Kard. Jozef Tomko: Modlitba ako liek – útecha modlitby

Má modlitba nejaký zmysel?

Na viacerých miestach vo svete sa prebudil nový záujem o modlitbu, a to nielen u veriacich. Aj mnohí ateisti obdivujú veriacich, ktorí sa úprimne modlia. Vzniká tak otázka, či modlitba je rozumná ľudská činnosť, alebo len prejav poverčivosti, strachu, rozumovej zaostalosti. Ďalšia otázka je, či je užitočná alebo zbytočná. Kritickejším je presvedčenie, že modlitba vôbec neosoží, ba naopak priam škodí, lebo vytvára ilúzie a zbytočné sklamania.

Modlitba pri tom ostáva ako všeľudský prejav.

Nachádza sa u všetkých národov a vo všetkých kultúrach. Je základným prvkom každého náboženstva. Ako povedal už starý grécky historik a filozof Plutarch, „keď  prejdeme svetom, nájdeme mestá bez múrov, bez bohatstva, bez škôl alebo divadiel; nikto však nevidel mesto bez chrámu, alebo kde by sa nikto nemodlil“.

Tak vznikol už aj vedecký záujem o vplyv alebo ovocie modlitby na ľudskú prirodzenosť, na srdce, na mozog, na nervovú energiu, na psychológiu človeka. Na- príklad neurovedec Andrew Newberg študoval od roku 1992 zmeny na mozgu modliacich sa tibetských mníchov a františkánskych rehoľníc. V októbri 2015 talianska „Spoločnosť pre zdravotný blahobyt“ (Societá italiana di medicina del benessere) mala v Ríme kongres, na ktorom sa zaoberala otázkou vplyvu modlitby na ľudskú psychológiu. Americký kardiológ na Harvardskej univerzite poukazoval na vplyv modlitby na zníženie krvného tlaku a srdečného rytmu.

Čo je modlitba?

Modlitba sa všeobecne chápe ako „pozdvihnutie mysle k Bohu“, ktorým označuje modlitbu sv. Ján Damascénsky. Nie je to iba nejaké rozmýšľanie filozofa, predpokladá priateľský pomer. Preto mnohí myslitelia pridávajú zmienku o osobnom vzťahu s Bohom. Gréci sv. Gregor Nisénsky a sv. Ján Zlatoústy zdôrazňujú, že je to „rozhovor“, a to aj duchovný, takže nemusí používať slová. Dôležitejší je postoj človeka, ktorý sa modlí. Preto podľa sv. Augustína modliť sa značí obrátiť myseľ na Boha so zbožným a poníženým citom; podobne sa vyjadruje aj sv. Bonaventúra. Veľká mystička sv. Terézia opisuje duchovnú modlitbu ako „vrúcny priateľský vzťah, časté osobné stretnutie sa s tým, o ktorom vieme, že nás miluje“. Aj Charles de Foucauld  tvrdí, že „modlitba je pozornosť milujúcej duše upretá na Boha“. Pre sv. Katarínu je to „jednoduchý a láskyplný pohľad na Boha“. Pápež Pavol VI. zhrnul to podstatné do dvoch slov: „Modliť sa značí milovať“.

Modlitba teda je vzťah so živou osobou, s niekým. Je to vzťah lásky, prejav vôle a túžby. Žiada si prítomnosť milovanej osoby.

Modlitba je rozhovor s Bohom, pri ktorom my chválime, oslavujeme Boha, prednášame mu prosby za seba i za iných, ďakujeme Bohu. Rozhovor však značí aj počúvanie druhého, keď my vtedy mlčíme a neskáčeme inému do reči. Modlitba je dialóg, ináč sa stane monológom, pričom my hovoríme a Boh mlčí, nechce nás prerušovať.

Tu sa nám kladie otázka: Ako k nám hovorí Boh?

Boží hlas

Boh je čistý duch, preto k nám nehovorí ľudským hlasom. Ale napriek tomu má svoje spôsoby, ako byť v styku s nami. List Hebrejom nás uisťuje: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1,1). Boh sa vtelil a stal sa človekom v Ježišovi Nazaretskom. Keby bolo pravdou, že naše hlasy nechávajú stopu, ako keby ostávali krúžiť vo vesmíre, tak by sme azda mohli raz zachytiť aj Ježišov historický hlas, ktorý sa ozýval v Palestíne pred dvetisíc rokmi. Keby sa Ježiš znovu objavil na zemi, masy ľudí by sa valili, aby  osobne počuli jeho slová.

My však jeho historické slová poznáme, lebo sa nám zachovali v evanjeliách. Keď ich pozorne čítame, ozývajú sa nám, aj keď bez zvuku, v srdci a mysli. Vzbudzujú v nás myšlienky, pocity, túžby, spôsobujú radosť alebo smútok ba aj plač, inšpirujú nás k dobrému konaniu, vyčítajú nám zlé počínanie, prebúdzajú naše svedomie, ktoré správne nazývame Božím hlasom v našom srdci. Preto pozorné čítanie evanjelií je účinnou cestou k rozjímavej modlitbe a prináša hojné ovocie v živote.

Ovocie modlitby

Modlitba, najmä rozjímavá, má účinky na našu ľudskú prirodzenosť. Pri nej si živšie uvedomujeme Božiu prítomnosť okolo nás. Lebo ako hovorí apoštol národov, Pavol z Tarzu: „v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Skutky apoštolov 17,28). Nemusíme ho hľadať ďaleko ani vysoko. Ba čo viac, Ježiš Kristus prisľúbil tajuplnú prítomnosť Otca i Syna a Svätého Ducha v duši toho, kto zachováva jeho slová: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať, prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Ján 14,23). Je to inhabitácia, čiže tajuplné prebývanie Najsvätejšej Trojice v duši spravodlivého, o ktorej sa málo hovorí a skoro vôbec nekáže. Pri tom je to dar, ktorý Ježiš Kristus prisľúbil nielen vyvoleným a mystickým dušiam, ale všetkým ľuďom, ktorí zachovávajú jeho slovo, čiže „žijú v Božej milosti“, ako ich obyčajne označujeme.

Modlitba má aj iné účinky, ktoré sa môžu prejaviť citeľnejšie. Zväčša prináša pokoj a uvoľnenie vnútorného napnutia, vyrovnanie sa s bolesťou alebo smutnou skutočnosťou. Ovocie modlitby býva často útecha. Po tej úteche človek túži a hľadá ju. Skúsení duchovní vodcovia však upozorňujú na jedno pokušenie. Modlitba slúži k tomu, aby sme hľadali Boha útechy skôr ako útechu Boha; nezastavili sa pri dobrodení, ale hľadali dobrodarcu. Na najvyššieho darcu a dobrodinca sa má pri modlitbe sústrediť naša myseľ. Ak sa k tomu pridá útecha, tak ju vďačne prijmeme, ale naša modlitba môže byť niekedy aj „suchá“, bez duchovnej šťavy, a pri tom Bohu veľmi milá.

Ponížená a úctivá modlitba si nájde úprimné a dôstojné vyjadrenie aj v polohe tela. Aj naša poloha môže byť na pomoci duchu, aby sa v istom zmysle aj telo zúčastnilo na modlitbe. Modlitba nie je cvičenie jógy, ani hľadanie extázy. Je rozhovor s Bohom. Každý si nájde primeraný postoj tela a sústredenie mysle, aby jeho modlitba bola živým prejavom lásky k Bohu.

AUDIO: