Svedectvo kardinála Tomka o osobnosti Mons. Štefana Náhalku (1916-1975)

Slovensko/Rím 16. marca – Dnes si pripomíname storočnicu narodenia Mons. Štefana Náhalku, spoluzakladateľa a prvého rektora Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, kňaza, publicistu a organizátora exilového života Slovákov. Rodák z Liptovskej Tepličky bol niekoľko rokov tajomníkom spišského biskupa Jána Vojtaššáka a po úniku pred komunistickým prenasledovaním do cudziny prežil hlavnú časť tvorivého života v Ríme, kde zomrel ako 58-ročný v roku 1975. Jeho telesné pozostatky boli v roku 2014 prenesené z Ríma do rodnej obce.

Pápežského preláta Štefana Náhalku ako významnú osobnosť slovenských dejín 20. storočia predstavil pre Vatikánsky rozhlas formou osobného svedectva kardinál Jozef Tomko, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov.

Otec kardinál, Mons. Štefana Náhalku ste poznali zblízka. Ako by ste charakterizovali jeho osobnosť a jeho životný odkaz?

Štefan Náhalka bol pre mňa priateľ, spolupracovník, prvý rektor Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda tu v Ríme. Spolu sme plánovali tieto diela, on mal ale hlavnú úlohu, ktorú sme mu my všetci kňazi, ktorí sme sa zúčastnili týchto podujatí uznávali. Celý svoj pobyt tuná v Taliansku, v Ríme, venoval slovenským otázkam, ale pri tom jeho sídlo v Ríme neznačilo, že sa tu uzatvoril. Hovoril aj po taliansky, to mu umožnilo styky s rímskymi úradmi. Túto možnosť nemali iní ľudia, ktorí už tu boli, veľmi vzácni kňazi ako bol Anton Botek, ako bol tešiteľ  Xaver Čík, a potom jezuiti – páter Litva, Michal Lacko a podobne. To boli vzácni ľudia, ktorí mali schopnosti, niektorí z nich tiež aj taliansky hovorili, ale niektorí nie, tak potom emigrovali ďalej. Viacerí odišli do Kanady, kdežto Náhalka prišiel a ostal tu v Ríme, ale z Ríma potom tak isto mal dosah na celú slovenskú diaspóru po svete, teda najmä emigrantov.

Slovenská emigrácia značila mnohé vlny, v ktorých prešli tí naši ľudia. Emigrovali už kedysi medzi dvomi vojnami, i potom po vojne. To je taká bolestná, ale aj slávna časť našich dejín, ktorú by bolo treba trošku lepšie prebádať, tak isto ako aj jeho osobnosť. A práve on bol menovaný Svätou  stolicou na čelo tejto diaspóry a reprezentoval našich ľudí a Slovensko pri Kongregácii pre biskupov - vtedy sa volala „konzistoriálna“ - ako vedúci pastorácie pre slovenskú emigráciu. Takže aj keď v Ríme bol, hodne cestoval a navštevoval tie tzv. slovenské misie, tak sa volali. My, keď hovoríme o misiách, vždy myslíme na zámorské misie. Tie misie boli aj tie naše skupiny Slovákov, emigrantov po hlavných mestách a po veľkých mestách Západnej Európy a prípadne aj na iných svetadieloch, ako povedzme bola a je veľká skupina našich Slovákov v Argentíne, nehovorme o Spojených štátoch, to je tá prvá a najprvšia emigrácia.

Náhalka bol už z toho hľadiska osobnosť, vyrastal, takto sme ho všetci aj v Ríme považovali. Najprv býval v kolégiu Nepomucénum, a tak práve sme boli spolu. Poriadali sa slovenské omše pre iných účastníkov Slovákov tu v Ríme, tak sme sa schádzavali. A takto spolu, z tých našich schôdzok a debát, diskusií, sa zrodil Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Pri jeho zrode stál Štefan Náhalka, zaiste aj s celou skupinou, lebo vtedy čo bolo nádherné a pekné, že medzi nami boli rôzne názory, ale sme ich vždy prediskutovali a prišli sme k jednému záveru. A veru potom sa to už ťahalo akosi tým smerom.

A Štefan Náhalka tam mal tú jednu výhodu, že napriek tomu, že to bol človek veľmi inteligentný, ktorý mal svoje názory, ale on ich akosi predkladal tak, aby presviedčali. Svoje argumenty dal, my sme mali niektorí iné názory, lebo treba rátať, mali sme tu tých našich profesorov jezuitov a podobne, ale nakoniec  sme vždy ťahali za jeden povraz a to myslím bola naša záchrana. A to nám umožnilo, aj nám kňazom, ktorí sme tu nemali vlastne nijaké príjmy... Takže my - takí povedal by som chudobní kňazi - sme si zmysleli, že postavíme Ústav.

A to bolo treba samozrejme ponajprv pozemok. A kde ten pozemok?  No potom  začali obavy pri zriaďovaní toho ústavu. Čo to bude a či to nebude nejaká konkurencia niekomu a či to nebudú nejaké politické zámery - či nie sú za tým a podobne. Takých ťažkostí bolo veľa a niekedy aj z toho vznikli nejaké útoky. Mali sme čo vysvetľovať, ale s ním sa to akosi dobre robilo. Ja som už vtedy pracoval pri Svätej stolici, takže už nás tuná aj poznali. A myslím, že nám dôverovali aj rímske úrady, takže spolu sme mohli tiež čosi spraviť, aj keď boli nejaké ťažkosti vzhľadom na stavbu a potom na vedenie Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda.

Takže Štefan rozvinul aj tie schopnosti praktické, organizačné. On sa stal prvým rektorom v tom ústave, ktorý sa nachádza, tak ako nás nakoniec aj tak trochu pritlačili, že teda ten Ústav môže byť  na konci - to bol výsledok tých našich všelijakých ťahaníc a tlakov, čo boli -, že aby ten Ústav bol mimo Ríma. Tak hneď za pomedzím Ríma, neďaleko, sme našli miesto. Aj tam tá naša spolupráca veľmi pomohla, lebo sa našiel pozemok, a to lacný, však my sme nič nemali, nijaké peniaze. A práve aj na tieto jednačky po úradoch sme chodili spolu, Štefan bol práve na toto schopný svojou zmierlivou povahou. Pevný človek, inteligentný človek, ale aj práve preto, že bol aj rozumný človek a vedel zjednotiť kňazov, čo sme tu boli spolu v Ríme, a aj sa prispôsobiť, myslím takto vznikla medzi nami jednota.

A tá jednota sa potom priniesla aj ako hodnota do nového ústavu, keď sa vybudoval. To bola radosť, najmä, keď bola posviacka. Stanovili sme si, že v to cyrilometodské jubileum, ktoré padalo na rok 1963, už musí byť ten náš ústav hotový. Aspoň tak - aj keď vo vnútri nebol ešte celkom vyhotovený -, že sa mohol posviacať. No a tak sme tam mali hostí aj z iných svetadielov a tá posviacka na 15. septembra 1963 bola a stala sa národným sviatkom Slovákov po svete. To je tiež zväčša dielo Štefana Náhalku a pravdaže aj spolupráce všetkých kňazov.

Pravda, on už doma tri roky sa skrýval po staniciach a kade-tade, lebo už za ním išli. Keď bol takto prenasledovaný, tak tam si už aj voľačo zdravotne akosi „získal“, teda v tom zmysle, že sa to potom prejavilo v neskorších rokoch. Zákerná choroba, ktorú mal, to bola astma, a to taká astma, ktorá sa chytala aj srdca. Fakt je, že sme ho našli raz ráno v Ústave mŕtveho, práve na srdcovú porážku. Takže odišiel tak ticho, ako ticho vedel aj pracovať, tak ticho aj odišiel k Pánovi. Čakali sme, že oslávi šesťdesiatku, ale niekoľko mesiacov predtým akosi si ho Pán zobral, ale ostala po ňom silná, čosi ako línia, ako pracovná metóda, a povedal by som aj ako vodcovská metóda. On si priniesol čosi od svojho biskupa Vojtaššáka, treba rátať s tým, že Náhalka bol jeho tajomníkom niekoľko rokov, tak stade si to priniesol.

Je to postava, ktorá dodnes nie je dostatočne ocenená na Slovensku. Musím povedať, že z toho hľadiska vôbec činnosť tej našej slovenskej skupiny v Ríme nie je ešte dostatočne objasnená, v tom zmysle, že by ju niekto v tej slovenskej kultúrnej verejnosti dobre prezentoval, predstavil. A tuná by ešte viac vynikla aj osoba Štefana Náhalku.

Známa je aj jeho publicistická činnosť: Štefan Náhalka ako publicista, zakladateľ rozličných časopisov, autor publikácii o exilovom živote Slovákov. Čo z tohto ste mohli sledovať zblízka, ako sa tomu venoval?

Nuž ponajprv, že práve vtedy, keď niektorí kňazi ... prechádzali Rímom a potom išli ďalej, on tu mohol ostať a venoval takto celý svoj život tejto práci a iba tejto práci. On tu nemal nič iné, a ostala mu ako dedičstvo tiež práca na poli publikácií. Tak tu už vychádzali, to sme začali ešte ako mladí kňazi my, už v 1950, dokonca najprv ako cyklostylované, ale potom sa začali hneď tlačiť, najmä keď prišiel Tóno Botek, ktorý predtým bol redaktorom Katolíckych novín, tak my sme tu spravili také „Hlasy z Ríma“. Už sme začali, a prišiel nato práve on, takže to sa nám hodilo, lebo sme mali skúseného redaktora, ktorý ich potom viedol, po ňom ale bolo treba takisto voľakoho ako redaktora. Tak tie Hlasy z Ríma, to bolo čosi, čo išlo do celého sveta, zaujímavé veci.

Takisto ako to druhé jeho dielo - jeho ale i naše, tak s našou spoluprácou - Slovenský ústav...  s tým výchovným slovenským gymnáziom..., stade vyšlo 140 študentov. To všetko boli nielen chlapci zo Slovenska, ale zvonku, najmä z bývalej Juhoslávie, to boli deti našich emigrantov vo Francúzsku, v Nemecku, niektorí nevedeli už tak dobre ani po slovensky, to všetko bolo vzácne. A z tých 140 študentov, 37 si zvolilo duchovnú dráhu.

A potom to vydavateľstvo, to bolo dačo nádherné, pretože sa vydávali potom už jednak knihy, ale aj časopisy. Treba rátať s tým, že práve vtedy sa už prekladali liturgické knihy do slovenčiny, tie sa pripravovali tu v Ríme. To bola obrovská organizačná práca. Tu treba samozrejme spomenúť dielo aj tých, čo pokračovali v jeho diele, alebo dookola ešte, to boli naši terajší biskupi, jednak Hrušovský a Vrablec, úzki spolupracovníci. Potom boli to sestričky, najprv boli talianske františkánky a nato prišli slovenské vincentky.

To všetko treba dať do kopy, to je taká slávna epopeja našich dejín, ktorá nie je vôbec odkrytá, alebo veľmi málo. Tu nejde o samochválu, ale myslím, že to je súčiastka dejín, pretože keď sa tu publikovali také veci ako Diakonia, Slovenský kňaz - prosím v cudzine „Slovenský kňaz“ -, Magnifikat, Hlasy z Ríma, čo som spomínal. Potom aj vedecký časopis Slovak Studies, pretože my sme do toho samozrejme zapojili aj laikov. Pamätám sa, inžinier Bugan, povedzme. Veľmi agilný, bývalý rektor Slovenskej polytechniky v Bratislave a tuná taký hodne činný laik, katolík.

Potom bola, povedal by som, aj činnosť kultúrna, básnická. Však cez Ústav prešiel - a dodnes ho spomínajú jeho žiaci - Andrej Šándor, Gorazd Zvonický ako básnik. To vychádzalo všetko v Ústave, všetky tieto krásne vydania, čo boli. Ja myslím, že také veci, keď na Slovensku bola znemožnená vydavateľská práca, najmä rázu katolíckeho alebo náboženského vôbec, a my vtedy sme udržiavali práve túto líniu a túto kultúru stadeto z Ríma. A zas len v čele tej všetkej tej aktivity, najmä v Ústave, bol ten rektor, ten riaditeľ Štefan Náhalka.

Štefan Náhalka predstavil osudy exilových Slovákov aj prostredníctvom diela Slovenská exilová rodina v cudzine (Exsul familia slovacorum)...

Stalo sa to pramenným dielom, Exsul familia predovšetkým, lebo boli všelijaké podujatia pod patrocíniom Svätej stolice. Konzistoriálna kongregácia mala jedno oddelenie, už Pius XII. v tom začal, že práve aj na emigrantov treba myslieť a každá národnosť nech má svoju misiu, nejakého kňaza a podobne. Aj my Slováci sme mali tie misie a - myslím - dodnes mnohé tie väčšie pracujú, tak v Paríži ako Mníchove a podobne. Tie naše misie boli aj inde, kde bol nejaký kňaz a ešte k tomu to bolo skvelé, keď to bol nejaký slovenský kňaz. Takže myslím, že to je tiež čosi, čo zachránilo našich, vieru našich, tých čo vyšli von. Nevedeli reč, museli sa biť o chlieb doslova, mali prípadne tí naši laici svoje rodiny, svoje deti, o ktoré sa bolo treba starať a podobne - a pri tom, ak tam mali so sebou kňaza, tak to bola obrovská pomoc.

To sa obnovila taká epopeja - povedal by som - našich prvých emigrantov do Ameriky. Bolo pekné od biskupov vtedy, že zároveň s tými emigrantmi posielali aj kňazov. A tak vznikli naše tzv. slovenské osady, čiže fary, farnosti po Spojených štátoch, tí nám zachovali našich ľudí vo viere. Toto zachovával medzi našimi emigrantmi Štefan Náhalka takisto, takže má svoju zásluhu náboženskú, teda pre náboženský život, má svoju zásluhu predovšetkým pre formáciu kňazov, nehovorme o Ústave, pravda... koľko sa cez Ústav toho vytlačilo, koľko sa toho publikovalo. Má svoju zásluhu nielen o reč našich emigrantov, ale o ich kultúrnu prípravu a pokračovanie. Takže to dedičstvo otcov, najmä cyrilometodská myšlienka u Štefana bola silná, silná ako u nás všetkých.

(Zhováral sa vedúci Slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu Jozef Bartkovjak SJ) -jb, vp-