Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Spiritualita

Peter Dufka SJ: Poznávanie srdcom

To podstatné je očiam neviditeľné... - RV

05/06/2016 19:37

Pred niekoľkými dňami sme začali mesiac jún, ktorý je zasvätený úcte k Božskému Srdcu Ježišovmu. A práve srdce nás môže inšpirovať k hlbším úvahám.

„Správne vidíme len srdcom. Čo je dôležité, je očiam neviditeľné.“ Túto vetu z knihy Malý princ od Antoine de Saint-Exupéryho poznáme mnohí, ale skúsenosť videnia a vnímania srdcom nám neraz uniká.

Viacerí autori zdôrazňujú potrebu poznávania nielen zmyslami a rozumom, ale i srdcom.  Fyzicky počúvame ušami, hľadíme očami. Ak chceme ísť hlbšie a oveľa ďalej, vidieť za obzor, priblížiť sa, alebo dokonca preniknúť do podstaty, potom by sme mali načúvať a nazerať. A to je kvalitatívne vyššia úroveň. Tomuto hlbšiemu vnímaniu a poznávaniu slúži srdce.

Poznanie srdcom nevzniká len hromadením poznatkov, ale je to poznávanie vzťahom. Niektoré skutočnosti poznávame pravdivo až vtedy, keď si k nim vytvoríme vzťah. Majú často podobu zážitku, vďaka ktorému prežíva človek napríklad úžas pri pohľade na veci, ktoré sú krásne, alebo pociťuje vďačnosť z existencie toho druhého, alebo matka odhaľuje tajomstvo pri pohľade na vlastné dieťa. Človek poznáva srdcom i vtedy, keď rozoznáva v udalostiach dňa stopy Boha, ktorý zasahuje do jeho života.

Poznávanie srdcom je spôsob videnia a vnímania, ktorý napomáha i pri správnom rozlišovaní. Podľa sv. Ignáca si máme na každé vážne rozhodnutie ponechať dosť času. Má sa uskutočniť vo vnútornej slobode - bez naviazanosti  na zlé  návyky a vášne. Avšak po rozhodnutí by mala nasledovať akási „skúška správnosti“, čo znamená, že každé rozhodnutie by sme mali nechať akoby prejsť naším srdcom a skúmať, čo nám naše srdce hovorí na toto rozhodnutie. Čo vnímame a aké pocity zažívame pri myšlienke na toto nové rozhodnutie.

Niektorí autori pri rozlišovaní a poznávaní srdcom používali akúsi techniku opakovania. Ide o spôsob častejšieho návratu a opätovného prežitia pocitu, ktorý v nich vyvolala istá udalosť. Vyvolávajú si ju z pamäte preto, aby ju opakovaním mohli  hlbšie preskúmať a zistiť, aký duch  je ukrytý za tou ktorou udalosťou. Podobá sa to akoby prepisovaniu zvukového záznamu z nahrávky, pri ktorom sú niektoré slová slabo zrozumiteľné a je potrebné si ich znova a znova vypočuť. Takto sa človek dopracuje k pôvodnému textu a lepšie vnikne do jeho obsahu. I pri duchovnom rozlišovaní toto opakované prehrávanie udalostí zanecháva istý dopad na naše srdce, z ktorého môžeme vypozorovať nenápadnú prítomnosť dobrého alebo zlého ducha. 

Niečo podobné poznáme zo životov niektorých duchovných osobností, ktoré si často opakovali silný duchovný zážitok z minulosti a neustále ho s novou sviežosťou vyťahovali na svetlo. Tento zvyk sa môže zdať trochu zvláštny, ale je veľmi účinný. Možno ho prirovnať ku škole, kde učiteľ neustále opakuje dôležité poučky, aby sa na ne nezabudlo. V tomto neustálom vracaní sa k istej udalosti z minulosti možno spozorovať akési afektívne spočinutie v presvedčení, že sa Niekto mocnejší o mňa v minulosti postaral, a tak sa postará i v ťažkosti, ktorá práve čaká predo dvermi.

Nezriedka však u duchovných autorov nájdeme celkom opačnú tendenciu. Hovoria málo o skúsenosti s Bohom. O nej sa podľa ich názoru nemá hovoriť, ale sa má predovšetkým žiť. Dokonca sa s istou nedôverou pozerajú na človeka, ktorý rozpráva o svojich mnohých skúsenostiach. Najhlbšie skúsenosti s Bohom si uchovávame vo vnútri srdca podobne, ako sa uchovávajú vo vnútri srdca najhlbšie skúsenosti s milovaným človekom. Vyžarujú z nášho života, náš život je nimi preniknutý, ale skúsenosť je neautentická, ak nie je precítená a prežitá a zaznieva iba z našich úst. Ak sme prežili niečo skutočne významné a hlboké, toto možno vypozorovať z nášho života.

Jedna starodávna apoftegma hovorí o tom, ako istý mladý človek, ktorý vstúpil do kláštora, videl, že z neho odchádza veľké množstvo mladých ľudí. Preto vyhľadal svojho duchovného otca a pýtal sa ho na tento zvláštny jav. Starší, skúsený kňaz mu na to povedal: „S duchovným i kresťanským povolaním je to podobne ako so psom, čo naháňa zajaca. Začne ho sledovať, až kým sa ho nezmocní. Sú však i také psy, ktoré sa k nemu pripoja iba preto, lebo ho vidia utekať a štekať. Utekajú podobne ako on, ale po čase, keďže nevidia dôvod a pravý motív, prestane ich beh zaujímať a pritiahne ich iná skutočnosť.“

Poznanie srdcom zaberá v náboženstve dôležité miesto, pretože vzťah, osobný kontakt s Bohom, je možný len v hĺbke našej osobnosti, v hĺbke nášho srdca. Pascal to vyjadril takto: „Srdce, a nie rozum, cíti Boha.“ Viera je podľa neho citlivosť srdca, a nie schopnosť rozumu. Dostojevskij si všíma kritériá, podľa ktorých ľudia hodnotia iných a poznamenáva, že pravá hodnota človeka sa nedá merať vonkajšími morálnymi činmi. Kritérium hodnoty človeka je ukryté v jeho tajomnom centre. Takmer vo všetkých kultúrach sa toto skryté a tajomné centrum človeka označuje slovom srdce. Sme takí, aké je naše srdce.

Vo Svätom Písme sa výraz srdce nachádza veľmi často. Ľudia vidia iba vonkajšok, avšak Boh vidí do srdca človeka (por. 1 Sam 16, 7), číta z neho ako z otvorenej knihy. Tam sa človek a Boh stretávajú. K hlbokému prežívaniu náboženského života človek potrebuje zážitok, potrebuje cítiť, vnímať srdcom, potrebuje radosť a slzy. Toto nazývame poznávanie srdcom.

Videnie a poznávanie srdcom však má isté predpoklady, ktoré sv. Bazil vyjadril všeobecným princípom: „Len podobné poznáva podobné.“ Napísal: „Knihám o hudbe rozumejú hudobníci, knihám o poľnohospodárstve poľnohospodári a knihám o spiritualite rozumejú duchovní ľudia. Inteligenciu, nadanie človeka hodnotíme rozumom. Mravné konanie posudzujeme podľa vlastného mravného postoja. A srdce? Srdce poznávame srdcom.“ Táto jednoduchá logika má však ďalekosiahle následky pre náš náboženský život. Jeho cieľom je poznanie Boha v Kristovi. O aké poznanie však ide? Nedá sa povedať, že Krista pozná ten, kto dôkladne preštudoval jeho náuku, jeho slová a postoje. Slovám človeka je ťažko rozumieť, ak nerozumieme tomu, kto ich hovorí, ak sa nám nepodarí vžiť do jeho postojov a pocitov. Takéto chápanie človeka sa nedá vyčítať z kníh, nedá sa vyjadriť v zákonoch a nariadeniach, nedá sa k nemu dospieť len akýmsi zvláštnym psychologickým procesom pripodobnenia.

Jedna z charakteristických invokácií k Božskému Srdcu znie: „Ježišu tichý a pokorný srdcom, pretvor naše srdcia podľa svojho srdca.“ Tento proces vnútornej asimilácie a  chápania je podstatným prvkom úcty k Božskému Srdcu.

Nech nám tento mesiac jún prispeje k tomu, aby sme aspoň čiastočne pretvorili naše srdcia podľa vzoru Božského Srdca Ježišovho. Nech nám tento čas pomôže na ceste poznávania srdcom. 

05/06/2016 19:37