2016-03-10 12:54:00

Komentár Mariána Gavendu: Reštart almužnou


Mons. Marián Gavenda sa vo svojom komentári zamyslel nad reštartom a novým elánom, ktorý je potrebný počas Pôstu spoločne so skutkami duchovného a telesného milosrdenstva.

V čase povinného socialistického ospevovania veľkej techniky, ktorá mala splniť všetky potreby a túžby človeka, sa vraj v sovietskom vlaku na trase z Moskvy do Leningradu dali do reči dve babušky: „Kam ideš?“, pýta sa jedna druhej. „Do Leningradu, a ty?“ – „Ja do Moskvy“. „Balšaja ťechnika!“ dali sa žasnúť obe. „Ten istý vlak ide aj do Moskvy, aj do Leningradu, balšaja ťechnika...!“ Logika ani technika však nepustí – buď ideš jedným smerom, alebo druhým. Ani evanjelium nepustí: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď bude jedného nenávidieť a druhého milovať, alebo sa jedného bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať.“ To pre Ježiša konkrétne znamená: „Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone“ (Mt 6, 24), inými slovami žiť súčasne aj pre seba, aj pre druhých. Kto si chce zachrániť život pre seba, stratí ho; kto ho stráca v službe Bohu a blížnym, ten ho nachádza.

Na nedávnom stretnutí kňazov pri plánovaní akcií v dekanáte odznel aj povzdych, akoby veriaci boli už objedení ponukou náboženských akcií a sú to napokon tí istí, ktorých dokola evanjelizujeme, katechizujeme, ktorí prídu aj upratať kostol, aj na adoráciu, aj navaria polievku pre chudobných, aj ju sami zjedia... A tí ostatní, ktorých by sa to malo najviac týkať, prejdú okolo, nezúčastnene sa pousmejú a stratia sa v šere svojej znudenej ľudskej i kresťanskej bezprizornosti. Z toho ale vidno, že tí, čo o nič nejavia záujem, aktivitami nie sú presýtení. Diagnóza bude inde. Sú uzavretí do seba a vďaka tomu znudení, vyprázdnení, deprimovaní a bez života. Pôst je okrem iného dobrý aj keď treba preliečiť objedený žalúdok. Prebudí zdravú chuť do jedla. Namiesto ponúkania čoraz atraktívnejších lákadiel, aby na náboženské akcie a duchovný život ľudia dostali chuť, sa žiada čosi zásadne iné. Zmeniť smer. Presnejšie vnútorné nasmerovanie človeka. Ako sa nedá ísť tým istým vlakom dvomi opačnými smermi (do Leningradu i do Moskvy), aj srdce je buď zamerané na seba a k sebe, a to je vždy deštrukcia, alebo k druhým, čo je vždy život a radosť. Lebo kto sa otvára, objavuje aj človeka, aj prírodu, aj Boha a napokon nachádza i seba samého. Človek bez vzťahu k druhým je peklom prázdnoty.

Osvedčený a veľmi jednoduchý spôsob, ako vyjsť zo seba, je to, čo v náboženskej praxi nazývame almužnou alebo skutkami telesného a duchovného milosrdenstva. Vieme, že v dobrom i zlom zmysle maličkosť vie byť spúšťacím mechanizmom silnej reakcie. Urážlivého človeka vyvedie z miery aj drobná nepozornosť. Platí to našťastie aj naopak. Stačí drobné gesto pozornosti voči druhému a človek sa celý otvára. Toto je jednoduchý a účinný recept, ako „reštartovať“ aj duchovný a cirkevný život. Keď pápež František v prebiehajúcom Roku milosrdenstva kladie opakovane dôraz na skutky telesného a duchovného milosrdenstva, sleduje tým dva ciele: reálnu, hmotnú alebo duchovnú pomoc tým, ktorí ju potrebujú; ale aj uzdravenie a záchranu tých, ktorí pomoc preukazujú. Treba povedať, že vo väčšine prípadov pre vlastnú záchranu oveľa viac my potrebujeme pomáhať, než druhí našu pomoc. V bule Misericordiae vultus pápež František hovorí: „Počas tohto jubilea je Cirkev ešte väčšmi povolaná liečiť tieto rany, mierniť ich olejom útechy, obväzovať ich milosrdenstvom a liečiť nevyhnutnou solidaritou a láskavou pozornosťou“ – tu ukazuje, v čom my môžeme pomôcť druhým. No hneď pokračuje: „Neupadnime do ponižujúcej ľahostajnosti, do zvyku uspávajúceho ducha a zabraňujúceho objavovať nové veci, do ničivého cynizmu. Otvorme oči, aby sme videli biedu sveta...“ (MV, 15). Kto mal možnosť porovnať skúsenosť života Cirkvi v Latinskej Amerike a v Európe, a pápež ju má veľmi silno, hneď mu bije do očí súvis medzi uzavretosťou do seba a morbídnou znudenosťou, otrávenosťou životom, ľahostajnosťou, a na druhej strane otvorenosťou pre druhých a radostnou chuťou do života.

Pápež hovorí o globalizovanom nezáujme, v ktorom už nevieme plakať. Aj reálna bieda a kruté mučeníctvo je pre nás len jedna zo správ na obrazovke, ktorej venujeme pár sekúnd plytkej pozornosti. Problémom nie je len samotný vplyv médií. Aby nami pohol osud vzdialeného utrpenia, treba aktívne vstúpiť do toho, ktoré máme okolo seba. Potom, okrem iného, ani nebudeme mať tak veľa času na televíziu a život vo virtuálnej realite, keďže služba druhým pohltí náš čas užitočnejšie, reálnejšie i krajšie. Pápež to ešte raz opakuje:  „Mojím vrúcnym želaním je, aby sa kresťanský ľud počas tohto jubilea zamýšľal nad telesnými a duchovnými skutkami milosrdenstva. Takto sa prebudí naše svedomie, ktoré je voči dráme chudoby akoby otupené, a čoraz hlbšie prenikneme do srdca evanjelia“ (MV, 15). V apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium pápež František potvrdzuje tú istú diagnózu i terapiu: „Život sa posilňuje darovaním a oslabuje izoláciou a pohodlnosťou. Naozaj najviac dokážu využiť možnosti života tí, ktorí opustia istý breh, nechajú sa nadchnúť pre poslanie sprostredkovať život druhým. (...) Náš život dozrieva a rastie v takej miere, v akej ho dávame k dispozícii životu druhých“ (EG, 10). Práve za touto myšlienkou nasleduje ako záver aj Františkov známy výrok: „Preto by sa hlásateľ evanjelia nemal stále tváriť ako na pohrebe.“

Všetci cítime, že potrebujeme reštart a nový elán. Príroda sa preberá k životu kým nás skôr zmára jarná únava. Treba zmeniť celkové vnútorné zameranie života. Od seba k druhým. Cez konkrétne prejavy pomoci, pozornosti, rady, povzbudenia, záujmu, modlitby za druhého. Všetko ostatné príde ako reťazová reakcia. Preto má byť almužna v jej najširšom ponímaní - popri odriekaní a modlitbe - jednou z hlavných čŕt pôstneho obdobia. Táto myšlienka zaznela aj z úst pátra Ermesa Ronchiho OSM  na duchovných cvičeniach pre svätého Otca a Rímsku kúriu: „Napríklad soľ. Pokiaľ ostane vo svojej soľničke, zavretá v kuchynskej zásuvke, na nič neslúži. Jej účelom je vyjsť a stratiť sa, aby tak veci spravila lepšími. Dáva sa a mizne. Ide o Cirkev, čo sa dáva, čo sa rozpúšťa, čo zapaľuje, čo žije pre iných. Ak sa zavriem do seba samého, aj keď ma zdobia všetky najkrajšie cnosti, no nie som účastný na bytí iných ako soľ a svetlo, ak nie som vnímavý a neotvorím sa, môžem byť síce bez hriechov, ale žijem v stave hriešnosti. Účelom soli a svetla nie je to, aby trvali sami osebe, ale aby sa šírili. A tak aj Cirkev: nie je cieľom, ale prostriedkom na to, aby bol život ľudí lepším a krajším.“








All the contents on this site are copyrighted ©.