Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Vatikán \ Dokumenty

Pápež píše kardinálovi Ouelletovi: Cirkev potrebuje laikov vo verejnom živote

Kardinál Marc Ouellet, prefekt Kongregácie pre biskupov, je zároveň predsedom Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku - ANSA

26/04/2016 18:40

Vatikán 26. apríla – Zásadná úloha laikov pri „inkulturácii viery“, čiže rozvíjaní hodnôt evanjelia v občianskej spoločnosti. Správne formovanie laikov k ich verejnej angažovanosti a potreba vyvarovať sa klerikalizmu. To sú témy, o ktorých píše pápež František v liste predsedovi Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku, kardinálovi Marcovi Ouelletovi, ktorý dnes publikovala Svätá stolica. Kňaz má byť vnímavý na realitu verejného života a formovať laikov k samostatnej angažovanosti vo verejnej sfére. Pápež František hovorí aj o význame pastoračnej pozornosti voči ľudovej nábožnosti.

Niekoľkostranovým listom, datovaným 19. marca vo Vatikáne reaguje Svätý Otec na problematiku laikov, ktorej dala Pápežská komisia pre Latinskú Ameriku prioritu pri svojom ostatnom zasadnutí v prvých marcových dňoch Ríme. Prefekt Kongregácie pre biskupov kardinál Marc Ouellet je zároveň predsedom spomenutej komisie.

Priblížme si niektoré z myšlienok pápeža Františka zo spomenutého listu. Svätý Otec na prvom mieste zdôrazňuje nutnosť spojenia duchovných pastierov s Božím ľudom:

„Keď hľadíme na svätý Boží veriaci ľud (špan. „Santo Pueblo fiel de Dios“) a cítime sa jeho neoddeliteľnou súčasťou, usmerňuje nás to v živote, a tiež inak pristupujeme k témam, ktorými sa zaoberáme. Pomáha nám to, aby sme neskĺzli do úvah, ktoré môžu byť samy o sebe veľmi dobré, ale vyúsťujú do funkcionalistického prístupu k životu nášho ľudu alebo do teoretizovania až do tej miery, že sa tým udusí činnosť. Hľaďme neprestajne na Boží ľud, ktorý nás zachraňuje od niektorých deklaratívnych nominalizmov (sloganov), ktoré sú krásnymi frázami, ale ktoré nie sú schopné udržať život v našich komunitách. Spomeniem tu napríklad slávnu vetu: „Je tu hodina laikov“ - avšak zdá sa, že hodiny sa zastavili.“

Základ identity laika spočíva v krste, pripomína Svätý Otec latinskoamerickým kňazom a biskupom:

„Naše prvé a základné zasvätenie má korene v našom krste. Nikto nebol pokrstený za kňaza alebo biskupa. Pokrstili nás ako laikov a je to nezmazateľný znak, ktorý nikto nemôže nikdy zrušiť. Robíme dobre ak máme na pamäti, že Cirkev nie je elita kňazov, zasvätených osôb, biskupov, ale že všetci tvoríme svätý ľud veriaci v Boha. Zabúdanie na to prináša so sebou rôzne riziká a deformácie nášho vlastného – ako osobného tak i komunitného –  prežívania služby (ministéria), ktorú nám Cirkev zverila.“

Pápež František v liste osobitne upozorňuje duchovných pastierov na škodlivý postoj klerikalizmu:

„Tento postoj nielenže potiera osobnosť kresťanov, ale tiež má tendenciu znižovať a podceňovať krstnú milosť, ktorú  Duch Svätý vložil do sŕdc našich ľudí. Klerikalizmus prináša účelové ponímanie laikov, berúc ich ako ,,poverencov“ obmedzujúc rozličné iniciatívy a úsilia, a trúfam si povedať, odvahu potrebnú na prinášanie dobrej zvesti evanjelia do všetkých oblastí aktivity, sociálnej a najmä politickej. Klerikalizmus má ďaleko od toho, aby dával podnety k rozličným príspevkom a návrhom; kúsok po kúsku zháša prorocký oheň, ktorým je celá Cirkev pozvaná vydávať svedectvo v srdciach svojich ľudí. Klerikalizmus zabúda, že viditeľnosť a sviatostnosť Cirkvi prináleží celému Božiemu ľudu (porov. Lumen gentium, čl. 9-14), a nie len pár vyvoleným a osvieteným.“

Dôležité miesto má tzv. „ľudová pastorácia“, pokračuje pápež František, ktorá je podľa jeho slov „jednou z mála oblastí, ktoré boli uchránené od vplyvu klerikalizmu“. V tejto súvislosti uvádza slová bl. Pavla VI. o hodnote ľudovej nábožnosti resp. zbožnosti:

„Vieme, že pastorácia ľudu, ako to dobre napísal Pavol VI. v apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi: «má aj svoje medzery. Často do nej prenikajú mnohé náboženské úchylky», ale, ako pokračuje,  «ak je však správne zameraná, najmä evanjelizačnou výchovou, má aj mnohé kladné hodnoty. Dokazuje totiž smäd po Bohu, ktorý môžu cítiť len prostí a duchom chudobní ľudia. Vzbudzuje v nich veľkodušnosť a obetavosť, ktorá hraničí až s hrdinstvom, ak ide o vyznanie viery. Prináša so sebou prenikavý cit pre Božie vlastnosti, že Boh je naším prozreteľným Otcom a že jeho láska sa medzi nami neustále prejavuje. Plodí čnosti, ktoré možno inak len zriedka vidieť, ako napríklad trpezlivosť, znášanie kríža každodenného života, odtrhnutie sa od pozemských vecí, život pre druhých a ochotnú poslušnosť. Preto ju radšej nazývame ľudovou zbožnosťou než iba čírym náboženským cítením... Ak bude dobre usmerňovaná, ľudová zbožnosť sa môže stať postupne skutočným miestom stretnutia ľudových más s Bohom v Ježišovi Kristovi» (Evangelii  nuntiandi, 48).“

Adresátov listu Svätý Otec pozýva, aby mali dôveru k Božiemu ľudu:

„Majme dôveru v náš ľud, v jeho pamäť a jeho „čuch“, spoľahnime sa, že Duch Svätý v ňom pôsobí a pracuje s ním, a že tento duch nie je len „vlastníctvom“ cirkevnej hierarchie. Vzal som tento príklad z ľudovej pastorácie ako hermeneutický kľúč, ktorý nám môže pomôcť lepšie pochopiť aktivitu, ktorá sa vzbudzuje, keď sa svätý ľud veriaci v Boha modlí a pracuje. Aktivitu, ktorá nezostáva viazaná na vnútornú sféru človeka, ale ktorá sa naopak transformuje do kultúry...“

Vo svojom liste kardinálovi Ouelletovi napokon Svätý Otec prechádza k téme verejnej angažovanosti laikov. Cituje pri tom svoju exhortáciu Evangelii gaudium:

„«Potrebujeme spoznať mesto» – a obzvlášť všetky miesta, kde sa odohráva život nášho ľudu - «a to kontemplatívnym pohľadom alebo pohľadom viery schopným objaviť Boha, ktorý býva v jeho domoch, na jeho uliciach a námestiach.… On žije medzi obyvateľmi a podporuje solidaritu, bratstvo, túžbu po dobre, po pravde a po spravodlivosti. Táto jeho prítomnosť však nesmie byť vyfabrikovaná, treba ju odhaliť, objaviť. Boh sa neskrýva tým, ktorí ho hľadajú s úprimným srdcom» (Evangelii gaudium, 71).

Nie je to však tak, že by pastier musel laikovi vravieť, čo má robiť a hovoriť, on to vie viac a lepšie od nás. Nie je povinnosťou pastiera určovať, čo majú veriaci hovoriť v rozličných prostrediach. Ako pastieri, zjednotení s naším ľudom, si položme užitočnú otázku, ako podnecujeme a prehlbujeme lásku a bratstvo, túžbu po dobre, pravde a spravodlivosti. Čo robíme preto, aby sa korupcia nezahniezdila v našich srdciach.“ -jb, vp-

Celý text listu

26/04/2016 18:40