List pápeža Františka kardinálovi Ouelletovi v plnom znení

List Svätého Otca Františka kardinálovi Marcovi Ouelletovi, predsedovi Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku

Jeho Eminencii kardinálovi Marcovi Ouelletovi Armandovi PSS, predsedovi Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku

Eminencia,

Na záver stretnutia Komisie pre Latinskú Ameriku a Karibik som mal príležitosť stretnúť sa so všetkými účastníkmi zhromaždenia, na ktorom sa vymieňali názory a dojmy ohľadom verejnej účasti laického stavu na živote našich ľudí.

Rád by som uviedol, čo zaznelo na tomto stretnutí, a pokračoval tu v úvahách oných dní, aby duch rozlišovania a uvažovania nevyšiel naprázdno; aby nám to pomohlo a neustále nás povzbudzovalo k lepšej službe svätému Božiemu veriacemu ľudu.

A práve od tohto obrazu by som sa rád odrazil k nášmu uvažovaniu o verejnom pôsobení laikov v našom latinskoamerickom kontexte. Vyvolávať si predstavu svätého Božieho veriaceho ľudu znamená pripomínať si obzor, ktorý sme pozvaní strážiť a o ktorom sme pozvaní uvažovať. Je to svätý Boží veriaci ľud, ktorý sme ako pastieri neustále pozývaní strážiť, starať sa oň, sprevádzať ho, podporovať ho a slúžiť mu. Človek sa nestane otcom sám, bez toho, aby mal synov. Môže byť dobrým pracovníkom, profesionálom, manželom, priateľom, ale to, čo ho robí otcom, má tvár: sú to jeho synovia. Toto isté sa deje aj nám, my sme pastieri. Človek sa nestane pastierom bez stáda, ktorému je povolaný slúžiť. Pastier je pastierom ľudu – a ľudu sa slúži spomedzi neho. Častokrát ho cestou vedie, inokedy kráča za ním, aby nikto nezaostal, a neraz sa zdržiava uprostred neho, aby vnímal tep srdca svojho ľudu.

Strážiť svätý Boží veriaci ľud a cítiť sa jeho neoddeliteľnou súčasťou, to nás v živote, a teda aj v témach, ktorými sa zaoberáme, usmerňuje odlišným spôsobom. Pomáha nám to, aby sme neskĺzli do úvah, ktoré môžu byť samy osebe veľmi dobré, ale vyúsťujú do toho, že život nášho ľudu homologizujeme alebo o ňom teoretizujeme až do tej miery, že špekulácie vyústia do ubitia činnosti. Neprestajne strážiť Boží ľud, to nás zachraňuje od niektorých deklaratívnych nominalizmov (sloganov), ktoré sú krásnymi frázami, ale ktoré nedokážu podporiť život našich spoločenstiev. Ako príklad spomeniem teraz slávnu vetu: „Je tu hodina laikov“ – avšak zdá sa, že hodiny sa zastavili.

Strážiť Boží ľud znamená pripomínať si, že všetci sme do Cirkvi vstúpili ako laici. Prvá sviatosť, tá, čo navždy spečaťuje našu identitu a na ktorú máme byť vždy hrdí, je krst. (Veriaci sú) prostredníctvom neho a „pomazaním Ducha Svätého posvätení na duchovnú stavbu a sväté kňazstvo“ (Lumen gentium, 10). Naše prvé a základné zasvätenie má svoje korene v našom krste. Nikto nebol pokrstený za kňaza ani za biskupa. Pokrstili nás ako laikov a je to nezmazateľný znak, ktorý nikto nikdy nedokáže zrušiť. Je dobré mať na pamäti, že Cirkev nie je elita kňazov, zasvätených osôb, biskupov, ale že všetci tvoria svätý Boží veriaci ľud. Zabúdanie na to prináša so sebou rôzne riziká a deformácie nášho vlastného – ako osobného, tak i komunitného – prežívania ministéria, ktoré nám Cirkev zverila. Sme, ako správne zdôrazňuje Druhý vatikánsky koncil, Boží ľud, ktorého identitou je, že „žije v podmienkach dôstojnosti a slobody Božích detí, v ktorých srdci prebýva Duch Svätý ako v chráme“ (Lumen gentium, 9). Svätý Boží veriaci ľud je pomazaný milosťou Ducha Svätého, a preto vo chvíli, keď uvažujeme, rozmýšľame, hodnotíme či rozlišujeme, musíme brať veľký ohľad na toto pomazanie.

Zároveň musím pridať ďalší prvok, ktorý pokladám za plod chybného spôsobu prežívania ekleziológie predloženej Druhým vatikánskym koncilom. Nemôžeme uvažovať na tému laického stavu ignorujúc najväčšiu deformáciu, ktorej musí čeliť Latinská Amerika – a, ktorej, prosím Vás, venujte osobitnú pozornosť –, klerikalizmus. Tento postoj nielenže potiera osobnosť kresťanov, ale má tiež tendenciu bagatelizovať a podceňovať krstnú milosť, ktorú Duch Svätý vložil do sŕdc našich ľudí. Klerikalizmus prináša homologizáciu laického stavu; zaobchádzajúc s ním ako s ,,poverencom“ obmedzuje rozličné iniciatívy a úsilia i – trúfam si povedať – odvahu potrebnú na prinášanie dobrej zvesti evanjelia do všetkých oblastí sociálnej, no najmä politickej pôsobnosti. Klerikalizmus súc ďaleko od toho, aby dával podnety k rozličným príspevkom a návrhom, postupne zháša prorocký oheň, ktorému je celá Cirkev pozvaná vydávať svedectvo v srdciach svojich ľudí. Klerikalizmus zabúda, že viditeľnosť a sviatostnosť Cirkvi prináleží celému Božiemu ľudu (porov. Lumen gentium, 9 – 14), a nie iba zopár vyvoleným a osvieteným.

Jestvuje jeden veľmi zaujímavý jav, ktorý sa zrodil v našej Latinskej Amerike a ktorý by som tu rád spomenul – domnievam sa, že je to jeden z mála priestorov, kde je Boží ľud oslobodený od vplyvu klerikalizmu: mám na mysli ľudovú zbožnosť. Je to jeden z mála priestorov, kde sa ľud (vrátane svojich pastierov) a Duch Svätý môžu stretávať bez klerikalizmu, ktorý sa usiluje kontrolovať a držať na uzde pomazanie, ktoré Boh udeľuje svojim. Vieme, že ľudová zbožnosť, ako správne napísal Pavol VI. v apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi, „bezpochyby má aj svoje medzery. Často do nej prenikajú mnohé náboženské úchylky a dokonca aj povery,“ pokračuje, „ak je však správne zameraná, najmä evanjelizačnou výchovou, má aj mnohé kladné hodnoty. Dokazuje totiž smäd po Bohu, ktorý môžu cítiť len prostí a duchom chudobní ľudia. Vzbudzuje v nich veľkodušnosť a obetavosť, ktorá hraničí až s hrdinstvom, ak ide o vyznanie viery. Prináša so sebou prenikavý cit pre Božie vlastnosti, že Boh je naším prozreteľným Otcom a že jeho láska sa medzi nami neustále prejavuje. Plodí čnosti, ktoré možno inak len zriedka vidieť, ako napríklad trpezlivosť, znášanie kríža každodenného života, odtrhnutie sa od pozemských vecí, život pre druhých a ochotnú poslušnosť. Preto ju radšej nazývame ľudovou zbožnosťou než iba čírym náboženským cítením. […] Ak bude dobre usmerňovaná, ľudová zbožnosť sa môže stať postupne skutočným miestom stretnutia ľudových más s Bohom v Ježišovi Kristovi.“ (48) Pápež Pavol VI. používa výraz, ktorý pokladám za fundamentálny: keď sa viere nášho ľudu, jeho zameraniam, hľadaniam, očakávaniam a túžbam dokáže načúvať a usmerňovať ich, ústia do prejavov autentickej prítomnosti Ducha. Majme dôveru v náš ľud, v jeho pamäť a jeho „čuch“, spoľahnime sa, že Duch Svätý účinkuje v ňom a s ním a že tento Duch nie je len „majetkom“ cirkevnej hierarchie.

Vzal som si tento príklad ľudovej zbožnosti ako hermeneutický kľúč, ktorý nám môže pomôcť lepšie pochopiť aktivitu, ktorá sa spúšťa, keď svätý Boží veriaci ľud sa modlí a koná. Aktivitu, ktorá nezostáva zviazaná s vnútornou sférou človeka, ale ktorá sa naopak transformuje do kultúry; „evanjelizovaná ľudová kultúra obsahuje hodnoty viery a solidarity, ktoré dokážu podporiť rozvoj spravodlivejšej a väčšmi veriacej spoločnosti; a vlastní aj osobitnú múdrosť, ktorú treba vedieť rozpoznať s pohľadom plným vďačnosti“ (Evangelii gaudium, 68).

Takže odteraz sa môžeme pýtať: Čo znamená skutočnosť, že laici pracujú vo verejnom živote?

Mnohé naše mestá sa dnes stali skutočnými miestami prežitia. Miestami, v ktorých sa akoby usídlila kultúra skartovania, ktorá nádeji ponecháva len veľmi málo priestoru. V nich nachádzame svojich bratov, ktorí sa aj so svojimi rodinami topia v týchto zápasoch, ktorí sa snažia nielen o prežitie, ale ktorí uprostred rozporov a bezprávia hľadajú Pána a túžia o ňom svedčiť. Čo znamená pre nás pastierov skutočnosť, že laici pracujú vo verejnom živote? Znamená to hľadať spôsob, ako môžeme povzbudzovať, sprevádzať a podnecovať všetky pokusy a úsilia, ktoré dnes už prebiehajú, aby zachovali pri živote nádej a vieru vo svete plnom rozporov, a to osobitne pre tých najchudobnejších a osobitne s tými najchudobnejšími. Znamená to pre nás ako pastierov angažovať sa uprostred nášho ľudu a s naším ľudom, udržiavať vieru a jeho nádej – otvoriac dvere, pracujúc s ním, snívajúc s ním, uvažujúc, no predovšetkým modliac sa s ním.

„Toto mesto treba spoznať,“ – a obzvlášť všetky priestory, kde sa odohráva život nášho ľudu – „a to kontemplatívnym pohľadom alebo pohľadom viery schopným objaviť Boha, ktorý býva v jeho domoch, na jeho uliciach a námestiach. […] On žije medzi obyvateľmi a podporuje solidaritu, bratstvo, túžbu po dobre, po pravde a po spravodlivosti. Táto jeho prítomnosť však nesmie byť vyfabrikovaná, treba ju odhaliť, objaviť. Boh sa neskrýva tým, ktorí ho hľadajú s úprimným srdcom.“ (Evangelii gaudium, 71) Nie je to však tak, že by pastier mal laikovi vravieť, čo má robiť a hovoriť, on to vie oveľa lepšie než my. Nie je povinnosťou pastiera určovať, čo veriaci majú hovoriť v rozličných prostrediach. Ako pastieri zjednotení s naším ľudom si položme užitočnú otázku: Ako podnecujeme a presadzujeme lásku a bratstvo, túžbu po dobre, pravde a spravodlivosti? Čo robíme pre to, aby sa v našich srdciach nezahniezdila skazenosť?

Častokrát sme upadli do pokušenia myslieť si, že angažovaný laik je ten, čo pracuje na dielach Cirkvi či na záležitostiach farnosti alebo diecézy, a málo sme uvažovali nad tým, ako sprevádzať pokrsteného v jeho verejnom a každodennom živote. Bez toho, žeby sme si to všimli, vytvorili sme určitú elitu laikov domnievajúc sa, že angažovaní laici sú len tí, ktorí pracujú na „kňazských“ záležitostiach, a opomenúc veriaceho, ktorý častokrát spaľuje svoju nádej v každodennom zápase o život viery, zabudli sme naňho. Toto sú situácie, ktoré klerikalizmus nedokáže vidieť, pretože sa viac snaží ovládnuť priestory než spustiť procesy. Musíme preto uznať, že laik skrze svoju realitu a skrze svoju identitu, keďže tkvie v srdci sociálneho, verejného a politického života a keďže má účasť na kultúrnych formách, ktoré sa rodia bez prestania, potrebuje nové formy organizácie a slávenia viery. Súčasný životný rytmus je tak veľmi odlišný – nehovorím či lepší alebo horší – od toho, akým sme žili pred tridsiatimi rokmi! „Z toho vyplýva potreba premýšľať nad miestami na modlitbu a spoločenstvo s inovatívnymi charakteristikami, aby boli atraktívnejšie a zmysluplnejšie pre mestské obyvateľstvo.“ (Evangelii gaudium, 73) Je nelogické, ba dokonca nemožné myslieť si, že ako pastieri by sme mali mať monopol na riešenie rozmanitých problémov, ktoré nám predkladá súčasný život. Naopak, musíme stáť na strane nášho ľudu, sprevádzajúc ho v jeho hľadaní a podnecujúc takú predstavivosť, ktorá dokáže odpovedať na aktuálne problémy – a rozlišujúc toto spolu s naším ľudom a nikdy nie pre náš ľud alebo bez nášho ľudu, ako by to povedal svätý Ignác: „podľa potrieb miest, čias a ľudí,“ teda bez šablónovania. Nie je možné vydávať všeobecné pokyny organizujúce Boží ľud v jeho verejnom živote. Inkulturácia je proces, ktorý sme my pastieri povolaní podnecovať povzbudzujúc ľudí k tomu, aby žili svoju vieru tam, kde sú, a s tými, s ktorými sú. Inkulturácia znamená naučiť sa objavovať, ako určitá časť ľudí dneška, v historickom tu a teraz, žije, slávi a ohlasuje vlastnú vieru, zohľadňujúc osobitnú identitu a na základe problémov, ktorým musí čeliť, ako aj so všetkými dôvodmi na radosť. Inkulturácia je remeslo, a nie továreň na výrobu v rade procesov, ktoré by boli určené „fabrikovať kresťanské svety či priestory“.

Sme povolaní opatrovať v našom ľude dvojakú pamäť: pamäť Ježiša Krista a pamäť našich predkov. Viera, ktorú sme dostali, je darom, ktorý k nám v mnohých prípadoch prišiel z rúk našich matiek či našich babičiek. Ony sú živou pamäťou Ježiša Krista v našich domovoch. Bolo to v tichu rodinného života, kde sa väčšina z nás naučila modliť, milovať a žiť vieru. Bolo to vnútri rodinného života, ktorý potom prijal formu farnosti, školy a spoločenstva, kde viera vstúpila do nášho života a stala sa telom. Bola to táto jednoduchá viera, ktorá nás sprevádza častokrát v rozličných premenách nášho putovania. Stratiť pamäť znamená byť vykorenený z miesta, odkiaľ pochádzame, a potom nevedieť, kam ideme. Toto je zásadné: Keď vykoreníme laika z jeho viery, z viery jeho pôvodu, keď vykoreníme svätý Boží veriaci ľud, vykoreníme ho z jeho krstnej identity a takto ho pripravíme o milosť Ducha Svätého. To isté sa prihodí nám, keď sa ako pastieri vykoreníme zo svojho ľudu: zblúdime. Naša rola, naša radosť, radosť pastierov, spočíva práve v pomoci a podnecovaní, ako to robili mnohí pred nami, matky, babičky a otcovia, praví protagonisti dejín. Laici sú časťou svätého Božieho veriaceho ľudu, a preto sú protagonistami Cirkvi a sveta; my sme povolaní im slúžiť, a nie si nimi posluhovať.

Počas svojej cesty do mexickej zeme som mal príležitosť pobudnúť sám s Matkou, ktorá mi dovolila, aby som sa na ňu pozeral. V onom priestore modlitby som jej mohol predložiť aj svoje synovské srdce. V tej chvíli ste boli aj Vy so svojimi spoločenstvami. V tej chvíli modlitby prosil som Máriu, aby neprestala podporovať vieru svojho ľudu rovnako, ako to robila v prvom spoločenstve. Nech Panna Mária oroduje za Vás, ochraňuje Vás a ustavične Vás sprevádza!

Z Vatikánu, 19. marca 2016

František

(Preklad: Stanislav Dzurjanin)

Kontext