Emeritný pápež Benedikt XVI.: Záujem o Božie milosrdenstvo je znamením čias

Vatikán 19. marca – V deň, keď slávi meniny emeritný pápež Benedikt XVI., prinášame jeho slová z najnovšie publikovaného rozhovoru. V interview s belgickým jezuitským teológom Jacquesom Servaisom Benedikt XVI. odpovedá na päť otázok na teologickú tému ospravedlnenia resp. ospravodlivenia skrze vieru. Hovorí okrem iného aj o hlbokom zmysle a aktuálnosti myšlienky milosrdenstva.

J. Servais: „Keď ste boli prefektom Kongregácie pre náuku viery, pri komentovaní Spoločnej deklarácie o ospravedlnení (ospravodlivení) z 31. októbra 1999 ste jasne poukázali na zmenu mentality vo vzťahu k Lutherovi a k otázke spásy a blaženosti, ako ju on postavil. V náboženskej skúsenosti Luthera dominoval strach pred Božím hnevom, pocit viac-menej cudzí modernému človeku, ktorý je skôr poznačený absenciou Boha (ak to ukazuje Váš článok v «Communio», 2000, 430). Pre tohto človeka problém nespočíva natoľko v tom, ako si zaručiť večný život, ako skôr v tom, ako si zaistiť v komplikovaných podmienkach nášho sveta istú rovnováhu plne ľudského života. Môže učenie sv. Pavla o ospravedlnení (ospravodlivení) z viery v tomto novom kontexte dosiahnuť podobu «náboženskej» skúsenosti alebo aspoň «elementárnej» skúsenosti u našich súčasníkov?“          

Benedikt XVI.: „Predovšetkým podčiarkujem ešte raz to, čo som písal v «Communio» (2000) ohľadom problematiky ospravedlnenia (ospravodlivenia).  Pre dnešného človeka, pri porovnaní s obdobím Luthera a klasickou perspektívou kresťanskej viery, sa veci v istom zmysle obrátili naopak. Totiž nie je to už človek, ktorý verí, že potrebuje ospravedlnenie pred pohľadom Boha, ale je skôr tej mienky, že to Boh by sa mal ospravedlniť zo všetkých tých hrozných vecí, prítomných vo svete a zoči-voči biede ľudskej bytosti, zo všetkého tých vecí, ktoré by koniec koncov záviseli od neho.

Z tohto dôvodu považujem za smerodajné to, že sa katolícky teológ vskutku priamym a formálnym spôsobom zaoberal takýmto prevrátením: že by Kristus netrpel za hriechy ľudí, ale opačne, aby takpovediac zrušil viny Boha. Aj keď dnes väčšina kresťanov nezdieľa toto tak drastické prevrátenie našej viery, dá sa povedať, že toto všetko zviditeľňuje istú základnú tendenciu našej doby.

Keď Johann Baptist Metz tvrdí, že dnešná teológia musí byť „vnímavá voči teodícei“ (theodizeeempfindlich), poukazuje na ten istý problém v pozitívnom zmysle. Aj pri odhliadnutí od tohto tak radikálneho odmietnutia cirkevného pohľadu na vzťah medzi Bohom a človekom, dnešný človek má plne zovšeobecnený pocit, že Boh nemôže nechať odísť do zatratenia väčšiu časť ľudstva. V tomto zmysle sa obava o spásu, svojho času typická, poväčšine vytratila. 

Predsa však tu podľa môjho názoru iným spôsobom naďalej existuje vnímanie toho,  že potrebujeme milosť a odpustenie. Pre mňa je „znamením čias“ skutočnosť, že myšlienka Božieho milosrdenstva sa stáva stále ústrednejšou a dominantnejšou – počnúc sestrou Faustínou, ktorej zjavenia rozličným spôsobom v hĺbke odrážajú obraz Boha vlastný dnešnému človeku a jeho túžbu po Božej dobrote.

Pápež Ján Pavol II. bol hlboko preniknutý takýmto impulzom, i keď to nie vždy bolo vidno explicitným spôsobom. No určite to nie je náhoda, že jeho posledná kniha, ktorá uzrela svetlo krátko pred jeho smrťou, hovorí o Božom milosrdenstve. Vychádzajúc zo skúseností, v ktorých už od prvých rokov života mohol konštatovať všetku krutosť ľudí, potvrdzuje, že milosrdenstvo je jediná pravá a definitívna účinná reakcia proti moci zla. Jedine tam, kde je milosrdenstvo, končí ukrutnosť, končí zlo a násilie.

Pápež František je plne v súlade s touto líniou. Jeho pastoračná prax sa vyjadruje práve v skutočnosti, že nám neprestajne hovorí o Božom milosrdenstve. Práve milosrdenstvo je tým, čo nás pohýna k Bohu, zatiaľ čo spravodlivosť nás pred ním desí. Podľa môjho názoru to zdôrazňuje, že pod vrstvou sebaistoty a vlastnej spravodlivosti dnešný človek skrýva hlboké vedomie svojich zranení a svojej nehodnosti pred Bohom. Je v očakávaní milosrdenstva. Iste nie náhodou je podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi obzvlášť atraktívne pre ľudí súčasnosti. A to nielen preto, že je v ňom kladený silný dôraz na sociálny rozmer kresťanskej existencie, a tiež nie iba pre to, že sa v ňom Samaritán, človek nenábožný, javí oproti náboženským zástupcom takpovediac ako ten, čo reaguje spôsobom v súlade s Bohom, zatiaľ čo oficiálni zástupcovia náboženstva sa stali takpovediac imúnnymi voči Bohu.

Je jasné, že toto sa páči modernému človeku. Zdá sa mi však rovnako dôležité, že ľudia v hĺbke srdca čakajú, že im Samaritán príde na pomoc, že sa nad nimi skloní, vleje olej do ich rán, postará sa o nich a odvedie ich do bezpečia. V konečnom dôsledku vedia, že potrebujú Božie milosrdenstvo a jeho jemnocit. Uprostred tvrdosti pretechnizovaného sveta, v ktorom city už nič neznamenajú, však vzrastá očakávanie zachraňujúcej lásky, ktorá sa dáva nezištne.

Zdá sa mi, že v téme Božieho milosrdenstva sa vyjadruje novým spôsobom to, čo znamená ospravedlnenie (ospravodlivenie) skrze vieru. Ak vychádzame z Božieho milosrdenstva, ktoré všetci hľadajú, je možné i dnes od základu interpretovať zásadné jadro učenia o ospravedlnení (ospravodlivení) a nechať ho zaznieť v celej jeho dôležitosti.“

(Zdroj: Daniele Libanori, ed.: Per mezzo della fede. Dottrina della giustificazione ed esperienza di Dio nella predicazione della Chiesa e negli Esercizi Spirituali. Edizioni San Paolo, Cinisello Balsamo, 2016) -ej, jb-