Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Mobilná aplikácia:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Pre gréckokatolíkov

Arcib. Cyril Vasiľ: 70 rokov od ľvovskej pseudo-synody

Vrchný arcibiskup Sviatoslav Ševčuk na návšteve u Svätého Otca pri príležitosti 70. výročia Ľvovského soboru (Vatikán, 5. marca 2016) - REUTERS

06/03/2016 15:28

V rubrike pre gréckokatolíkov sa arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi venuje aktuálnemu výročiu tzv. Ľvovského soboru, ktorým sa v roku 1946 Ukrajinská gréckokatolícka cirkev dostala mimo zákon vo vtedajšom Sovietskom zväze.

Sedemdesiat rokov od ľvovskej pseudo-synody

Vo vedomí Katolíckej cirkvi na Slovensku sú všeobecne známe pokusy o likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi prostredníctvom tzv. prešovského soboru v roku 1950.  Možno menej známou je už ale skutočnosť, že tento československý pokus bol len zrkadlovou a trochu menej vydarenou kópiou modelu, ktorý sa realizoval v nepomerne väčšej a prepracovanejšej miere pár rokov predtým – teda v roku 1946 – v bývalom Sovietskom zväze, na tých územiach dnešnej západnej Ukrajiny, ktoré boli anektované po II. svetovej vojne.

O niekoľko dní si ukrajinská gréckokatolícka cirkev a s ňou zaiste aj ostatní gréckokatolíci, bude pripomínať 70. výročie pokusu o jej likvidáciu v časoch stalinskej perzekúcie. Pred 70 rokmi, v dňoch 8. – 10. marca sa totiž konal vo Ľvove tzv. synoda, ktorá mala vytvoriť zdanie legality pri napĺňaní projektu likvidácie gréckokatolíckej cirkvi. Už pri tomto prvom pokuse boli preverené a praktizované všetky tie prvky, ktoré boli neskôr uplatnené pri likvidácii cirkvi v iných krajinách, ako napríklad v Rumunsku, či v našej vlasti: uväznenie biskupov, vytvorenie prvej skupiny kňazov, ktorí formálne prešli do pravoslávnej cirkvi a vystupovali potom ako protagonisti tzv. návratu do pravoslávia, zastrašovanie, uväzňovanie prípadne fyzická likvidácia potenciálnych oponentov tohto procesu, presná harmonizácia a súčinnosť medzi jednotkami represívneho štátneho aparátu a predstaviteľmi pravoslávnej cirkvi moskovského patriarchátu, ktorí  poskytli tomuto procesu svoju tvár a zdanie cirkevnosti.

Ukrajinská gréckokatolícka cirkev bola  navonok zlikvidovaná, všetci biskupi uväznení,  kňazi, ktorí ani pod nátlakom neprijali prestup do pravoslávnej cirkvi – a tých bola drvivá väčšina – boli uväznení, alebo deportovaní do trestných táborov povestného sovietskeho Gulagu, všetok cirkevný majetok, chrámy, kláštory, farnosti prepísané do vlastníctva pravoslávnej cirkvi moskovského patriarchátu. Ukrajinská gréckokatolícka cirkev prešla do ilegality, v ktorej zotrvala až do Gorbačovovej perestrojky a postupného rozpadu Sovietskeho zväzu.

Hodnotenie histórie, skúmanie  politických procesov, zodpovednosti jednotlivých protagonistov aj onoho neslávneho Ľvovského pseudo-soboru spred 70. rokov – to všetko je dnes už úlohou historikov, ktorí môžu využívať sprístupnené archívy. Pre nás je to ale aj príležitosť pre duchovné hodnotenie týchto historických udalostí.

„Pánove oči hľadia na spravodlivých a k ich prosbám sa nakláňa jeho sluch; ale Pánova tvár je proti tým, čo robia zlo. Ktože vám uškodí, ak budete horliví v dobrom?! Ale ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení. Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás (1 Pt 3,12-15). Týmito slovami listu sv. apoštola Petra sa ich pisateľ prihováral v prvom storočí prenasledovaným kresťanom vo východnej časti rímskeho impéria, keď sa náhle ocitli „v ohni skúšok“ (1 Pt 4,12). A tieto slová nám prichádzajú na um aj pri spomienke na ten oheň skúšok, ktorý zachvátil gréckokatolícku cirkev v bývalom Sovietskom impériu, ktoré sa kedysi rozprestieralo na šestine zemegule.

Kým cisári starého, pohanského Ríma prenasledovali kresťanov v mene ochrany záujmov impéria, vládcovia takzvaného tretieho Ríma, za ktorý sa niekedy označovalo moskovské impérium, boli okrem mocenských záujmov vedení pri prenasledovaní aj hlbokou nenávisťou voči všetkému náboženskému a voči Katolíckej cirkvi v prvom rade.

A podobne ako sa rímski vladári snažili  dať prenasledovaniu nevinných zákonný rámec, tým, že kresťanov predvolávali pred svoje tribunály, aby ich prinútili obetovať pohanským božstvám, podobne aj nedávny protikresťanský režim sa snažil zaodiať svoju nenávisť do rúcha zdanlivej legality prostredníctvom synody, ktorá však s legálnou cirkevnou synodou nemala v skutočnosti nič spoločné.

A podobne, ako zápisnice rímskych tribunálov sa stali najlepším prameňom pre neskoršie martyrológiá, poskytujúc dôkazy o vytrvalosti, odvahe a nezlomnosti tých, ktorí trpeli pre Krista, tak aj  zápisnice ľvovskej pseudo-synody, tohto nepodareného pokusu o maskovanie barbarského prenasledovania, poskytujú najlepšie svedectvo vernosti gréckokatolíckej cirkvi voči Kristovi, i jeho zástupcovi na zemi, rímskemu biskupovi.

Cirkev, ktorá mal byť navždy zničená, ktorá bola vystavená ohňu skúšok, si udržala živú vieru, aj keď neraz skrytú pod popolom zničenej cirkevnej štruktúry. Z tohto popola, ale ukrajinská gréckokatolícka cirkev dokázala povstať vo chvíli, keď boli  v Európe  rozborené múry rozdelenia a keď aj ich vlasť získala náboženskú slobodu i vlastnú nezávislosť.

Toto vzkriesenie cirkvi však nepriviedlo len k znovuobnoveniu, či prinavráteniu predchádzajúceho stavu, ale aj k vnútornému i inštitucionálnemu rastu. Dnes už ukrajinská gréckokatolícka cirkev nie je  akousi provinčnou skutočnosťou obmedzenou na územie Halyče ako tomu bolo pred 70. rokmi. Z bývalých troch biskupstiev sa rozrástla na 10 biskupstiev a 5 exarchátov. Dnes jej vrchný arcibiskup sídli v Kyjeve, matke ruských miest,  v hlavnom meste nezávislej Ukrajiny. Mohutná katedrála Vzkriesenia Pánovho, týčiaca sa na ľavom, východnom brehu Dnepra, má portál obrátený na Západ a svätyňu na východ, čím symbolicky vyjadruje  povolanie všetkých východných katolíckych cirkví, teda ich  „osobitnú úlohu napomáhať jednotu všetkých, zvlášť však východných kresťanov ... predovšetkým modlitbami, príkladom života, verným pridržiavaním sa dávnych východných tradícií, lepším vzájomným poznaním, spoluprácou a bratskou úctou“ (OE 24).

Napriek radosti, uznaniu a nádeji, ktoré sprevádzajú obnovu ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, tej cirkvi, ktorej aj dokumenty zmiešanej pravoslávno-katolíckej teologickej komisie konečne priznávajú „právo existovať a účinkovať, aby mohla napĺňať duchovné potreby svojich veriacich“ (dokument z Balamandu 3), neraz vidíme, že táto radosť nie je zdieľaná inými kresťanskými bratmi, ba niekedy je považovaná za istý problém pre ekumenické snahy.

V tejto perspektíve stojí pred ukrajinskou gréckokatolíckou cirkvou, ako aj pred ostatnými východnými katolíckymi cirkvami nová výzva – stať sa nástrojom prekonávania prekážok na ceste k jednote kresťanov. S tým súvisí aj vedomá snaha a konkrétny prejav „úsilia o odstránenie slov, postojov a skutkov, ktoré podľa spravodlivosti a pravdy nezodpovedajú situácii oddelených bratov, a preto hatia vzájomné vzťahy s nimi“ (UR 4).

Pretože aj gréckokatolíci, rovnako ako ostatní katolícki veriaci sa majú v ekumenickej činnosti bezpochyby starať o oddelených bratov, modliť sa za nich, zhovárať sa s nimi o veciach týkajúcich sa Cirkvi, urobiť k nim prvé kroky (UR 4).

Ale  pre všetkých, a pre gréckokatolíkov zvlášť, platia aj povzbudzujúce slová z na úvod citovaného listu sv. Petra: Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím, aby sa tí, čo tupia váš dobrý život v Kristovi, zahanbili práve v tom, z čoho vás osočujú. Lebo je lepšie trpieť za dobré skutky, ak je to Božia vôľa, ako za zlé. Veď aj Kristus raz navždy trpel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Bol usmrtený v tele, ale Duchom oživený. (1 Pt 3,16-18).

06/03/2016 15:28