Pápež František pre La Croix: O koreňoch Európy treba hovoriť v pluráli

Vatikán 18. mája – Z rozhovoru so Svätým Otcom Františkom, ktorý vyšiel 16. mája 2016 vo francúzskom denníku La Croix prinášame plné znenie častí, týkajúcich sa koreňov Európy, zdravej laickosti štátu, duchovných velikánov Francúzska a výsledkov Synody o rodine. Pápež František sa s dvoma zástupcami denníka stretol vo Vatikáne 9. mája.

Vo Vašich príhovoroch o Európe pripomínate „korene“ kontinentu, ale bez toho, že by ste ich kvalifikovali ako kresťanské. Definujete „európsku identitu“ radšej ako „dynamickú a multikultúrnu“. Je podľa vás výraz „kresťanské korene“ neprimeraný pre Európu?

Treba hovoriť o koreňoch v pluráli, lebo sú viaceré. V tomto zmysle, keď počujem hovoriť o kresťanských koreňoch Európy, občas sa obávam tónu, ktorý môže byť triumfálny či pomstychtivý. Takže sa stáva kolonializmom. Ján Pavol II. o nich hovoril pokojným tónom. Európa, áno, má kresťanské korene. Kresťanstvo má povinnosť polievať ich, ale v duchu služby, tak ako je to pri umývaní nôh. Povinnosť kresťanstva voči Európe je služba. Erich Przywara, veľký učiteľ Romana Guardiniho a Hansa Ursa von Balthasara, nás tomu učí: prínos kresťanstva pre určitú kultúru je ten, ktorý predstavuje Kristus umývaním nôh, totiž služba a dar života. Nemôže to byť nejaký kolonialistický prínos.

***

Dôležitosť islamu vo Francúzsku ako krajine s historickým kresťanským zakotvením vzbudzuje opakované otázky týkajúce sa miesta náboženstiev vo verejnom priestore. Aká je podľa vás zdravá (dobrá) laickosť?

Štát musí byť laický. Konfesionálne štáty končia zle. Ide to proti histórii. Verím, že laickosť sprevádzaná solídnym zákonom garantujúcim náboženskú slobodu ponúka referenčný rámec pre napredovanie. Sme si všetci rovní ako Božie deti alebo s našou dôstojnosťou osôb. Ale každý musí mať slobodu navonok prejavovať svoju vieru. Ak chce moslimská žena nosiť závoj, musí sa jej to umožniť. Rovnako ako katolíkovi, ktorý chce nosiť kríž. Vyznávanie viery sa musí umožniť nie povedľa, ale v lone kultúry. Malá kritika, ktorú by som v tomto zmysle adresoval Francúzsku, je to, že preháňa s laickosťou. Pochádza to z spôsobu považovať náboženstvá za subkultúru skôr než za kultúru v plnom zmysle. Obávam sa, že tento prístup, ktorý sa chápe ako dedičstvo osvietenstva, bude naďalej pretrvávať. Francúzsko by malo spraviť krok vpred v tejto veci, aby akceptovala, že otvorenosť voči nadprirodzenu je právom pre všetkých.

Ako by mali katolíci v tomto laickom kontexte brániť svoje presvedčenie zoči-voči spoločenským témam ako eutanázia či manželstvo medzi osobami rovnakého pohlavia?

Treba v parlamente diskutovať, argumentovať, vysvetľovať, zdôvodňovať. Takto spoločnosť rastie. V okamihu, keď sa hlasuje o zákone, štát musí rešpektovať svedomie. V každej právnej štruktúre musí byť prítomné právo na výhradu vo svedomí, lebo je to ľudské právo. Aj pre vládneho činiteľa, ktorý je ľudskou osobou. Štát musí aj rešpektovať kritiku. Toto je pravá laickosť. Neslobodno zamietnuť argumenty katolíkov so slovami ,Hovoríte ako kňaz‘. Nie, zakladajú sa na kresťanskom myslení, ktoré Francúzsko tak význačne rozvinulo.

Čo pre vás predstavuje Francúzsko?

Prvorodená dcéra Cirkvi... no nie tá najvernejšia [smiech]. V päťdesiatych rokoch sa tiež hovorilo: ,Francúzsko, misijná krajina‘. V tomto zmysle je perifériou, ktorú treba evanjelizovať. Ale musíme byť k Francúzsku spravodliví. Cirkev tu má kreatívnu kapacitu. Francúzsko je tiež zem veľkých svätcov, veľkých mysliteľov: Jean Guitton, Maurice Blondel, Emmanuel Lévinas (ktorý nebol katolík), Jacques Maritain. Mám tiež na mysli hĺbku literatúry. Oceňujem  aj spôsob, akým francúzska kultúra obohatila jezuitskú spiritualitu vzhľadom na asketickejší španielsky prúd. Francúzsky prúd, ktorý začal Pierre Favre, aj keď vždy nástojil na rozlišovaní  ducha, dáva inú príchuť. S  veľkými francúzskymi duchovnými otcami: Louis Lallemant, Jean-Pierre de Caussade. A s veľkými  francúzskymi teológmi, ktorí veľmi pomohli Spoločnosti Ježišovej: Henri de Lubac a Michel de Certeau. Títo poslední dvaja sa mi veľmi páčia; dvaja jezuiti, ktorí sú kreatívni. Skrátka, toto ma na Francúzsku fascinuje. Na jednej strane táto prehnaná laickosť, dedičstvo Francúzskej revolúcie, a na druhej takí veľkí svätci.

Ktorého alebo ktorú z nich preferujete?

Svätú Teréziu z Lisieux.

***

Zvolali ste dve synody o rodine. Zmenil tento dlhý proces podľa Vašej  mienky Cirkev?

Je to proces, ktorý sa začal konzistóriom, ktoré uviedol kardinál Kasper, a pokračoval mimoriadnou synodou v októbri toho istého roku, potom rokom uvažovania a riadnou synodou. Myslím, že všetci sme vyšli z tohto procesu iní než ako sme doň vstúpili. Aj ja. V posynodálnej exhortácii som sa snažil maximálne rešpektovať synodu. Nenájdete tam kánonické spresnenia o tom, čo sa môže alebo musí spraviť alebo nemôže. Je to pokojná, umiernená úvaha o kráse lásky, o tom, ako vzdelávať deti, pripraviť sa na manželstvo... Valorizuje zodpovednosti, ktoré by Pápežská rada pre laikov mohla sprevádzať vo forme smerníc.

Okrem tohto procesu musíme myslieť na pravú synodalitu, alebo aspoň čo znamená katolícka synodalita. Biskupi sú cum Petro sub Petro (s Petrom a pod Petrom). To ju odlišuje od pravoslávnej synodality a od tej v gréckokatolíckych cirkvách, kde sa patriarcha ráta iba za jedného. Druhý vatikánsky koncil ponúka ideál synodálneho a biskupského spoločenstva. Musí sa to ešte nechať rásť aj na farskej úrovni s ohľadom na to, čo sa tu predpisuje. Sú farnosti, ktoré nemajú ani pastoračnú radu, ani radu pre ekonomické záležitosti, aj keď kánonické právo ich k tomu zaväzuje. Synodalita je v hre aj tam.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -bp, jb-