Kardinál Jozef Tomko: Historické stretnutie

Dňa 12. februára 2016 sa odohrala udalosť, ktorá vstúpila do dejín kresťanskej viery a poznačila ich. Po tisícich rokoch sa na ďalekom ostrove Kube stretol  František, „biskup Ríma a pápež Katolíckej cirkvi“, s Kirillom, „patriarchom Moskvy a celej Rusi“ – s tými titulmi sa osobitne podpísali. Ako vyzdvihli obaja, bolo to „prvé stretnutie v dejinách“; prvé stretnutie po tisícich rokoch – teda naozaj historická udalosť. Moskvu nazývajú tretí Rím, lebo so svojimi vyše dvesto miliónmi veriacich je sídlom  najväčšieho  pravoslávneho patriarchátu. Ako vieme druhý, tak zvaný „ekumenický patriarchát“ má sídlo v Konstantinopoli, dnešnom Istanbule , ktorý my často menujeme Carihrad. K nemu sa hlási neveľký počet veriacich v samom sídle ako aj roztrúsených na rôznych svetadieloch.  Moskovský patriarchát  je teda veľmi dôležitý vo východnej pravoslávnej cirkvi. Počtom závislých  diecéz a veriacich  prevyšuje aj sám ekumenický patriarchát. Ak sa v histórii Carihrad nazýva „druhý Rím“, tak Moskva je akoby „tretí Rím“.

Ako je známe, rozkol medzi východnou a západnou cirkvou – tak sa toto rozdelenie nazýva – nastal  nie tak pre vieroučné rozdiely, ako pre iné príčiny, kde nechýbali ľudské chyby.  Nechýbalo ani zasahovanie svetskej moci do cirkevných záležitostí.

Ježiš Kristus postavil svoju Cirkev na apoštoloch a na Petrovi – Skale. Keď sa cirkevné spoločenstvo rozšírilo po svete, vzťahy medzi apoštolmi a úloha Petra v apoštolskom zbore sa ukázali dôležitými nielen pre teologickú diskusiu, ale aj pre spravovanie cirkvi.  Tu bola jednota Cirkvi zraniteľná, ako sa to ukázalo pred tisíc rokmi. Nastal rozkol, ktorý trvá dodnes, ale silno rastie aj túžba a snahy po jednote, ako nám prikázal sám Ježiš Kristus. Ekumenické hnutie medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou pracuje v tejto línii za jednotu a stretnutie v Havane je nesmierne dôležitým krokom.

S pravoslávnou cirkvou nás spája predovšetkým viera, ktorá je v podstatných veciach spoločná. Potom sú to sviatosti, veľký Boží dar. Aj v liturgii máme mnoho spoločného, stačí si pomyslieť na Eucharistiu a iné obrady. Zavedenie reči ľudu v katolíckej cirkvi len obohatilo naše  liturgické formy, spevy  aj samé obrady. Aj v katolíckej cirkvi poznáme viacero liturgií a všetky sú katolícke, všetky sú znakom bohatstva a pritom aj jednoty vo viere. Preto liturgia by nemala robiť ťažkosti pri zjednotení.

Ale veľa nás ešte čaká.  Cesta k jednote predpokladá kroky, to značí predovšetkým znaky zmierenia, čiže vzájomné znaky bratstva. Bratia sa medzi sebou stýkajú, rozprávajú sa, majú spoločné stretnutia. V tom duchu sa nieslo aj dvojhodinové stretnutie pápeža Františka a patriarchu Kirilla, ďaleko od vlastných sídel a krajín, ale blízki si vierou. Pápež František vyjadril tento dvojhodinový rozhovor jednou vetou: „Hovoríme ako bratia, máme ten istý krst“. K tomu ešte pripomenul to, čo spája osobne ich dvoch zo sviatostného hľadiska a ako historických nástupcov apoštolov: „Sme obaja biskupi“.

Podľa správ prvá reakcia pápeža Františka pri stretnutí bolo španielske slovo: „Finalmente“ – „Konečne!“. Slovo na mieste: konečne zavial iný duch; po tisícich rokoch si konečne dávame znak pokoja, začíname iný spôsob súžitia, iný druh vzťahov. Nie je to ešte zjednotenie, ale je to zmierenie na ceste k úplnej  jednote.

Čo nás teda spája a čo ešte rozdeľuje? Na Kube rímsky pápež a moskovský patriarcha podpísali spoločné Vyhlásenie, ktoré je dôležité na pochopenie dnešných vzťahov, ale aj na dynamické vyhliadky do budúcnosti.

Keď porovnávame tieto vzťahy so vzťahmi katolíckej cirkvi s inými kresťanskými spoločenstvami, najmä s anglikánmi, evanjelikmi a reformovanými, tak rozdiel je podstatný. Vyhlásenie sa začína trojičným pozdravom viery, ktorý použil apoštol Pavol, keď písal Korinťanom: „Milosť Pána Ježiša, láska Boha Otca i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými“ (2 Kor 13,13). Nasleduje poďakovanie Bohu za prijaté dary, ktoré priniesol Boží Syn na svet. Tie dary sú základom jednoty: „Zdieľame spoločnú duchovnú Tradíciu prvého tisícročia kresťanstva“, ktorej svedkami sú Presvätá Bohorodička, mnohí svätí a mučeníci. Potom nasleduje v piatom bode najbolestnejšia časť celého Vyhlásenia: „Napriek tejto spoločnej Tradícii prvých desiatich storočí, sú katolíci a pravoslávni pozbavení spoločenstva pri Eucharistii, sme rozdelení...“

Pri tých slovách sa mi vynára v pamäti túžobné zvolanie ekumenického patriarchu Atenagora po jedinom kalichu, aby nás viac nič nedelilo od neho. Túžbu po jednote vyjadruje aj pápež František a patriarcha Kirill v spoločnom Vyhlásení (6. bod). Ním sa spoločne obracajú na obranu prenasledovaných kresťanov v krajinách Blízkeho východu a Severnej Afriky, žiadajú oslobodenie unesených osôb, medzi nimi aj troch metropolitov, vyzývajú k bratskému spolunažívaniu a dialógu medzi všetkými zložkami obyvateľstva, medzi náboženstvami, a k riešeniu konfliktov pri rokovacom stole. Za vážnu hrozbu pre náboženskú slobodu považujú vylúčenie každého odkazu na Boha v sekularizovanej spoločnosti. „Európa musí ostať verná svojim kresťanským koreňom“ (č. 16). Kresťania majú pamätať na chudobných, núdznych a trpiacich. Aj rozvážne slová o rodine, manželstve, deťoch, práve na život od počatia až po prirodzenú smrť sú dnes veľmi aktuálne.

Dokument sa dlhšie venuje občas napnutým vzťahom medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi na Ukrajine. Tieto časti môžu mať nejaký ohlas aj na Slovensku. Jasná je predovšetkým základná pripomienka: „Nie sme konkurenti, ale bratia!“ (č. 24). „Spoločná Tradícia Cirkvi prvého milénia, ale tiež misia hlásať Kristovo evanjelium v dnešnom svete v sebe zahŕňa vzájomný rešpekt a vylučuje akúkoľvek formu prozelytizmu“ (č. 24), čiže akéhosi „kradnutia duší“.

Aj pre našu krajinu má význam výzva pápeža Františka a patriarchu v poslednej časti dokumentu: „V súčasnom svete, mnohotvárnom a predsa spojenom spoločným osudom, sú katolíci a pravoslávni povolaní bratsky spolupracovať na ohlasovaní evanjeliovej Dobrej zvesti spásy, spoločne svedčiť o morálnej dôstojnosti a opravdivej slobode osoby, „aby svet uveril“ (Jn 17,21).

AUDIO: