Komentár Mariána Gavendu: Aká krása spasí svet?

Mons. Marián Gavenda sa vo svojom komentári zamyslel nad samotnou krásou v rámci mesiaca máj, ktorý je v Cirkvi osobitne venovaný Panne Márii.

„Je máj, je lásky čas“ – môžeme aktuálne parafrázovať známu Máchovu lyrickopoetickú skladbu. Mesiac, všeobecne pokladaný za najkrajší v roku, i keď je vždy riskantné porovnávať a počasie dokáže aj v máji pripraviť nepekné prekvapenia. Je však dobrou nahrávkou zamyslieť sa nad samotnou krásou, s ktorou sa prebiehajúci mesiac, v Cirkvi osobitne venovaný Panne Márii, všeobecne spája. Presnejšie, v kontexte so známym Dostojevkého výrokom o kráse, ktorá spasí svet. V mentalite povrchného vnímania a skratkovitého myslenia len málo kto vie, že tento hlboký záver jedného z hlavných hrdinov Dostojevského románu Idiot, kniežaťa Myškina, nemieri na estetickú krásu. Hovorí o kráse človeka, premeneného stretnutím s Ježišom Kristom. Kristus je pre Dostojevského, motivovaného Solovjovom, pôvodcom tejto božskoľudskej krásy. Krása má duchovný rozmer a Dostojevskij ju dáva do protikladu s ošklivosťou, negáciou krásy, s nihilizmom. Ako hovorí David Hume, „krása vecí jestvuje v mysli, ktorá ich kontempluje“. Práve krása spája viditeľný svet do harmonickej jednoty. Obdiv, bez ktorého nemožno vnímať krásu stvorených vecí je predsieňou kontemplácie ktorou možno vnímať vo svete Božiu prítomnosť.

Mnohí odborníci i bežná skúsenosť hovoria o rizikách a negatívnych dôsledkoch „vizuálnej kultúry“, ktorá učí ľudí pozerať a odúča myslieť. Hovorí sa, že pesimista, to je dobre informovaný optimista. Definícia je správna, ak ju možno aj obrátiť: optimista, to je dobre informovaný pesimista. V ére pesimizmu nad tým, ako väčšinu túžob v človeku prebúdza a komercializuje reklama, ponúkajúca tovar v jeho lákavej kráse, sa žiada na povzbudenie do optimizmu ponúknuť pár dobrých informácií. Práve táto naša situácia je totiž veľkou evanjelizačnou výzvou s obrovským vnútorným potenciálom. Evanjelizáciou myslíme hlásanie Krista ale aj spásu, teda záchranu človeka. Človeku, zvyknutému od rána do večera na záplavu vizuálnych vnemov nestačí moralisticky zakazovať či prikazovať: „nepozeraj, rozmýšľaj!“ Napokon aj rozum a racionalistický prístup stavajúci na jeho kvalitách, má tiež svoje limity. Treba sa učiť nielen pozerať, ale aj vidieť. Skúsenosť totiž potvrdzuje, že základné atribúty Boha – krása, dobro, jednota a pravda – sú nerozlučne spojené, a to nielen v samotnom Bohu, ale aj v človeku, stvorenom na jeho obraz. Kto pestuje vnútornú citlivosť na krásu, stáva sa aj dobrým a otvoreným pre pravdu. Človek, čo prepadne zlobe, stáva sa barbarom aj voči kráse a otrokom lži. Práve túžba po kráse, ktorú dominantná vizuálna kultúra prebúdza a ktorou si slúži, sa tak môže stať cestou k Bohu i zmene a záchrane človeka i spoločnosti, v ktorej žije.

Filozofická tradícia hovorí, že krása priťahuje svojou „žiarivosťou“. Krása človeka fascinuje a o živote nielen hovorí, ale ho i vlieva. Hans-Georg Gadamer hovorí, že krása, ktorá okamžite priťahuje túžbu ľudskej duše, je ukrytá vo veci samotnej. Krása, to nie je len symetria. Je to vnútorné vyžarovanie všetkého čo jestvuje už tým, že to jestvuje. Lúče slnka sa prejavia až keď dopadnú na nejakú plochu, ožiaria ju a tá ožije krásou. Podobne je to aj so svetlom ducha. Nestačí len podporovať umenie, vytvárať krásne veci. Treba ľudí učiť vnímať krásu. Giovanni Cucci hovorí o „demokratickom charaktere krásy“, čím nemyslí na politické usporiadanie, ale na Božiu spravodlivosť a lásku, ktorá vrchovatou mierou obklopuje krásou všetkých ľudí bez rozdielu, bohatých i chudobných, vzdelaných i nevzdelaných. A skúsenosť nás presviedča, že často práve človek, ktorý nie je pohltený materiálnym či intelektuálnym bohatstvom, je pre krásu oveľa otvorenejší. Ety Hilessumová, zatvorená v cele koncentráku, vo svojom denníku priznáva, že jej stačí uzučká štrbina a vidí cez ňu celé nebo. Dávno pred ňou svätá Terézia veľká pripomína, že ten, kto nevie kontemplovať Boha pri krájaní cibule, nedokáže ho kontemplovať ani pred svätostánkom.

Veda vďačí za svoj rozmach čoraz užšej špecializácii na jednotlivé problémy. Úzkej špecializácii však vďačíme aj za to, že sa stratila vnútorná jednota a celistvosť poznania. Tú pri dnešnom objeme poznatkov nemožno dosiahnuť obrovským množstvom encyklopedických vedomostí. Je to práve krása, spoločná všetkým veciam, ktorá zjednocuje všetko poznanie prírodných vied, filozofie a náboženstva. Obdiv a kontemplácia prinavracajú človeku vnútornú jednotu a stabilitu. Tomáš Špidlík v tomto kontexte rozvíja nasledujúcu argumentáciu: čím väčšiu realitu v niečom zbadám, tým krajšie je pre mňa to, na čo sa pozerám. Pre kresťana je najvyššou realitou Kristus a najväčšou krásou mystický vhľad do jeho krásy. Kto vidí za všetkými vecami, udalosťami a ľuďmi Krista, vidí všetko nekonečne krásne a skutočnej pravdivo. Kto nevidí za všetkým Krista, nepozná na veciach to podstatné. Skutočne poznať znamená milovať. Druhého človeka ani nemožno poznať inak, než láskou. Zmyslami a rozumom máme len poznatky o jeho fyzickom živote a ľudských vlastnostiach, nepoznáme však daného človeka ako neopakovateľnú osobu. A bez lásky nemožno poznať ani to podstatné na celom stvorenstve.

Túžba po kráse, dobre, pravde, vpísaná v hĺbke každého ľudského srdca je jedna vec, skutočne ju nájsť druhá. Nezastať na povrchu si vyžaduje vnútorné osvietenie a uzobranosť i cieľavedomé duchovné snaženie. Kresťanská mystická skúsenosť učí neustále pozerať poza či ponad veci.

Pri týchto niekoľkých myšlienkach o takzvanej „ceste krásy“ si môžeme klásť otázku, ako súvisia s dramatickým dianím na politickej či hospodárskej aréne, s problémami doma i vo svete. Nie sú to len úlety z každodennej reality? Nie je poslaním Cirkvi reagovať predovšetkým na konkrétne problémy ľudí? Zaiste. Možno však na ne reagovať bezprostredne a konkrétne a vtedy v lepšom prípade vyriešime jednu drobnú vec. Ale možno reagovať aj nepriamo, nezmeniť jeden skutok, ale ľudské konanie a postoje, ktoré sa potom prejavia v mnohých konkrétnych situáciách. Obdiv a vnímanie Boha za krásou stvorenstva i na pozadí bežných udalostí je nepriamy no zásadný príspevok, ktorým môže viera a veriaci človek premieňať výzvy súčasnej civilizácie. A vďaka tomu si, okrem iného, nenechať nahovoriť, akoby Cirkev a veriaci boli pre spoločnosť len nejakým trpeným zlom. Kresťanské sebavedomie neznamená pýchu ale pokorné vedomie svojho nenahraditeľného poslania pre život ľudskej spoločnosti a človeka v nej.