatku, od prenasledovania kresťanov v súčasnosti:

„Mne sa nepáči, a chcem to povedať otvorene, nepáči sa mi, keď sa hovorí o genocíde kresťanov, napríklad na Blízkom východe: to je redukcionizmus, je to zjednodušovanie. Pravda je, ide o prenasledovanie, ktoré vedie kresťanov ku vernosti, ku koherencii vo vlastnej viere. Nerobme sociologický redukcionizmus toho, čo je tajomstvom viery: [a to je] mučeníctvo. Tí trinásti – myslím, že to boli egyptskí kresťanskí kopti, dnes svätci, kanonizovaní Koptskou cirkvou – podrezaní na pláži v Líbyi: všetci zomreli so slovami na perách: ‚Ježišu, pomôž mi! Ježiš!’ 

Svätý Otec František poznamenal, že tu nešlo o teológov či učencov, ale boli to svedkovia viery: 

„A viera sa dosvedčuje toľkými náročnými vecami v živote: aj životom, životom dosvedčujeme vieru. ... Existuje každodenné mučeníctvo, keď ideš do mučeníctva poctivosti, mučeníctva trpezlivosti... Mučeníctvo trpezlivosti: vo výchove detí; mučeníctvo vernosti v láske, keď je jednoduchšie ísť inou cestou, skrytejšou... Mučeníctvo čestnosti v tomto svete, ktorý možno nazvať aj ‚rajom pre úplatkárov’, nie je tak?... Vo svete, kde toľkí rodičia dávajú jesť svojím deťom chlieb zašpinený úplatkami, ten chlieb, ktorý oni kupujú z úplatkov, ktoré si nechávajú... Tam je kresťanské svedectvo, tam je mučeníctvo: [povedať] ‚Nie, toto ja nechcem!’... Mučeníctvo ticha pred pokušením ohovárať...“ 

Pápež povzbudil mladých, aby boli odvážni a dodal, že odvaha je dar Ducha Svätého. Podľa jeho slov sa kresťanské svedectvo nedá žiť bez odvahy:  

„Mučeníctvo, kresťanský život mučeníkov, kresťanské svedectvo sa nedá žiť bez odvahy kresťanského života. Svätý Pavol používa dve slová, ako žiť kresťanský život mučeníkov, každodenný život: odvaha a trpezlivosť. Dve slová. Odvaha ísť vpred a nehanbiť sa za svoju kresťanskú vieru a ukázať sa ako kresťan; a trpezlivosť niesť na svojich pleciach váhu každého dňa, aj vlastné hriechy, vlastné nedôslednosti... Avšak, dá sa byť kresťanom s hriechmi? Veru áno! Všetci sme hriešnici: všetci. Kresťan nie je muž alebo žena, ktorý je vydezinfikovaný tak ako je to v laboratóriách, nie je ako destilovaná voda. Kresťan je muž, žena schopný zradiť vlastný ideál hriechom, je to slabý muž a slabá žena. My sa však musíme zmieriť s našou slabosťou. A tak sa staneme trochu viac pokornými. Pokornejšími“.      

Svätý Otec František mladých študentov vysvetlil, že „kresťanská koherencia pravdy je cítiť sa hriešnikmi a tými, čo potrebujú odpustenie. Lebo ten, čo sa vystatuje, že je dokonalý, je ako páv: pekný, ale stále len páv“. Ďalej zodpovedal aj otázku o vlastnej kríze viery:

„Toľkokrát sa nachádzam v kríze s vierou a niekedy som mal aj tú drzosť vyčítať Ježišovi: ‚Ale prečo toto dovolíš?’, a tiež pochybovať: ‚Je toto pravda alebo to bude sen?’ A toto odmala, od seminaristu, od kňaza, rehoľníka, biskupa až po pápeža. - ‚Ale ako môže byť svet takýto, ak Ty si daroval Tvoj život? Nebude to ilúzia, alibi, aby sme sa uspokojili?’ Kresťan, ktorý toto niekedy nepocítil, u ktorého viera nevstúpila do krízy, tomu niečo chýba: je to kresťan, ktorý sa uspokojí s trochou svetskosti a takto kráča životom“.  

Na záver otázky talianskeho mladíka o pápežovej skúsenosti s krízou viery, Svätý Otec odpovedal:

„Slovo kríza v čínskom jazyku sa píše s dvoma obrazovými znakmi: jeden označuje riziko a druhý príležitosť. Je tak? Keď niekto vstúpi do krízy, ako Ježiš povedal Petrovi, že diabol ho vtiahol do krízy ako sa to deje so pšenicou, a toľkokrát diabol, život, blížni, toľko ľudí nás vystaví mlatbe ako zrnu, a tam, v kríze, je vždy nebezpečenstvo, riziko – riziko v nedobrom zmysle slova – a aj príležitosť. Kresťan – a toto som sa naučil – nesmie mať strach vstúpiť do krízy: je to znak, že kráča vpred, že nie je ukotvený na brehu rieky alebo mora, že sa odrazil na hlbinu a ide ďalej. A tam sú problémy, krízy, nezrovnalosti a kríza vlastného hriechu, ktorá nás tak zahanbuje. A ako sa neunaviť? To je milosť. Pros o ňu Pána: ‚Pane, daj, aby som sa neunavil. Daj mi milosť trpezlivosti, ísť vpred, vyčkať, kým nepríde pokoj“. -ej-