Homília Raniera Cantalamessu na Veľký piatok: Zmierte sa s Bohom

Vatikán 25. marca – Prinášame plný text homílie pápežského kazateľa P. Raniera Cantalamessu OFM Cap. pri slávení obradov Veľkého piatka 25. marca 2016, ktorým vo Vatikánskej bazilike predsedal Svätý Otec František:

„Boh nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia...  V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou. Ako spolupracovníci vás napomíname, aby ste Božiu milosť neprijímali nadarmo. Veď hovorí: «V milostivom čase som ťa vyslyšal a v deň spásy som ti pomohol.» Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (porov. 2 Kor 5,18-6,2).

To sú slová sv. Pavla v Druhom liste Korinťanom. Apoštolova výzva zmieriť sa s Bohom sa netýka historického zmierenia medzi Bohom a ľudstvom (to, ako to uviedol, sa už udialo Kristovým prostredníctvom na kríži). Netýka sa ani sviatostného zmierenia, ktoré sa deje v krste a vo sviatosti zmierenia. Týka sa existenciálneho a osobného zmierenia, ktoré je potrebné uskutočniť v prítomnosti. Výzva smeruje ku korintským kresťanom, ktorí sú pokrstení a dlhší čas žijú v Cirkvi. A práve preto je táto výzva nasmerovaná aj k nám, tu a teraz. „Milostivý čas a deň spásy“ je pre nás tento Rok milosrdenstva, ktorý prežívame.

Čo ale znamená v existenciálnom a psychologickom zmysle, zmieriť sa s Bohom? Jednou z príčin, a možno tou hlavnou príčinou odcudzenia sa moderného človeka od náboženstva a viery je pokrivený obraz, ktorý má o Bohu. Aký je totiž obraz Boha, ktorý je „prednastavený“ v ľudskom kolektívnom podvedomí? Aby sme to zistili, stačí si položiť túto otázku: „Aké myšlienkové asociácie, aké pocity a reakcie sa v tebe rodia, ešte pred akýmkoľvek uvažovaním, keď sa modlíš Otče náš a prídeš k slovám: „Buď vôľa tvoja“?

Ten, kto to hovorí, akoby vnútorne sklonil odovzdane hlavu a pripravil sa na najhoršie. Podvedome spájame Božiu vôľu so všetkým, čo je nepríjemné, bolestné, čo tak či onak možno vnímať ako oklieštenie slobody a individuálneho rozvoja. Je to tak trochu, akoby bol Boh nepriateľom každej oslavy, radosti, potešenia. Boh ako zachmúrený a inkvizítor.

Na Boha pozeráme ako na najvyššie Bytie, Všemohúceho, Pána času a dejín, teda ako na entitu, ktorá sa natláča indivíduu zvonku. Neuniká mu žiaden detail ľudského života. Porušenie jeho zákona nevyhnutne prináša neporiadok, ktorý si vyžaduje primeranú nápravu, o ktorej človek vie, že jej nie je schopný. Z toho vyplýva strach a niekedy aj hluchá zatrpknutosť voči Bohu. Je to pozostatok pohanskej predstavy o Bohu, ktorá nikdy nebola celkom vykorenená, a možno sa ani nedá úplne vykoreniť z ľudského srdca. Na nej je založená grécka tragédia: Boh je ten, ktorý zasahuje prostredníctvom božieho trestu, aby znova nastolil poriadok narušený zlom.

Zaiste, v kresťanstve sa nikdy neignorovalo Božie milosrdenstvo! Zverili sme mu však iba úlohu zmierňovať oprávnenú prísnosť spravodlivosti. Milosrdenstvo bolo výnimkou, nie pravidlom. Rok milosrdenstva je zlatou príležitosťou, aby sme priniesli na svetlo pravý obraz biblického Boha, ktorý nielen koná milosrdenstvo, ale je milosrdenstvom.

Toto odvážne tvrdenie je založené na skutočnosti, že „Boh je láska“ (1 Jn 4,8.16). Jedine vo vnútri Trojice je Boh láskou bez toho, že by bol milosrdenstvom. To, že Otec miluje Syna, nie je milosť alebo blahosklonnosť, je to nevyhnutnosť. On potrebuje milovať, aby existoval ako Otec. To, že Syn miluje Otca, nie je milosrdenstvom alebo milosťou, je to nevyhnutnosť, aj keď úplne slobodná. On, aby bol Synom, potrebuje byť milovaný a milovať. A to isté musíme povedať o Duchu Svätom, ktorý je zosobnenou láskou.

Stvorením sveta a slobodných tvorov v ňom prestáva byť Božia láska prirodzenosťou a stáva sa milosťou. Táto láska je slobodne udelená, mohla by aj nebyť. Je to „chesed“ -  milosť a milosrdenstvo. Hriech človeka nemení prirodzenosť tejto lásky, ale vyvoláva v nej kvalitatívny skok. Od milosrdenstva ako daru sa prechádza k milosrdenstvu ako odpusteniu. Od lásky jednoduchého darovania je tu posun k trpiacej láske, pretože Boh trpí zoči-voči odmietnutiu jeho lásky. „Synov som vychoval a vyvýšil, oni sa mi však spreneverili” (Iz 1,2). Opýtajme sa mnohých otcov a mnohých matiek, ktorí s tým majú osobnú skúsenosť, či toto nie je utrpenie, a to jedno z najtrpkejších životných utrpení.

*    *    *

A čo je s Božou spravodlivosťou? Je zabudnutá, alebo podcenená? Túto otázku raz a navždy zodpovedal sv. Pavol. On v Liste Rimanom začína svoj výklad jednou správou: „Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť” (Rim 3,21). Pýtame sa: aká spravodlivosť? Tá, ktorá dáva „unicuique suum“ - každému, čo je jeho -, čiže tá, ktorá prideľuje odmeny a tresty podľa zásluh? Zaiste, príde čas, kedy sa prejaví aj táto Božia spravodlivosť, ktorá spočíva v tom, že každý dostane podľa vlastných zásluh. Totiž Boh, ako napísal apoštol krátko predtým, „odplatí každému podľa jeho skutkov: večným životom tým, čo vytrvalosťou v dobrých skutkoch hľadajú slávu, česť a nesmrteľnosť; hnevom a rozhorčením tým, čo tvrdošijne odporujú pravde a oddávajú sa neprávosti” (Rim 2, 6-8).

Ale nie o tejto spravodlivosti hovorí apoštol, keď píše: „Teraz sa zjavila Božia spravodlivosť“. Tá prvá je udalosťou budúcnosti, toto je však udalosť, ktorá prebieha, deje sa „teraz“. Ak by to tak nebolo, Pavlovo tvrdenie by bolo absurdné, vyvrátené faktami. Z pohľadu retribučnej spravodlivosti sa Kristovým príchodom na svet nezmenilo nič. Aj naďalej, hovorí Bossuet, často vídať vinníkov na tróne a nevinných na popravisku. Ale preto, že sa neverí, že je vo svete nejaká spravodlivosť a nejaký pevný poriadok, aj keď obrátený, preto sa niekedy udeje opak, čiže nevinný je na tróne a vinný na popravisku. Ale v tomto nespočíva novosť, ktorú priniesol Kristus. Počúvajme, čo hovorí apoštol:

„Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery, aby ukázal svoju spravodlivosť, lebo v minulosti prehliadal predošlé hriechy vo svojej božskej zhovievavosti, aby v tomto čase ukázal svoju spravodlivosť: že sám je spravodlivý a že ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša” (Rim 3,23-26).

Boh vykonáva spravodlivosť, keď prejavuje milosrdenstvo! To je ten veľký objav. Apoštol hovorí, že Boh je „spravodlivý a ospravedlňuje“, čo znamená, že je spravodlivý so sebou samým, keď ospravedlňuje človeka. On je totiž láskou a milosrdenstvom, preto vykonáva spravodlivosť sebe samému - teda prejavuje sa skutočne tým, čím je - keď koná milosrdenstvo.

Avšak ničomu z tohto neporozumieme, ak nepochopíme, čo presne znamená výraz „Božia spravodlivosť“. Je tu totiž nebezpečenstvo, že ak niekto počuje hovoriť o Božej spravodlivosti a nepozná význam tohto výrazu, tak namiesto toho, aby sa ním povzbudil, vystraší sa. Už sv. Augustín to vysvetlil veľmi jasne: „Božia spravodlivosť – ako píše – je tá, skrze ktorú sa vďaka jeho milosti stávame spravodlivými, presne tak ako «Pánova spása» (Ž 3,9) je tá, skrze ktorú nás Boh zachraňuje“ (Sv. Augustín: Duch a litera, 32,56 – PL 44,237). Inými slovami, Božia spravodlivosť je čin, ktorým Boh robí spravodlivými a jemu milými tých, ktorí veria v jeho Syna. Nie je to vykonať spravodlivosť, ale urobiť spravodlivými.

Luther mal zásluhu na tom, že opätovne vytiahol túto pravdu na svetlo po tom, ako sa jej zmysel počas storočí vytratil, aspoň z kresťanského kázania. A predovšetkým v tomto je kresťanstvo dlžníkom Reformácie, ktorej 500. výročie si pripomenieme na budúci rok. „Keď som toto objavil, napísal neskôr reformátor, cítil som sa znovuzrodený a zdalo sa mi, že sa dokorán otvorili brány raja“ (Martin Luther: Predslov k dielam v latinčine, ed. Weimar, 54, s. 186). Ale nie je to samotný Augustín či Luther, kto takto vysvetlil koncept „Božej spravodlivosti“. Je to Sväté písmo, ktoré to urobilo pred nimi:

„Keď sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom, spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva“ (Tít 3,4-5). „Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení“ (Ef 2,4-5).

A tak povedať, že „sa zjavila Božia spravodlivosť“, je ako povedať, že sa zjavila dobrota Boha, jeho láska, jeho milosrdenstvo. Božia spravodlivosť nielenže neprotirečí jeho milosrdenstvu, ale práve v ňom spočíva!

Čo také dôležité sa udialo na kríži, že to oprávňuje túto radikálnu zmenu v osude ľudstva? Benedikt XVI. vo svojej knihe Ježiš Nazaretský napísal:

„Nespravodlivosť, zlo ako realitu nemožno jednoducho ignorovať a nechať bez povšimnutia. Musia sa spracovať a premôcť. Iba tak môže vyzerať pravé milosrdenstvo. A keďže ľudia to nedokážu uskutočniť vlastnými silami, robí to sám Boh – to je tá skutočná ‘bezvýhradná’ Božia dobrota“ (Porov. J. Ratzinger – Benedikt  XVI., Ježiš Nazaretský, 2. diel, Trnava: Dobrá kniha, 2011, 133).

Boh sa nezastavil len pri odpustení hriechov ľuďom; urobil nekonečne viac; vzal ich na seba, akoby si ich na seba obliekol. Boží Syn, hovorí Pavol, „sa za nás urobil hriechom“. Strašné vyjadrenie! Už v stredoveku bolo niektorým ťažko uveriteľné, že by Boh žiadal smrť vlastného Syna, aby zmieril svet so sebou. Sv. Bernard im na to odpovedá: „Nebola to smrť Syna, čo sa Bohu páčila, ale jeho vôľa dobrovoľne za nás zomrieť - Non mors placuit sed voluntas sponte morientis“ (Sv. Bernard z Clairvaux, Proti Abélardovým omylom, 8,21-22, PL 182, 1070). Teda nie smrť, ale láska nás zachránila!

Božia Láska dostihla človeka v tom najvzdialenejšom bode, kam sa sám vyhnal, keď ušiel od Boha – v bode smrti. Kristova smrť sa mala všetkým zjaviť ako najväčší dôkaz Božieho milosrdenstva voči hriešnikom. Tu vidíme, prečo sa neodohrala v  majestátnosti určitej samoty, ale je akoby zarámovaná smrťou dvoch zločincov. Ježiš chce zostať priateľom hriešnikov až po smrť. Kvôli tomu zomiera ako oni a spolu s nimi.

*    *    *

Je čas uvedomiť si, že opakom milosrdenstva nie je spravodlivosť, ale pomsta. Ježiš nepostavil milosrdenstvo do opozície k spravodlivosti, ale k zákonu odplaty: „Oko za oko, zub za zub“. Tým, že Boh odpúšťa hriechy, nezrieka sa spravodlivosti, ale odplaty; nechce smrť hriešnika, ale chce, aby sa obrátil a žil (porov. Ez 18,23). Ježiš na kríži nežiada Otca, aby ho pomstil.

Nenávisť a krutosť teroristických atentátov tohto týždňa nám môže pomôcť pochopiť, aká božská sila je ukrytá v posledných slovách Krista: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia“ (Lk 23,34). Akokoľvek ďaleko by mohla zájsť ľudská nenávisť, Božia láska bola, je a vždy bude silnejšia. Za terajších okolností je výzva apoštola Pavla určená nám: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12,21).

Je potrebné zbaviť pomstu jej mýtickosti! Stala sa vtieravým mýtom, ktorý nakazil všetko a všetkých, počnúc deťmi. Veľkú časť filmových príbehov a počítačových hier tvoria príbehy o pomste, ktoré sa podsúvajú cez víťazstvo kladného hrdinu. Polovica utrpenia, ktoré je vo svete, ak nie viac – a to tam, kde nejde o prírodné nešťastia –, pochádza z túžby po odplate, tak v medziľudských vzťahoch ako i vo vzťahoch medzi štátmi a národmi.

Ako povedal Dostojevský, „krása zachráni svet“ (F. M. Dostojevskij, Idiot, 3. časť, 5. kap.). No krása môže rovnako viesť ku skaze. Iba jedna jediná vec môže skutočne zachrániť svet – milosrdenstvo! Božie milosrdenstvo voči ľuďom a milosrdenstvo ľudí voči sebe navzájom. Ono môže zachrániť zvlášť to najvzácnejšie a to momentálne najkrehkejšie, čo vo svete jestvuje – manželstvo a rodinu.

V manželstve dochádza k niečomu podobnému ako dochádza vo vzťahoch medzi Bohom a ľudstvom, ktoré Biblia vyjadruje práve obrazom sobáša. Hovoril som, že na začiatku všetkého je láska, nie milosrdenstvo. To nastupuje až následne po hriechu človeka. Podobne aj v manželstve, na jeho začiatku nie je milosrdenstvo, ale láska. Ľudia sa neberú z milosrdenstva, ale z lásky. No po rokoch či mesiacoch spoločného života sa začnú objavovať vzájomné limity, zdravotné, finančné problémy, problémy s deťmi; nastúpi rutina, ktorá uhasína každú radosť.

To, čo môže manželstvo zachrániť pred poklesom bez opätovného výstupu nahor je milosrdenstvo, chápané vo výsostne biblickom zmysle, čiže nie iba odpustiť si navzájom, ale aj „obliecť si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“ (porov. Kol 3,12). Milosrdenstvo zaistí, aby sa k erosu pripojilo agapé, k láske hľadajúcej láska dávajúca a spolucítiaca. Boh „je pohnutý spolucítením“ s človekom (Ž 103,13): nemali by sa manžel a manželka dať pohnúť spolucítením jeden voči druhému? A nemali by sme sa my, ktorí žijeme v komunitách, dať pohnúť vzájomným spolucítením namiesto odsudzovania?

Modlime sa: Nebeský Otče, pre zásluhy tvojho Syna, ktorý sa na kríži za nás „stal hriechom“, odstráň zo sŕdc ľudí, rodín a národov, túžbu po odplate. Daj, nech úmysel Svätého Otca pri vyhlásení tohto Svätého roka milosrdenstva nájde konkrétnu odozvu v našich srdciach a nech všetci môžu v hĺbke srdca zakusovať radosť zo zmierenia s tebou. Nech sa tak stane!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ľm, mk, jb-